Rusko a vojna Putin ignoroval varovania umiernených a otvoril si domáci front

Ruský vpád na Ukrajinu mala byť blesková vojenská operácia. Dnes však už vieme, že tento plán nevyšiel a Rusku hrozí, že uviazne vo vleklom a vyčerpávajúcom konflikte.

Táto vojna sa nutne musí odraziť aj vo vnútornom vývoji v Rusku. Dnes ešte nepoznáme presnú podobu týchto zmien, ale vieme, že k nim príde.

Pri všetkých obmedzeniach historických paralel jedna sa v týchto dňoch ponúka. Na začiatku 20. storočia sa posledný ruský cár Mikuláš II. dostal pod silný vplyv radikálov vo svojom okolí (Alexandr Bezobrazov), vytesnil umiernenejšie hlasy (Sergej Witte) a stavil na konfrontačný kurz s Japonskom. Výsledkom bola rusko-japonská vojna.

Ako prvé zaútočilo Japonsko, Rusko však s takýmto scenárom počítalo a cárovo okolie ignorovalo všetkých, ktorí pred ním varovali a nabádali k tomu, aby sa konfliktu s rodiacou sa ázijskou veľmocou predišlo. Aj vtedy v ruskom najvyššom vedení prevládol názor, že vojna bude krátka záležitosť a Japoncov za niekoľko dní ubijú čapicami. Nestalo sa a séria vojenských porážok sa stala jedným zo spúšťačov procesov, ktoré viedli k ruskej revolúcii v roku 1905.

Existujú signály, že aj pred Putinovou vojenskou agresiou voči Ukrajine existovali v ruskej elite hlasy, ktoré pred takýmto krokom varovali. Pod elitou teraz nemyslíme opozičných aktivistov či kritických novinárov, ale priamo príslušníkov establišmentu.

Ešte koncom januára tohto roku vyšiel text Ivana Timofejeva, programového riaditeľa známeho Valdajského klubu, ktorý reagoval na americkú odpoveď na ruské požiadavky týkajúce sa Ukrajiny.

Valdajský klub je dôležitou intelektuálnou a ideologickou platformou ruskej štátnej elity a na jeho výročných zasadnutiach sa pravidelne zúčastňoval aj Vladimir Putin.

Hlavné tézy Timofejevovho textu s názvom Po reakcii z Washingtonu: tri scenáre publikoval denník Ukrajinská pravda.

Tri scenáre

Ruský analytik tvrdil, že protiruský kurz Ukrajiny je nevyhnutný fakt, keďže v Kyjeve sa sformoval pomerne stabilný politický režim, pre ktorý sú kompromisy s Ruskom nemožné. Hoci by k členstvu Ukrajiny v Severoatlantickej aliancii v najbližších rokoch či desaťročiach nedošlo, možnosť využiť jej územie ako odrazový mostík na vojenské operácie proti Rusku predstavuje podľa Timofejeva bezpečnostný problém. Vzhľadom na dĺžku hranice oveľa väčší ako členstvo pobaltských krajín v NATO.

V súvislosti s riešením „ukrajinskej otázky“ formuloval Timofejev tri možné scenáre.

Prvým je vojna. Takýto scenár podľa neho predstavuje pre Rusko veľké riziká. Náklady na vojenské riešenie by boli vysoké a aj v prípade rýchlej porážky ukrajinskej armády by existoval problém kontroly nad dobytým územím. V konečnom dôsledku by sa takto nevyriešil žiaden bezpečnostný problém Ruska, ale z dôvodu militarizácie východnej Európy by ich počet ešte narástol. Sankcie a následná hospodárska recesia by mohli ohroziť vnútornú stabilitu ruskej spoločnosti, ktorá si už vytvorila určité normy životného štýlu a nie je pripravená na model európskej Severnej Kórey.

Bezpečnejší by podľa Timofejeva mohol byť scenár, ktorý nazval „permanentný stres“. Udržiavanie permanentného napätia vo vzťahu so Západom prináša Rusku ovocie v tom, že jeho hlas v západných metropolách berú vážne. S týmto cieľom by podľa neho malo byť zachované napätie na ukrajinskej hranici, prípadne aj možnosť rýchlych, ale obmedzených operácií, podobných ruskému zásahu v Sýrii. Pri tomto scenári by vzťahy s Ruskom a so Západom zostali v stave rivality, ale neprekročili by sa červené čiary.

Tretí Timofejevom spomenutý scenár má názov „usmievame sa a mávame“ a vychádza z toho, že Ukrajina môže pre Západ predstavovať „toxické aktívum“. Patronát nad ňou sa aj vzhľadom na rozšírenú korupciu môže ukázať ako veľmi nákladná záležitosť bez očakávaných výsledkov. Časom tak môže Ukrajina v rebríčku západných priorít klesnúť výrazne nižšie a Rusku bude stačiť len zachovávať si tam svoj vplyv a trpezlivo čakať na strategickú príležitosť.

Analytik, pokiaľ ide o Ukrajinu, radil vyhnúť sa vo vzťahoch k Západu „prehriatiu“ a uviaznutiu v nákladnej konfrontácii. Zároveň odporúčal nevzdať sa nátlakových pák na Západ, používať ich na jeho slabé miesta vždy, keď si to ruské záujmy vyžiadajú.

Kam ho nechajú zájsť?

Dnes už vieme, že opatrnejšie scenáre Putin zhodil zo stola a zvolil si masívnu vojenskú inváziu. O tom, čo bolo dôvodom, či jeho psychický stav, radikalizácia v bezprostrednom okolí, velikášstvo a snaha zapísať sa do dejín alebo ešte niečo iné, môžeme iba špekulovať.

Voľbou scenára „vojna“, ktorý zrejme nebol posvätený časťou ruskej elity, čo naznačuje nielen spomenutý Timofejevov text, ale aj niektoré reakcie vplyvných ruských oligarchov či Putinov útek do izolácie, si ruský prezident otvoril ďalší, tentoraz domáci front.

Je ním zápas o udržanie pri moci. Akú bude mať podobu a výsledok, v tejto chvíli ešte netušíme.

Už teraz však vidíme, ako Rusko stráca jedného spojenca za druhým, chladný postoj vo vzťahu k nemu zaujala aj Čína a krajina má nakročené k ekonomickému kolapsu.

Hoci nedokážeme prognózovať, čo presne sa v Rusku v najbližších týždňoch a mesiacoch stane, otázka, či sa ruská elita bude len mlčky prizerať tomu, ako Vladimir Putin vedie krajinu k sebazničeniu, je na stole.

A od odpovede na ňu veľa závisí.