Od Lenina po Putina Tragédia ruských emigrantov

Za tých sto rokov sa toho v Rusku zmenilo až pozoruhodne málo. Aj dnes utekajú z Putinovej diktatúry príslušníci elity, ktorí majú strach alebo už nechcú mať nič spoločné so štátom, ktorý vedie vražednú vojnu proti susednej krajine.

Rovnako v prvé dni po vojne odišiel aj ruský novinár Michail Zygar, autor svetového bestselleru Všetci mocní Kremľa a zakladateľ televízie Dožď, ktorú ruské úrady medzičasom zrušili.

Zygar žije teraz v Berlíne, píše pre Spiegel pozoruhodné eseje s vedomím emigranta, ktorý sa už možno nikdy nevráti domov. „Rusko zažíva najneviditeľnejší exodus svojej histórie – masový útek novinárov, umelcov a programátorov, títo všetci sú súčasťou dlhej tradície intelektuálov, ktorí museli utiecť pred štátom,“ opisuje Zygar v prvom texte a dodáva: Lenin nazýval inteligenciu „sračkou národa a robil všetko preto, aby odišli alebo zmizli iným spôsobom. Putin túto ‚sračku‘ teraz odstránil nemenej efektívne“.

Ako odhaduje novinár, v prvých dvoch týždňoch od vypuknutia vojny opustili Rusko státisíce, pripomína to udalosti spred sto rokov. Keď v októbri 1917 boľševici uskutočnili svoj októbrový puč a o pár mesiacov nato zatvorili hranice, spisovatelia, umelci, tanečníci ruského baletu, vedci, príslušníci šľachty zanechali doma celý majetok, len aby sa rôznymi únikovými cestami dostali preč z Ruska.

Dnes sa trauma opakuje, aj vtedy išlo o státisíce členov spoločenskej elity, mnohí z nich sa potom v cudzine stali hviezdami, Nabokov, Rachmaninov, Stravinskij, Kandinskij, Chagall. Mnohým sa však únik nepodaril, Zygar pripomína osud spisovateľského velikána Michaila Bulgakova, ktorý sa o exodus pokúšal niekoľko desaťročí – písal listy Stalinovi, že ak sa už jeho hry nemôžu uvádzať v Rusku, nech je mu aspoň dopriate ísť do cudziny, Stalin však jeho prosby ignoroval.

Ako píše Zygar: „Ruskí vedci, spisovatelia a umelci chceli byť vo všetkých dobách slobodní, pohybovať sa v globálnom prostredí, komunikovať s ľuďmi svojej úrovne, no úrady ich kontrolovali až do udusenia. Preto celá dnešná ruská inteligencia vyrastala s hororovými príbehmi o tom, ako diktatúra ničí najmúdrejších – a keď ich rovno neutláča, udusí ich vo svojich rukách.“

Súčasne Zygar otvára ďalšiu bolestivú tému, ktorá rozdeľovala intelektuálov v sovietskej ére. Kým jedni volili exil, boli aj takí, ktorí „z princípu zostali a dávali najavo svoje opovrhnutie voči vysťahovalcom“.

Tento postoj symbolizuje veľká poetka Anna Achmatovová, ktorá v roku 1922 napísala báseň „Nie som s tými, ktorí opustili zem“, a ako pripomína Zygar, ide o báseň, ktorú sa deti v ruských školách ešte stále učia naspamäť.

Achmatovovej postoj sa bije s jej osudom: prvého manžela, básnika Nikolaja Gumiľova, v roku 1921 zastrelili, jej posledný manžel, Nikolaj Punin, zomrel v roku 1953 v gulagu. Ona sama strávila roky v leningradskom väzení, kde napísala najslávnejšiu báseň Requiem, ktorá je aj zároveň akýmsi protiemigračným manifestom.

Zygar vysvetľuje, že práve z tejto básne v posledných rokoch často citovali odporcovia Putina, aby ostatných presvedčili, že je lepšie s Putinom bojovať než opustiť svoju vlasť, pretože hrdinské a čestné je zostať a vydržať útlak aj mlčanie. Michail Zygar s týmto postojom polemizuje len jednou smutnou vetou uvedenou v zátvorke – „hoci osud Anny Achmatovovej je hrozným príbehom nešťastnej, utrápenej, osamelej ženy“.

Diskusia, či už nastal čas stadiaľto vypadnúť, bola podľa Zygara v posledných 20 rokoch najobľúbenejšou témou spoločenských small talkov. Viacerí sa odvolávali na Achmatovovú, len menšina zastávala názor, že „emigrácia je jedinou možnou morálnou voľbou“.

Ale ako ďalej vysvetľuje Zygar, hlavným motívom pre útek z krajiny nie je po 24. februári len strach o vlastnú bezpečnosť či pred zatvorenými hranicami, ale fakt, že nemôžu žiť v štáte, ktorý v ich mene vedie vojnu. Putina porovnávajú s Hitlerom, súčasne vedia, že všade, kam prídu, budú preklínaní ako „Putinovi ľudia“.

Rastúca viera v porážku Ruska

V inej eseji Zygar upozorňuje, že západné sankcie tvrdo dopadajú aj na týchto ruských emigrantov. Takmer všetci z nich sa zrazu ocitli v cudzine bez peňazí, ich bankové karty naraz nefungovali, na sankčných zoznamoch nestáli len mená prokremeľských oligarchov, ale aj tých, ktorí podporovali občiansku spoločnosť a nezávislé médiá.

V prvých týždňoch vojny títo bohatí emigranti najviac verili v palácový prevrat, do ktorého by sa mohli zapojiť aj minister obrany Šojgu či minister zahraničia Lavrov, to však Zygar považuje za „prelud“. 

Posledný Zygarov text je zo včerajška, jeho témou je presvedčenie rastúceho počtu emigrantov, že len zničujúca porážka Ruska je jedinou šancou do budúcnosti. Ako vysvetľuje Zygar, opiera sa to o jednoduchú úvahu, sú to „šialené imperiálne ambície, ktoré sa pestovali v posledných desaťročiach a zamorili rozum mnohých Rusov. Rusko sa musí vyliečiť zo svojich veľmocenských komplexov. A len úplná porážka môže ruské obyvateľstvo presvedčiť, že doterajšia cesta vedie do slepej uličky“.

Podľa Zygara boli takéto názory ešte pred mesiacom marginálne, dnes sú mainstreamom medzi emigrantmi v Tbilisi, Tel Avive či v Londýne. Tak ako kedysi imperiálnych Švédov usadila začiatkom 18. storočia bitka pri Poltave, po ktorej Švédi svoju tvorivú energiu namiesto expanzie vrhli do iných hodnôt. Napokon, ako pripomína novinár, takéto želanie nie je v ruských dejinách nič nové, rovnako aj Anton Pavlovič Čechov si úprimne želal porážku Ruska vo vojne s Japoncami začiatkom 20. storočia.

Ale porážku Ruska si želali aj boľševici ako Lenin a Trockij, tým sa potom splnil sen, ujali sa moci, vyviedli Rusko z prvej svetovej vojny, aby imperialistickú vojnu premenili na občiansku vojnu a neskôr sami vybudovali sovietske impérium. Ako na záver píše Zygar, je len iróniou, že Putin dostal do hláv 18-ročných vojakov, ktorí bojujú na Ukrajine, že „toto je ruská pôda a že Ukrajina neexistuje a nikdy neexistovala – lebo si ju vymyslel Lenin“.