Svet bežca Na štarte mi chýbali Sergej, Orest a Anatolij

Na štarte som sa radšej postavil do druhého radu. Videl som známych bežcov, ktorí to dnes isto parádne rozbehnú. Načo by som im zavadzal?

Zo slovenskej vytrvalostnej elity tam bola väčšina. Z východu Slovenska skoro všetci.

A kde to vlastne sme? V Strážskom na Laboreckej desiatke. Na jej 16. ročníku 12. marca 2022 o 13.00 h pri teplote 8 °C za občasného pofukovania vetra a jasnej oblohy.

Prešli sme prvé desiatky metrov. Prvý kilometer a už som to počul: „Bude to bolieť. Ak nie teraz, tak už na najbližšom kopci. A potom späť. Plus vietor. Načo to robíš??? Nebolo by ti lepšie v pohodlí gauča???“ Všetky tieto logismoi (zlé myšlienky) som vyfúkol spolu s prvým bežeckým sopľom von. Ale dával som si pozor, aby som netrafil bežcov takticky skrytých v závetrí.

A rozbehol som sa. Do najbližších metrov. Prvý kopec a druhý kilák za mnou. Hm, veď to ide fajn. Tak pridám. V štvrtine trate opúšťam ďalších bežcov. Už sa držím v prvej štvorke. Štvrtý kilometer a som tretí. Druhý bežec sa ku mne približuje. (Alebo ja k nemu?) Nie, nevidím dvojmo, vpredu sú dvojičky, bratia Kováčovci.

Michala obieham ešte pred polovicou. A poriadne ho mätiem tým, ako si zastavujem a opäť spúšťam sporttester. Na vysvetlenie, potreboval som si odbehnúť aj 5 km do virtuálnych pretekov a kvôli nahratiu záznamu musí byť vzdialenosť rovná polovici trate v Strážskom. Po dobehnutí do cieľa to Michalovi vysvetľujem. Medzičas nie je zlý: 16:14. A ideme ďalej.

Ako tak ubiehajú ďalšie kilometre, stretávam bežcov, ktorí ešte len prúdia k obrátke. Legenda Peťo Polák mi kričí: „Dobehni ho, východňár!“ Takéto autority treba počúvať, a tak Peťa Kováča, ktorý ide od štartu na prvom mieste, dobieham. Už sme bok po boku. Krátko som aj pred ním. Do cieľa ostáva 1,5 km. Pár krátkych (netaktických) obzretí dozadu dáva zbytočný chlácholivý pocit postačujúceho úspechu. Držíme sa pri sebe. Evidentne rozhodne záver.

Nápad, aby sme to dobehli bok po boku (skoro chytení za ruky), radšej Peťovi ani nespomínam. Isto chce vyhrať. Áno, aj ja. Ale on viacej a do cieľa teda vbieha o 5 sekúnd predo mnou. Blahoželania a u mňa neskutočné pocity eufórie. Pre moje čachrovanie so sporttesterom si nie som istý časom. Až keď mi Peťo povie, že jeho cieľový čas je 32:05, tak si ten svoj odhadnem na 32:10. V tento deň mi ide aj táto aktivita.

Prečo sa rozpisujem o tomto bežeckom zážitku? Lebo sa to takto nemalo stať. Nejde len o konkurenčných bežcov, ale aj ďalšie premenné. Tak napríklad počas zimnej prípravy som nabehal veľa kilometrov, ale zväčša to boli tempové alebo dlhšie regeneračné tréningy pri nižších tepoch. Kvalitné a rýchle by sa dali za polrok zrátať asi aj na jednej ruke.

Ďalej, v poslednom týždni ma začalo bolieť koleno a rovnako aj kríže. Navyše, opakujem, bol to osobák – teda na 10-kilometrovej trati som nezabehol v živote lepší čas. Kto však pozná trať v Strážskom, vie, že sú to síce krásne preteky, ale prevýšenia nedávajú predpoklad, aby sa tam zabehli tie najrýchlejšie osobné časy.

Otázne je teda, PREČO to takto dopadlo. 

Mám viacero čiastkových odpovedí: karbónová obuv, neprepálené tempo, trénerom kvalitne naplánovaný tréning pred pretekmi, dovolený (duchovný) doping vo forme modlitieb (mojich aj okolia), zapojenie do Exodu-90. Avšak aj keď platí synergický efekt a celok je viacej ako len suma častí, tak je to pre mňa prekvapujúce. Ostáva mi teda len s pokorou poďakovať za tento deň Pánovi! 

Pri Laborci sa to mojimi príjemnými paradoxmi nekončilo. Na štarte mi totiž chýbali aj iní bežci. Kamaráti ako Sergej, Orest, Anatolij. Sergej sa stihol do Strážskeho prihlásiť ešte v januári. V sobotu však každý vedel, že nepríde. S Anatolijom som sa stretol naposledy v októbri v neďalekých Krompachoch. Ako vždy sme prehodili pár priateľských slov. Keď som mu však písal pred dvomi týždňami, tak spomenul, že na druhý deň ide do vojny: „Musíme sa ubrániť. Alebo zomrieť.“ Z tých slov ma mrazí ešte teraz. 

My sme si na Laboreckej desiatke zašportovali. Bola to drina, ktorá trvala pol hodiny, ale v porovnaní s ich dennodenným mordorom, v ktorom bojujú o život, to bola iba smiešna detská hra. 

Chlapci, modlím sa za vás osobne aj za celú Ukrajinu. Dúfam, že sa ubránite. Verím, že ešte žijete.