Vydieranie plynom Ruská vyjednávacia pozícia vôbec nie je taká silná, ako sa prezentuje

V 60. rokoch sa v Európe vybudovali najväčšie plynovody a ropovody na svete, ktoré sa mali stať monumentom dokazujúcim vzájomnú súdržnosť medzi Sovietskym zväzom a ďalšími socialistickými republikami na východe starého kontinentu.

Dostali aj príznačné názvy: Družba pre ropovod a Bratstvo pre plynovod. Ako vtedy hlásal vodca ZSSR Nikita Chruščov, prírodných zdrojov má zväz dosť, tak prečo sa o ne nepodeliť so spriatelenými republikami? Celá záležitosť bola prezentovaná ako obrovský akt súdržnosti: na výstavbe potrubí sa podieľali nástrojmi, materiálmi, ale aj pracovnou silou všetky socialistické republiky.

Budovanie tejto infraštruktúry však malo, samozrejme, aj iné ciele: východná časť Európy sa vďaka nej stala životne závislá od svojho obrieho suseda, ktorý jej dodával lacné energie.

Okrem toho, potrubia prepájali bohaté ložiská ropy a plynu na západnej Sibíri s krajinami západnej Európy. Rozbehol sa tak obchod s demokratickým Západom a Sovietsky zväz sa dostal k zahraničným devízam, za ktoré mohol nakupovať potrebné materiály či technológie.

Tisícky kilometrov potrubí prežili zmeny režimov aj rôzne energetické krízy a vybudovali silný vzájomne závislý vzťah medzi Ruskom a Európou.

Táto závislosť sa počas ruskej vojny na Ukrajine stala veľmi problematickou. Zabúda sa však na to, že nie je jednostranná. Presmerovanie dodávok na východ či juh Ázie by vôbec nebolo také jednoduché a hlavne lacné, ako sa podľa oficiálnych ruských vyjadrení môže zdať.

Ruble alebo zatvorené kohútiky

Európska únia už viackrát uvažovala nad zavedením embarga na ruské energie, jej závislosť je však taká veľká, že minimálne v najbližšom čase to nebude možné. Nemecký minister financií Christian Lindner sa už vyjadril, že tento krok jeho krajina určite nepodporí, pretože by ho nemecký priemysel jednoducho nezvládol.  

Ruský prezident Vladimir Putin však Západ zaskočil ďalším ťahom a rozhodol, že nepriateľské krajiny, pričom do tejto kategórie patria aj všetky štáty Európskej únie, majú po novom platiť za energie v rubľoch.

Ide o kontroverzný krok, keďže v originálnych zmluvách sú platby dohodnuté v iných menách a zároveň by znamenal porušenie sankcií. Pre Rusko by však práve preto táto zmena bola výhodná.

Od uvalenia sankcií má totiž ruská centrálna banka iba obmedzené možnosti podpory rubľa na medzinárodných trhoch. Putinovo pravidlo by však západných dodávateľov prinútilo nakupovať rubeľ, čím by sa jeho kurz posilnil a v konečnom dôsledku by sa zabránilo tomu, aby sa z neho stala neobchodovateľná mena. Ako totiž upozorňuje nemecký Der Spiegel, v takom prípade by Rusko nemohlo nakupovať zahraničné produkty a to by sa týkalo napríklad aj mnohých liekov, ktoré samotné Rusko nevyrába.

Ako však pre britský ekonomický denník The Financial Times povedal zdroj z európskej diplomacie, v skutočnosti nikto nevie, aké sú skutočné Putinove zámery.

„Nikto úplne nerozumie, aké úmysly má Vladimir Putin – chce rozdeliť Európsku úniu, obísť sankcie, posilniť rubeľ alebo vystrašiť trhy a tým dostať ceny plynu ešte vyššie?“

„Je celkom pravdepodobné, že ani ľudia z ruskej administratívy nevedia, aké sú ciele tohto ediktu,“ dodal diplomat.

Der Spiegel špekuluje, že jednou z možností môže byť to, že Putin chce Európu odstrihnúť od energií, no chce, aby to vyzeralo, že Západ sa odstrihol sám tým, že odmieta platiť.

Čo by platenie v rubľoch znamenalo pre európskych dodávateľov, a teda aj pre slovenské SPP? Rusko navrhlo pre zahraničných klientov z „nepriateľských krajín“ jednoduchý mechanizmus. Museli by si v Gazprombank, ktorá nie je na európskych sankčných zoznamoch, otvoriť dva účty: jeden v rubľoch a druhý v cudzej mene. Takýmto spôsobom by mali nakupovať ruble, ktorými by potom zaplatili.

Putin sa vyjadril, že v prípade, že krajiny nebudú takto platby realizovať, bude to Rusko považovať za default zo strany kupca aj so všetkými následkami.

Európski lídri zatiaľ jednotne tvrdia, že na túto hru nepristúpia. Prečo sú takí sebavedomí? Odpoveď môže byť, že vedia, že odrezanie Európy od dodávok v skutočnosti vôbec nie je v ruskom záujme. Celý systém bol budovaný totiž tak, aby energie prúdili na západ. I keď sa hovorí o Číne či Indii ako možných náhradných kupcoch ropy a plynu, ktoré momentálne tečú k nám, v praxi by to nebolo celkom možné. Aspoň zatiaľ.

Slovensko na severe pracuje na prepojení s plynovodom z Poľska. Vďaka tomu by sa k nám mohol v prípade potreby dostať LNG z poľských terminálov. FOTO TASR/Milan Kapusta

Rusko žije z exportov na Západ

Ruská ekonomika aj napriek jasným celosvetovým zmenám v energetickom priemysle stále z veľkej miery stojí na exporte uhľovodíkov. Stačí iba pár čísel, aby bolo jasné, ako veľmi celý štát a jeho fungovanie závisia od ropy a plynu.

Za posledné desaťročie tvorili príjmy z exportov týchto surovín 40 až 50 percent z celkových príjmov štátneho rozpočtu. Vývozy uhľovodíkov zároveň tvorili asi dve tretiny z celkových ruských vývozov. Ako upozorňujú aj energetickí experti Jilles van den Beukel a Lucia van Geuns v analýze pre Haagske centrum pre strategické štúdie, tieto úrovne sú dokonca vyššie ako v časoch Sovietskeho zväzu v 80. rokoch.

Poľský think-thank Varšavský inštitút zasa poukazuje na to, že i keď ruská vláda už dávno oznámila orientáciu na ekonomickú diverzifikáciu, oficiálne dáta ukazujú, že ruská závislosť od príjmov z ropy a plynu v posledných rokoch iba rástla.

Takmer polovica exportov ruskej ropy pritom prúdi do Európy, v prípade plynu je to až 74 percent.

Teoreticky sa dá povedať, že ruské energie si nájdu ľahko nových zákazníkov – krajina má koniec koncov hneď vedľa dve obrie ekonomiky, ktorých energetické nároky sa každým rokom zvyšujú. No presmerovanie európskych dodávok je aktuálne nemožné pre neexistujúcu infraštruktúru.

V čase výstavby bolo rozhodnutie jednoznačné: Európa bola oproti východnej či južnej Ázii výrazne priemyselnejšia a jej dopyt po energiách bol zároveň preto vyšší a perspektívnejší. Okrem toho, plyn sa takto mohol dostať aj do západných krajín a Sovietsky zväz tak mohol budovať vzťahy.

Prvé väčšie problémy nastali v roku 2006, keď Európa zostala na pár dní bez ruského plynu. Krajiny si vtedy naplno uvedomili, že závislosť od jedného dodávateľa ich robí veľmi zraniteľnými, a rozbehli sa preto viaceré iniciatívy, ktoré by túto závislosť aspoň čiastočne znížili.

Až vtedy sa aj Rusko začalo viac obzerať po iných odberateľoch plynu. Nebola to však jednoduchá záležitosť, keďže okrem obchodných dohôd bolo potrebné vybudovať aj infraštruktúru.

Rusko o predajoch plynu do Číny rokuje už roky, Peking si však dáva vlastné, pre Rusko nie celkom výhodné podmienky. FOTO TASR/AP

Energia zo Sibíri pre Čínu

Rusko sa tak zameralo na rozvoj obchodu s energiami s Čínou, ktorej spotreba plynu každým rokom rastie. Nadviazanie vzťahov však nebolo okamžité a niekoľko rokov sa Peking s Moskvou iba dohodovali na podmienkach dodávok.

Rusko totiž chcelo Číne predávať plyn za európske ceny, to však bolo pre Čínu neprijateľné. Krajina sa medzičasom dohodla s inými ázijskými dodávateľmi, postavila LNG terminály, ako aj plynovody zo Strednej Ázie a Mjanmarska. V roku 2014 však nakoniec Rusko pristalo na čínske podmienky a zmluvu podpísalo.

Začala tak nákladná výstavba plynovodu Sila Sibíri, ktorý prepája Jakutsko s východnou Čínou. Jeho ročná kapacita dosahuje 61 miliárd kubíkov, Čína pritom ročne spotrebuje 330 miliárd kubíkov plynu.

Prognózy však hovoria, že čínsky dopyt po plyne, ktorý považuje za zelenú alternatívu k uhliu, bude rásť a v roku 2025 môže potrebovať až 450 miliárd kubíkov. Dá sa teda predpokladať, že Čína by naozaj mala záujem o ďalšie dodávky z Ruska.

Ten, čo aktuálne prúdi do Európy, sa tam však dostane iba ťažko. Spomínaný plynovod totiž privádza plyn z ložísk na východnej Sibíri, ten európsky však pochádza z ložísk na západnej Sibíri. No a prepojenie týchto nálezísk s Čínou zatiaľ neexistuje.

Projekt plynovodu Sila Sibíri 2, ktorý by toto prepojenie vytvoril, existuje už dlhšie, má však hneď niekoľko problémov. V prvom rade ide stále iba o projekt a neexistuje zatiaľ dohoda medzi Pekingom a Moskvou o jeho výstavbe.

Ak by aj dohoda bola naozaj prijatá, kým sa z projektu stane naozajstný plynovod, prejde minimálne niekoľko rokov.

Pôvodne mal tento plynovod smerovať zo západnej Sibíri a vchádzať do západnej Číny cez ujgurský región. To sa však nepáčilo Číne, keďže priemysel je najmä na východe a musela by teda na svojom území dobudovať ďalšiu infraštruktúru. Nakoniec sa plány zmenili a plynovod by mal po novom smerovať cez Mongolsko. To však znamená, že pri rokovaniach už budú musieť byť traja partneri a nie iba Čína s Ruskom, čo môže realizáciu projektu ďalej predĺžiť.

Ruské LNG je drahé

Ak by Rusko chcelo plyn určený pre Európu predať iným zákazníkom hneď teraz, muselo by ho najprv skvapalniť a previezť loďami. Ani to však nie je také jednoduché. Toto odvetvie za posledných 20 rokov zažilo výrazný rozmach aj vďaka objavu nových ložísk v Spojených štátoch, čo zároveň viedlo k zníženiu jeho ceny. Dnes tak 45 percent svetového obchodu s plynom tvorí LNG.

Vďaka skvapalnenému plynu sa stali dostupnými a atraktívnymi ložiská, ktoré boli donedávna považované za nevyužiteľné. Veľké zásoby tohto uhľovodíka sú okrem známych lokácií aj v Nigérii, v Iráne či v Južnej Amerike. Konkurencia je teda veľká a ruský plyn už nevychádza ako ten najlacnejší. Jeho cena je porovnateľná s LNG zo Spojených štátov a vyššia ako z Kataru.

Aj v prípade LNG je však potrebná infraštruktúra vo forme terminálov, kde sa plyn skvapalní a naloží na lode. A to je ďalšie slabé miesto Ruska. Krajina mala vybudované plynovody na západ a LNG ju preto zaujímalo iba okrajovo. Podľa časopisu Der Spiegel malo Rusko v roku 2021 k dispozícii tri terminály s kapacitou približne 40 miliárd kubíkov plynu ročne.

Okrem toho by mali byť aktuálne vo výstavbe ďalšie projekty, ktoré by mohli kapacity navýšiť o ďalších 30 miliárd. Aj bez sankcií a bez vojny sa však očakávalo, že tieto projekty budú dokončené najskôr v roku 2023.

Der Spiegel však upozorňuje, že aj ak by sa ich podarilo dokončiť načas, táto kapacita by nezodpovedala ani pätine z objemu dodávok, ktoré prúdia do Európy aktuálne.

Rusko teda síce môže hovoriť o potenciálnych zákazníkoch v južnej alebo vo východnej Ázii, reálne množstvá plynu, ktoré im však aktuálne môže dodať, nevykryjú straty, ktoré by spôsobilo prerušenie dodávok do Európy.

Ak by k prerušeniu naozaj prišlo, plyn, ktorý by Rusko pre obmedzené kapacity nedokázalo skvapalniť či uskladniť, by muselo jednoducho spáliť.

Ďalším dôležitým faktorom je, že Rusko síce má potenciálnych zákazníkov v Ázii, no určite neplatia toľko ako Európa.

Ako teda zhŕňajú ruskú situáciu experti v analýze pre Haagske centrum strategických štúdií, kým Európa môže aspoň čiastočne nahradiť ruské dodávky, Gazprom nemá alternatívnu destináciu pre plyn dodávaný plynovodmi zo západnej Sibíri. „Závislosť Ruska od EÚ ako konzumenta plynu je väčšia ako závislosť EÚ od Ruska ako dodávateľa,“ konštatujú.