Progresívne kresťanstvo Novú myšlienku nemalo už vyše sto rokov

Na progresívnom kresťanstve je najnápadnejšie to, aké je „hnusné, prehnité a otupné“ (Hamlet 1, 2, pozn. prekl.). Novú myšlienku nemalo vyše sto rokov. Táto pasivita sama osebe nie je zlá vec. Väčšina nových myšlienok, našťastie, neprežije. Niečo iné je však pýšiť sa novými myšlienkami, ktoré človek nemá, a zároveň odmietať ťažko získané staré pravdy.

Dobre o tom hovorí veľká nórska spisovateľka Sigrid Undsetová (1882 – 1949). Keď bola mladá, jedinými spoločensky akceptovateľnými náboženskými názormi bolo progresívne kresťanstvo, ktoré bolo v ponuke štátnej luteránskej cirkvi, a jeho priateľský bratranec ateizmus. Toto v zásade vidíme v jej dvojrománe Biela orchidea a Horiaci ker.

„Ide mi len o to,“ hovorí mladý pastor nórskej cirkvi o večnom plodení Syna Otcom, „že sa musíme pevne pridržiavať ducha reformácie – a to nerobíme vtedy, keď uchovávame dogmy, ktoré mali hodnotu pre ľudí v minulej dobe ako prejav vtedajšej náboženskej skúsenosti, no pre dnešné myslenie môžu byť jedine prekážkou.“

Je úprimný, a ak jeho ctižiadosť a svetáckosť vnímate so sympatiou, je to statočný mladý muž, inteligentný a priateľský. A úplne vážne hovorí o sebe aj o ostatných pastoroch: „Musíme mať odvahu zakúšať kresťanstvo vlastným spôsobom a ohlasovať najväčšieho náboženského génia, aký kedy žil, ktorého najvyššou myšlienkou bolo, že Boh je Otec, a jeho kráľovským prejavom bola reč na hore.“

V tejto chvíli ho preruší iný mladík, hlavný hrdina oboch románov, Paul Selmer. Paul je agnostik, ktorý sa pomaly približuje ku katolíckej viere, podobne ako samotná Undsetová.

„Ak je Boží Syn od večnosti splodený z Otca, z tej istej podstaty ako Otec,“ hovorí Paul, „potom je to vlastne úplne prosté – nauč ma klaňať sa mu ako Bohu. No nechci odo mňa, aby som sa namiesto náboženstva nadchýnal pre uctievanie akéhosi génia. Ak to bol geniálny človek, ktorý mal pocit, že by akurát mohol byť Božím synom, a bol si istý, že mu nik nemôže vyčítať žiadny hriech, a preto v ňom Otec musí mať zaľúbenie – potom ťa môžem iba uistiť, že necítim ani najmenšiu túžbu vzbudzovať u seba akékoľvek podobné pocity.“

A pokiaľ ide o Božie otcovstvo, ani pri ňom Paul nie je ochotný akceptovať žiadnu sentimentalitu, či už v prísnom, alebo povoľnom smere: „Prehovoril vari sám Boh a povedal, že je náš otec a my sme jeho deti, alebo si iba my sami predstavujeme Boha ako otca v nadprirodzenej veľkosti – každý z nás podľa vlastného chápania otcovstva –, ako vesmírneho domáceho tyrana, ktorý nás má neustále pod palcom a okamžite na nás skočí, len čo sa v najmenšom odchýlime od jeho pravidiel stolovania – alebo ako dobráckeho starého pánka, ktorý za nás vyplatí všetky dlhy a má také dobré srdce, že nás vytiahne z každej šlamastiky, do ktorej si dáme tú námahu sa dostať – ako velebného hlupáka?“

Paul nie je žiadny svätec. Pokiaľ ide o sex, vyznáva morálku svojho okolia a svojich čias – je tým, čo som nazval „milý smilník“, ktorý nejakým spôsobom chce, aby smilstvo bolo súčasťou cesty k manželstvu. Môže patriť do nórskej cirkvi a nikto naňho za jeho mladícke nerozvážnosti nebude hľadieť krivým okom. Môže byť vážený, môže si osvojiť najosvietenejšie názory o oslobodení žien a nevyhnutnosti demokracie, môže si koláč zjesť a zároveň si ho aj nechať.

Je však príliš úprimný a skeptický nato, aby uveril tomu, že nás spasí politická zmena. Vlastne sa už na obzore zbiera prvá svetová vojna, katastrofa, ktorá mala vraziť kôl do srdca prízračnej myšlienke, že človek dokáže dosiahnuť dokonalosť na zemi.

O čo Paulovi ide? Nachádzame ho, ešte stále ako agnostika, v prítmí katolíckeho kostola, ako hľadí na malý červený plameň sviečky blikajúci pred svätostánkom. Odrazu nadobudne hmlisté pochopenie toho, čo je sviatosť: „Keby to bola pravda, že je tu, prítomný týmto spôsobom a zároveň na tisícoch a tisícoch iných oltárov – potom musí byť prítomný aj iným spôsobom vždy a všade, ako oko, ktoré jediným pohľadom obopína počiatok sfér vo vesmíre, vnútro atómov i tajné myšlienky ľudí, bez rozlíšenia minulosti a prítomnosti, veľké i malé – všetko je iba jeho myšlienka, všetko je naraz, rovnako jasné a milované.“

V celom vesmíre niet jediného zrnka prachu, jedinej subatomárnej častice, v ktorých by Boh nebol úplne prítomný a ktoré by nepatrili Bohu. Rovnako nie je v živote ani jedna chvíľa, ani jeden popud vôle, ani jeden záblesk myšlienky, ktoré by sa nemali úplne podriadiť Božej vôli.

Ľudská láska je bojazlivá a ponecháva si veci v zálohe. Božia láska je smelá, absolútne náročná, absolútne dávajúca a absolútne požadovačná. Všetci chceme povedať Bohu to, čo on povedal na počiatku moru: „Potiaľ smieš, ďalej nie“ (Jób 38, 11). Chceli by sme byť ako pochôdzkari, ktorí sa naparujú pred kráľom; či ešte horšie a hlúpejšie, ako bohovia nad Bohom. Tvrdíme, že vieme, kam smeruje svet v politickom a sociálnom zmysle, dávame Bohu rozkazy a hovoríme, že tam ide aj on. A dokonca že nás tam aj vedie, i keď čomusi takému môžeme veriť iba vtedy, keď z toho, čo povedal, počúvame jednu vec, prekrútime desať a ignorujeme sto.

A potom sa nechávame unášať stále tým istým, tými istými historickými vlnami.

Anthony Esolen je vysokoškolský učiteľ, prekladateľ a spisovateľ. Medzi knihy patria Out of the Ashes: Rebuilding American Culture (Povstať z popola. Ako znovu vybudovať americkú kultúru), Nostalgia: Going Home in a Homeless World (Nostalgia. Návrat domov vo svete bez domova) a najnovšie The Hundredfold: Songs for the Lord (Stonásobne. Piesne pre Pána). Vyučuje a píše na Magdalen College of the Liberal Arts v mestečku Warner v štáte New Hampshire.

Anglický originál článku TU. Preložil Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.