Ukrajina nám nastavuje zrkadlo O obetovaní sa za čosi väčšie než len svoje vlastné „ja“

Teraz si uvoľnene a pohodlne sedíme v obývačke a púšťame si najnovšie správy z vojnou zmietanej Ukrajiny. Vo Ľvove je polnoc a atramentovočierny obzor ožaruje oranžová ohnivá guľa, najnovší cieľ ruských rakiet. Potom nasleduje strih na trosky zdemolovanej civilnej štvrte a plačúce obete; nasledujú zábery dlhého zákopu, ktorý teraz slúži ako masový hrob plný náhlivo zabalených tiel; po ktorých nasleduje… reklama.

Je to reklama na niečo veľmi drahé – dovolenka na Jamajke, elektrický cadillac, kompletná súprava zubných implantátov… už som zabudol, o aký produkt šlo, ale to nie je dôležité – a príťažlivá štyridsiatnička (samozrejme, je to len herečka) vysvetľuje, prečo si to kúpila. Áno, naznačuje, že cena nám možno zdvihne obočie, ale ona to chce, zaslúži si to a „musela som sa naučiť dávať na prvé miesto seba“. Potom sa ide späť do televízneho štúdia k redaktorom a k masakre na Ukrajine.

„Musela som sa naučiť dávať na prvé miesto seba.“ Myseľ sa mi na chvíľočku zatúla: predstavujem si, ako táto úbohá stvora z reklamy zvádza titanský zápas so svojím nesebeckým ja o nové zubné implantáty.

Rojčenie mi však preruší moja zmätená manželka: „Čo to tá žena práve povedala?“ Moja manželka pracuje celý život ako učiteľka a po štyridsiatich rokoch vyučovania mladých ľudí na oboch stupňoch základnej školy – z ktorých väčšina bola zameraná na seba iba o čosi menej než je strelka kompasu zameraná na sever – len tak niečomu neuverí. Svojich študentov má rada, no musieť sa „naučiť dávať na prvé miesto seba“ nie je problém, ktorý by počas svojej praxe spozorovala u nich či u kohokoľvek iného. Samozrejme, jej skepticizmus je v konzumnej ekonomike nežiaduci. Spomínam to však z určitého dôvodu. Majte so mnou strpenie.

Vojna na Ukrajine má všetky prvky výnimočne sugestívnej videohry… až na to, že skutočne bojujú a zomierajú ozajstní ľudia. Len máloktorý obraz v nedávnej pamäti sa vyrovná záberom ukrajinských mužov, ktorí privádzajú svoje rodiny k poľskej hranici a potom sa vracajú späť, aby bojovali. Pravdaže, sú povinní zostať a bojovať, no väčšina z nich to robí a väčšina z nich to robí ochotne, ako vidno na ich neoblomnom odpore voči ruskej invázii.

Bojujú za čosi dôležitejšie, než sú oni sami, v tomto prípade za svoj národ, rodinu, domov a krajanov. A pamätajú si. Pamätajú si barbarstvo druhej svetovej vojny, ktorá znásilnila a vyplienila ukrajinskú zem. Pamätajú si boľševické prenasledovanie svojich cirkví, masové sovietske deportácie nevinných roľníkov, vzdelancov a duchovných a na Holodomor – Stalinovu genocídnu hladovú kampaň na Ukrajine, ktorá zabila milióny.

Bolo by melodramatické označiť dnešný ukrajinský odpor za „nebojácny“; strach zo smrti je všeobecná ľudská črta. No ochota riskovať život pre čosi väčšie, než som ja sám, poukazuje na autentický druh slobody, ktorá vychádza skôr zo sebaobetovania než zo sebauspokojovania. Je to sloboda, ktorá je v nepríjemnom kontraste s tým, čo tu tak často v rámci svojho pohodlného života nazývame „slobodou“.

„Musieť sa naučiť dávať na prvé miesto seba.“ Toto je naša neoficiálna národná hymna. A nie náhodou. Pre americkú verejnosť sú reklamy akousi formou náboženstva – čosi ako katechézy, ako to pred rokmi duchaplne vyjadril Neil Postman v eseji Podobenstvo o špinavom golieri (ktoré je súčasťou tejto knihy). Ak Američania nebudú kupovať kopu vecí, všetko sa rozpadne. Preto sa musíme oslobodiť od morálnych pochybností vyplývajúcich z nadmernej túžby a nekonečnej spotreby. Musíme sa učiť a naučiť dávať na prvé miesto seba.

To si vyžaduje sociálne kurikulum, ktoré ľudí neustále šteklí a prebúdza v nich hlad po viac. Práve preto aj Postman navrhoval, že nato, aby zahraniční návštevníci pochopili Ameriku, stačí im vidieť Las Vegas. Tu v srdci impéria, ďaleko od kurióznych provincií ako Ukrajina, žijeme stále väčšmi v bubline neustálej prítomnosti, nezaťaženej pamäťou a jej poučeniami a zamorenej rozptýleniami, falošnými odmenami (peniaze späť pri každom nákupe!), vyfabrikovanými túžbami a ilúziami, ktoré sa tvária ako sloboda.

Ochrana tejto bubliny si vyžaduje šikovných manažérov s vynikajúcimi analytickými zručnosťami vedenými behaviorálnou psychológiou. Nikoho neprekvapuje, že vzorom toho, ako sa to robí, je Las Vegas. Profesorka Natasha Dowová Schüllová z Massachusettskej technickej univerzity v knihe Addiction by Design: Machine Gambling in Las Vegas (Zámerná závislosť. Hranie na automatoch v Las Vegas) podáva náčrt nesmiernej starostlivosti, ktorú hazardný priemysel venuje poznávaniu, uspokojovaniu, a teda výchove svojej klientely. Dáta, ktoré priemysel zhromažďuje, potom určujú vzhľad, pocit a rovnováhu medzi rizikom a odmenou pri zážitku z hazardnej hry. Vďaka tomu sa zákazníci vracajú a celkovo prehrávajú. Na rozdiel od pokru, rulety či kociek sú obzvlášť ziskové automaty. Jednotlivý hráč na automate je sám, intenzívne zamotaný do vlastnej mentálnej zóny, niekedy aj celý deň bez jedla či dokonca bez prestávky na toaletu a neobťažujú ho ostatní hráči.

Mollie, jedna zo Schüllovej závislých gamblerov, opísala svoju skúsenosť takto:

„Čím viac som hrala, tým jasnejšie som mala v tom, aké mám šance (vyhrať). Vnímala som ich jasnejšie, no cítila som sa slabšia. Neschopnejšia prestať. Dnes, keď vyhrám – a z času na čas aj vyhrám –, iba to znovu hodím do automatu. Ľudia nikdy nechápu, že nehrám, aby som vyhrala. [Hrám], aby som hrala ďalej – aby som zostala pri hracích automatoch, kde na ničom inom nezáleží… celý svet sa točí okolo teba a vlastne nič nepočuješ. Vlastne ani nie si tam – si s hracím automatom, si iba s ním.“

Od Las Vegas sa učili aj ostatné odvetvia a používajú behaviorálne psychologické techniky na svoje vlastné účely. Napríklad reklama.

„Musela som sa naučiť dávať na prvé miesto seba.“ Jednoduchá veta, iba sedemnásť slabík. Nedokážem ju však dostať z hlavy, lebo vyvoláva jednoduchú otázku: kto je vlastne slobodný: ľudia bojujúci v troskách Ukrajiny… alebo my?

Francis X. Maier je profesorom katolíckych štúdií v Centre etiky a verejnej politiky a v rokoch 2020 – 2022 uskutočňuje výskum v Centre pre občianstvo a konštitučnú vládu na Univerzite Notre Dame.

Pôvodný článok v angličtine TU. Preložil Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.