Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
26. júl 2022

Panické správy o počasí

Najchladnejšie leto vašej budúcnosti

Aj do debaty o počasí sa už vkradli emócie. A tou prevládajúcou je panika.

Najchladnejšie leto vašej budúcnosti

Zdroj: flickr.com/osamasaeed

V posledných týždňoch sa u nás až na drobné výnimky denná teplota pohybuje medzi 30 a 40 stupňami. Teplé, ba až horúce leto je fakt. Takých liet bolo a aj bude neúrekom.

Rozprávať sa o počasí bolo ešte donedávna synonymom kratochvíľnej nenáročnej debaty, ktorá preklenie čas, keď sa iná, vážnejšia téma vyčerpá. A rozprávať sa o počasí nikoho neurazí, za počasie predsa nikto nie je zodpovedný.

Ani počasie však neuniklo móde urobiť z akejkoľvek banality udalosť globálneho významu, popud k zošikovaniu virtuálnych bojovníkov, obraz apokalypticky krachujúceho sveta, príčinu všeobecnej depresie a úzkosti a cieľ aktivistických kampaní.

Ak ste to ešte nespravili, rýchlo si pripravte kus kartónu a hrubým písmom naň podľa vlastného umeleckého cítenia preneste zásadné a originálne stanovisko k stave sveta v sekcii počasie, že „TOTO JE NAJCHLADNEJŠIE LETO VÁŠHO NASLEDUJÚCEHO ŽIVOTA“.

Spravte to, aby ste dali celému svetu (svojej bubline) na známosť, že vás problémy sveta zaujímajú, že vám záleží na tom, ako tento svet bude vyzerať, a že vo vás tlie revolučný zápal boja proti klimatickej zmene. Lebo čo ak sa vás raz vnúčatá opýtajú, čo ste robili v tom chladnom lete 2022?

Teda, vlastne nie. Na vnúčatá zabudnite. A neopovážte sa mať ani deti, lebo tak len násobíte vlastnú uhlíkovú stopu.

Panika

Pamätáte sa ešte na Gretu Thunbergovú, aktivistickú tínedžerskú hviezdu spred niekoľkých rokov? Jej popularita pohasla zároveň s tým, ako dosiahla plnoletosť. No podarila sa jej jedna zásadná vec. Určila základnú komunikačnú náladu tejto doby, keď na všetkých svetových fórach, pri stretnutiach s najvyššími a najmocnejšími politikmi sveta bez ostychu hulákala, že musia podľahnúť panike.

„Okolo roku 2030 sa dostaneme do bodu, odkiaľ nebude návratu. Spustíme nezvratnú reťazovú reakciu, ktorá veľmi pravdepodobne spôsobí zánik našej civilizácie. Nechcem, aby ste verili, že všetko sa dá zvrátiť. Chcem, aby vás zachvátila panika,“ povedala Thunbergová v januári 2019 účastníkom ekonomického fóra v Davose.

Panika je naozaj základným operačným modom, nech už je momentálne reč o čomkoľvek. Špeciálne počasie a klíma sa dnes v zásade bez paniky ani nekomunikujú.

Príkladom je práve najnovšia módna vlna tvrdiť, že toto je najchladnejšie leto našich budúcich životov. Ale nezaháľa ani zahraničie. V Anglicku a Škótsku sa v reakcii na vysoké teplo zhŕkli aktivistické skupiny, ktoré žiadajú vládu, aby s teplom konečne niečo robila.

Vlády v rôznych krajinách sú zodpovedné za všelijaké veci, mnohé aj veľmi škaredé, ale aby radikálny dav žiadal politikov, aby napravili počasie, je naozajstná novinka. Mali sme tu síce starokomunistov, ktorí tvrdili, že poručia vetru i dažďu, ale akosi im to nikdy nevychádzalo a vlastne tomu ani veľmi neverili.

Nová radikálna ľavica však dnes úprimne verí, že vlády môžu a majú prijímať opatrenia, ktoré zabezpečia príjemné počasie.

Protest na Britských ostrovoch bol reakciou na nameraných 40,3 stupňa Celzia, najviac v tamojšej histórii.

Británia naozaj zažíva nebývalo teplé leto, no opäť sú to emócie, ktoré prevládajú nad racionálnym zhodnotením situácie. Ide síce o rekord, no daná teplota bola nameraná automatickou stanicou na ploche vojenského letiska v Coningsby. A ako vyzerajú letiskové plochy, vieme. Obrovské betónové územie, za jasného počasia vypálené slnkom, bez kúska tieňa.

Letá bývajú horúce a slnečné a od tohto ročného obdobia to aj akosi očakávame. No bývajú aj letá chladné a daždivé a vtedy si povieme, že toto leto úplne nevyšlo. Počasie býva také i onaké, načo z toho robiť zbytočnú aktivistickú politiku.

Pritom vlna horúčav, ktorá zasiahla Európu v roku 2003, bola horšia ako tá súčasná. A podľa záznamov najhoršia od roku 1540.

Vo všeobecnosti siaha história systematického merania počasia niekde do polovice 19. storočia, skupina vedcov však analyzovala veľké množstvo historických záznamov a dospela k záveru, že leto 1540 bolo naozaj extrémne.

Vyschli nielen studne či drobné vodné toky, ale aj veľké rieky ako Rýn či Labe boli na úrovni, že sa dali poľahky prebrodiť.

Extrémne výkyvy sprevádzali celé obdobie tzv. malej doby ľadovej od 14. do 19. storočia. A napríklad neúrody spôsobené suchom či priveľkým chladom boli jednými z katalyzátorov historických zlomov, ako boli tridsaťročná vojna či Francúzska revolúcia. Stabilita počasia a klímy, na ktorú sme si zvykli v 20. storočí, boli historicky skôr výnimočným obdobím.

Medzinárodný panel pre zmenu klímy

Ešte pred štyrmi či piatimi rokmi sme tu v oblasti klímy mali tábor tzv. klimaskeptikov. Vtedy to bola skupina, ktorá popierala samotný fakt zmeny klímy. Dnes tu máme bojisko, keď proti klimaskeptikom stoja klimaalarmisti. A klimaskeptikmi už nie sú len tí, ktorí si odmietajú pripustiť zmenu klímy. Sú nimi všetci, ktorí nie sú alarmistami. Všetci, ktorí sa neupäli k emisiám CO₂, nerobia si tabuľky svojich uhlíkových stôp, nevyhlásili džihád hovädziemu dobytku a automobilovej doprave. Všetci, ktorí odmietli podľahnúť panike.

A pritom alarmisti sú v im spriatelených médiách prezentovaní ako tí racionálni, ktorí sa stotožňujú s vedeckými predpoveďami o temnej budúcnosti. Nevadí, že panika a racionalita sú v zásade vzájomne sa vylučujúce stavy mysle.

Nehovoriac o tom, že žiadny seriózny vedec žiadny ultimátny záver o temnej budúcnosti nevysloví.

Ľavicové médiá sa rady odvolávajú na správy IPCC, teda Medzinárodného panelu pre zmenu klímy. Problém je v tom, že ich správy vlastne nikto nečíta.

Pravdupovediac, nie je to nijako lákavé čítanie, ak vás teda špeciálne nebavia bodkované grafy. Tá tohtoročná správa má takmer 3700 strán. Preto vzniká – nazvime to – výcuc pre politikov a médiá. V tomto zjednodušenom zhrnutí sú zosumarizované základné scenáre od najhoršieho po najlepší. No a v celospoločenskej nálade paniky sa aj v médiách najlepšie predávajú titulky s katastrofou.

Súhrn napríklad opisuje scenáre možného vývoja, ak by došlo k otepleniu o 1,5 stupňa, ďalej scenár oteplenia o viac ako 2 stupne a scenár oteplenia o 4 stupne a viac.

Inzercia

Pri ohrození biodiverzity v horizonte roku 2040 takisto ponúka rôzne možné scenáre.

Napríklad: „Strata a degradácia biodiverzity, poškodenie a transformácia ekosystémov sú už teraz kľúčovými rizikami pre každý región v dôsledku globálneho otepľovania v minulosti a budú sa naďalej stupňovať s každým nárastom globálneho otepľovania (veľmi vysoká spoľahlivosť). V suchozemských ekosystémoch bude 3 až 14 % hodnotených druhov pravdepodobne čeliť veľmi vysokému riziku vyhynutia pri úrovni globálneho otepľovania o 1,5 °C, pričom sa zvýši na 3 až 18 % pri 2 °C, 3 až 29 % pri 3 °C, 3 až 39 % pri 4 °C a 3 až 48 % pri 5 °C. V oceánskych a pobrežných ekosystémoch sa riziko straty biodiverzity pohybuje medzi miernym a veľmi vysokým stupňom globálneho otepľovania o 1,5 °C a je mierne až veľmi vysoké pri 2 °C, ale s viacerými ekosystémami s vysokým a veľmi vysokým rizikom.“

Správa nie je neurčitá zámerne. Pravdepodobnosť rizík a pravdepodobnosť určitého vývoja vychádza z toho, že nie je možné predpokladať, aký bude presný vývoj. Vedci povedia len to, čo sa môže stať, ak sa budú klimatické podmienky vyvíjať takým či onakým spôsobom.

Seriózny vedec nie je aktivista, takže nepozná budúcnosť a nedovolí si formulovať definitívne závery.

Preto správy IPCC v skutočnosti nikdy o konci sveta nehovorili.

Politizovaním počasia a nasledovaním názorov malej aktivistickej skupinky radikálov sa potom dostaneme k takým úchvatným nápadom, ako je Green deal, vypínanie atómových elektrární, zákaz spaľovacích motorov, vybíjanie dobytka a ďalšie, ktoré v skutočnosti žiadny konkrétny problém nevyriešia.

Jediným výsledkom je rozoštvanie spoločnosti.

Už totiž nejde o len o akúsi neškodnú aktivitu radikálnej mládeže, ktorej časť z toho časom vyrastie, keď si naplní svoju potrebu vzbury proti autoritám. Revolučnými heslami sa dnes zaštiťujú politici, aby sa práve tejto radikálnej mládeži zapáčili. Prijímajú pritom rozhodnutia, ktoré sa dotýkajú života a práce každého z nás.

Čo teda s tým teplom robiť?

Ako minulý týždeň vysvetlila kolegyňa Kristína Votrubová, príčiny súčasných horúčav sú rôzne. Kombinácia horúceho saharského vzduchu s tlakovou nížou pri Portugalsku, ktorá ho poháňa do Európy, rozdelenie dýzového prúdenia, ktoré udržuje horúci vzduch vo väčšej stabilite, ale aj otepľovanie Arktídy, ktoré znamená menšie teplotné rozdiely medzi severom a juhom, slabšie prúdenie, a teda rovnako dlhšie trvajúce obdobia tepla až horúčav.

Problém s aktivistickým zameriavaním sa na jeden jav, ktorým sú emisie CO₂, je v tom, že nám ako spoločnosti uniká možnosť riešenia, ktorú pritom máme priamo pod nosom.

Tým je manažment vody v krajine. Väčším problémom ako vlna horúčav je totiž extrémne pôdne sucho, ktoré momentálne aj na Slovensku zažívame.

A to nie je výsledkom júnových či júlových horúcich dní. Na niektorých miestach poriadne nepršalo od jesene, zima bola chudobná na sneh, v pôde sa tak nevytvorila dostatočná zásoba vlhkosti. A aj tá trocha sa nakoniec s príchodom teplých dní rýchlo vyparila.

Súčasné sucho teda nie je výsledkom niekoľkotýždňových vysokých teplôt, naopak, sucho samo osebe ešte znásobuje efekt horúceho vzduchu. Bez dostatočného výparu z vegetácie sa totiž vzduch neochladzuje, nevytvára sa malý vodný cyklus, teda miestne zrážky, ktoré by na krajinu pôsobili ako klimatizácia.

A ak niekde môžeme spoľahlivo potvrdiť negatívny vplyv ľudskej činnosti na klímu, tak je to práve v znižovaní schopnosti krajiny zadržiavať vodu. Masívne odlesnenie posledných desaťročí je fakt, pred ktorým si nesmieme zakrývať oči.

No aj jeho riešenie máme vo vlastných rukách.

Lesníci pravidelne argumentujú tým, že skutočné zalesnenie nášho územia je vyššie, ako tvrdia ochranári, no časť sú mladé, čerstvo vysadené porasty. A tým niekoľko rokov potrvá, kým dospejú v mladý les, ktorý bude mať schopnosť vodu udržať.

Aktivity lesníkov aj ochranárov na zdravú podporu lesa treba vždy privítať. No tak ako sú niektorí ochranári presvedčení o tom, že najlepším riešením je obmedziť vlastnícke práva ľudí, treba vidieť aj druhý extrém.

Treba totiž jasne pomenovať roky trvajúcu devastáciu našich lesov. Od kšeftov na najvyšších pozíciách až po urbariátnych zemepánov, ktorí si zo spoločne spravovaného majetku spravili súkromný výnosný biznis. V mnohých podhorských obciach je verejným tajomstvom, ako sa s drevom kšeftuje a kto si plní vrecká.

A miestni zväčša mlčia – pre vlastný profit či zo strachu. A popritom im nad dedinou mizne les a z kysuckých, spišských, gemerských a iných hôr sa stávajú holé kopce. Miestne potoky vysychajú, studne sú na minime, do obecných vodovodov sa musí voda dovážať cisternami.

Kopce sú holé, zerodované. A jediné, v čo ľudia v týchto dedinách paradoxne dúfajú, je, že nepríde prudká búrka, ktorá by tú narušenú pôdu za pár minút zmietla do doliny.

A múdre hlavy premýšľajú, ako obnoviť vodozádržnú schopnosť krajiny.

Na začiatok stačí začať sadiť stromy. Nechať popri poliach trochu tône. Či nevybetónovať korytá dedinských potokov.

Popritom nechať orgány činné v trestnom konaní začať rozpletať verejné tajomstvá o kšeftoch s drevom.

Ak chceme politizovať počasie, toto je ten správny spôsob.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.