Čo by deti z Ukrajiny za to dali... Túto vetu už nejedni rodičia použili napríklad pri nedojedenom obede alebo pri požiadavke kúpiť novú hračku, keď chceli svoje deti poučiť o skromnosti alebo aby zbytočne neplytvali.

Je takéto „rodičovské vydieranie“ poukazovaním na deti, ktoré riešia existenciálne záležitosti, vo výchove vhodné? Majú na ne taký účinok, ako by si rodičia priali? Spýtali sme sa na to odborníkov na výchovu.

Katarína Winterová, sociálna pedagogička, rodičovská koučka, vedie internetové poradenstvo pre rodičov

„Rodičovské vydieranie“ sme v rôznej miere nevedomky určite použili. Ako však tušíme, toto rodičovské vydieranie, ktoré poukazuje na ťažký, smutný život iných ľudí, nefunguje. Očakávame, že poukázaním na niekoho, kto sa má horšie, nastane u našich detí uvedomenie, istá miera sebareflexie a aj náprava (napríklad dieťa doje obed, prestane si dookola pýtať nové hračky). To však nefunguje – prečo?

Pre deti je takéto „rodičovské vydieranie“ abstraktná argumentácia, ktorej nerozumejú, a ani nebudú šťastnejšie a spokojnejšie pri predstave, ako sa má niekto iný horšie. Aj napriek tomu, že deti sú emočnejšie, je to pre ne príliš vzdialené a ťažko uchopiteľné. Ich mozog zatiaľ nie je tak vyvinutý, aby si dokázali vyvodzovať súvislosti a uvedomovať dôsledky.

Ak teda chceme deti vychovávať v skromnosti, vďačnosti alebo akejkoľvek cnosti, začiatok tejto výchovy má byť u nás rodičov a v našom postoji k sebe samému a k ľuďom okolo nás.

Použijem mierne extrémne slová – ale je skoro jedno, aké argumenty deťom do istého veku hovoríme, pretože dieťa sa učí a dozrieva zrením, sledovaním okolia a skúsenosťami. A v tom žiadne dieťa nezapochybuje – deti totiž nezlyhajú v napodobňovaní nás rodičov.

Čo by deti z Ukrajiny za to dali... Túto vetu už nejedni rodičia použili napríklad pri nedojedenom obede alebo pri požiadavke kúpiť novú hračku, keď chceli svoje deti poučiť o skromnosti alebo aby zbytočne neplytvali. Je takéto „rodičovské vydieranie“ poukazovaním na deti, ktoré riešia existenciálne záležitosti, vo výchove vhodné? Majú na ne taký účinok, ako by si rodičia priali?

Martina Bačová, klinická psychologička, psychoterapeutka, u detí sa zameriava na liečbu porúch správania, depresie, úzkostí a fóbií

Deti majú len obmedzenú možnosť konfrontovať to, čo počujú, s vlastnou skúsenosťou alebo s vedomosťami. Je dôležité, aby im informácie boli podávané primerane ich veku a tiež v súvislostiach. Na vety takéhoto typu, ešte zvlášť vytrhnuté z kontextu, dieťa nezareaguje kritickým postojom, ale vlastnou fantáziou a pocitmi. Môžu to byť pocity strachu, ľútosti alebo viny. Rovnako aj odpor či hnev. Všetko pocity, ktorým samo nemusí rozumieť.

Takto môžeme vytvoriť priepasť medzi nami a napríklad aj spomínanými ukrajinskými deťmi. Vďačnosť za to, že niečo máme, nevzniká z porovnávania sa s tými, čo majú menej. Je to hlboký vnútorný pocit, ktorý môžeme prežiť sami v sebe alebo spolu s inými ľuďmi v atmosfére radosti a lásky a nie v atmosfére strachu a vyhrážania sa. Napríklad keď si uvedomíme, že nás spoločná pohoda prežitá pri stole s najbližšími napĺňa a robí šťastnými.

Naučiť deti deliť sa môžeme práve tak, že k takémuto stolu pozveme aj niekoho ďalšieho. Ale nie preto, že on na jedlo v tejto chvíli peniaze alebo iné podmienky nemá, ale preto, že to tak sami cítime a chceme. Pre deti je dôležité, aby sme hodnoty, o ktorých hovoríme, predovšetkým sami žili.