Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina
23. jún 2022

Vzťahy a výchova

„Ešte raz to urobíš, tak...“ Prečo by mal rodič vždy dodržať, čo sľúbil

Prečo sa oplatí byť vo výchove dôsledný? Deti budú v nás vidieť človeka, o ktorom vedia, že platí to, čo povie.

 „Ešte raz to urobíš, tak...“ Prečo by mal rodič vždy dodržať, čo sľúbil

Foto: Pixabay

Keď som raz bola so svojimi deťmi na ihrisku, bola tam aj mamička s asi 4-ročným synom. Ten behal so smiechom okolo striekajúcej fontány a, samozrejme, trochu sa zamočil. Deti okolo tejto fontány zvyknú behať, keď je už teplé počasie. Veď namočiť sa je také zábavné. Jeho mame sa to však nepáčilo a volá na neho: „Keď tam budeš behať, pôjdeme hneď domov!“ A chlapec? Behal okolo fontány veselo ďalej. Mama pokračovala: „Nepočul si? Ešte raz to urobíš a ideme hneď domov!“ Chlapec pozrie na mamu, otočí sa a behá ďalej. Mama už stráca trpezlivosť a hovorí: „Ja teda idem domov!“ Chlapec nič a robí si svoje. Mama začne baliť veci na odchod, dúfajúc, že to chlapcom pohne, ale keď vidí, že jeho to vôbec netrápi, radšej si sadne späť na lavičku a pozerá, ako okolo tej striekajúcej fontány so smiechom behá ďalej. Občas opakovane zakričí, že mu už povedala, že idú domov, ale nemalo to veľký úspech. Toto trvalo asi 20 alebo 30 minút a skončilo sa to tak, že domov nešli a ostali na ihrisku.

Aj vy máte za sebou podobné situácie? Už ste povedali deťom, že keď si neupracú hračky v izbe, pôjdete k babke sami a ich necháte doma? A nakoniec, aj keď si ich neupratali, k babke s vami išli? Takýchto a podobných situácií by sme vedeli nájsť viac.

Jednou z prvých vecí, ktoré sme sa s manželom pri výchove našich detí naučili, bolo, že si musíme stáť za tým, čo povieme. Viem, aj rodičia sú len ľudia a nie vždy sa to dá dodržať. Ale v zásadných veciach to považujem za nevyhnutné.

Keďže my rodičia máme zodpovednosť za výchovu svojich detí, sme prirodzene tými, ktorí určujú isté pravidlá. Aj prostredníctvom nich deti učíme niečo, čo je pre nás dôležité. Aby sa nám to darilo, potrebujeme, aby nás deti rešpektovali. A na to je potrebná naša autorita. To okrem iného znamená, že naše slovo platí. Ak sa opakovane deťom niečím len vyhrážame a nesplníme to, čo hovoríme, oslabujeme v ich očiach svoju prestíž a deti nás nebudú rešpektovať. Ak raz povieme dieťaťu: „Ešte raz to urobíš a ideme domov“, treba ísť domov, keď to naozaj ešte raz urobí. Napriek plaču, hnevu, protestom. V tomto momente je naša dôslednosť naozaj potrebná. Je dobré zamerať sa na to, čo vieme reálne splniť. Naozaj dieťa s nami nepôjde k babke, keď si hračky neuprace? Nie je to len vyhrážka, aby sme dieťa trochu postrašili a ono urobilo to, čo chceme?

So smiechom si spomínam na jednu situáciu s našou najmladšou dcérou. Keď bola malá, mala veľkú zábavu z toho, že si vyzúvala topánky, keď sme nasadli do auta. Keď ma už prestalo baviť stále ju pri vystupovaní z auta obúvať, povedala som jej: „Keď si tie topánky znovu vyzuješ, pôjdeš domov bosá.“ Pozrela na mňa tými šibalskými očami a s úsmevom od ucha k uchu sa vyzula.

Inzercia

Keď sme zaparkovali a chcela som, aby vystúpila, hovorí mi: „Obuj ma.“ Odmietla som to, lebo som jej povedala, že ak sa vyzuje, ide bosá. Vzala som topánky do ruky, ešte bolo našťastie teplo, odopla ju z autosedačky a čakala som, kedy vystúpi. Nechcela, plakala, kričala, prosila. Cesta od nášho zaparkovaného auta do bytu trvá štandardne asi jeden a pol až dve minúty. No nám to vtedy trvalo polhodinu. Skúšala, čo sa dá, aby som ju obula. Ja som len ticho stála a pomaly sa presúvala ku vchodu. V duchu som si pre seba opakovala: „Vydrž!“ S veľkým nárekom sme prišli domov. Nekomentovala som to, nedohovárala som jej, nevysvetľovala. A čo bolo potom? Nikdy viac si v aute nevyzula topánky. Mala vtedy okolo dvoch rokov a opäť sa mi potvrdilo, že deti, aj takto malé, vedia veľa vecí pochopiť.

Či sa nám to páči, alebo nie, deti sú veľkí bojovníci, veľmi rady skúšajú našu trpezlivosť a vyberajú si pre seba to príjemnejšie. Ak im povieme, aby si upratali hračky alebo izbu, to im zväčša prejde cez uši ako vzduch. Ale ak vidia, že rodič v niečom poľaví alebo nesplní to, čo povedal, toto si zapamätajú veľmi rýchlo a vedia to pri najbližšej príležitosti využiť vo svoj prospech. Nezabudnú nám pritom pripomenúť, že „veď aj minule si mi to dovolila“. Ak treba, na dosiahnutie svojho cieľa použijú všetky svoje stratégie od plaču, prehovárania, urážania sa až po smutné oči. Rodičia, aby to nemuseli riešiť, lebo je to únavné, nakoniec povolia vo svojom rozhodnutí. A časom, keď ich deti nerešpektujú, len krútia hlavou a pýtajú sa, kde len urobili chybu.

Tým, že si nebudeme stáť za svojím slovom a nebudeme dôslední, môžeme dať zelenú tomu, aby si deti posúvali hranice čoraz ďalej. A kto bude ťahať za kratší koniec? My rodičia. Hrozí, že nás nebudú brať vážne a nebudeme mať u nich žiadnu autoritu.

Ak, naopak, budeme vo výchove dôslední, naše deti budú v nás vidieť človeka, o ktorom vedia, že platí to, čo povie a budú si isté našimi reakciami a postojmi. Budú vedieť, že sa môžu spoľahnúť na naše slovo a budú nás rešpektovať. Začína sa to na ihrisku, no časom budeme postavení pred zložitejšie veci. Možno si hovoríme, že deti sú ešte malé, počkáme, kým budú staršie, potom to pochopia a bude to ľahšie. Toto som si svojho času myslela aj ja, no zistila som, že takto to nefunguje. Považujem to za častý omyl rodičov. Čo zanedbáme v mladšom veku detí, veľmi ťažko doženieme neskôr. V oblasti dôslednosti pri výchove detí sme sa s manželom naučili a stále sa učíme, že treba byť v prvom rade náročný sám na seba. Dobré plody tejto snahy sa však časom dostavia. Verte tomu.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.