Výchovná poradňa Ako hovoriť s deťmi o vojne, násilí a o tom, čo sa dnes na Ukrajine deje?

Napriek tomu, že sa celé týždne hovorilo aj o možnosti útoku Ruska na Ukrajinu, bol to šok, keď sa tak skutočne stalo. Ľudia súcitia s Ukrajincami, s ťažkým srdcom pozerajú na zábery utrápených žien s malými deťmi, ktoré museli utiecť zo svojich domovov. Zároveň cítia obavy z vlastnej budúcnosti, strach z priblíženia vojenského konliktu k nám, z toho, aká je situácia nevyspytateľná.

Tieto obavy vnímajú aj naše deti a pýtajú sa, čo sa deje i čo je to vojna. Staršie deti sa zase boja, že vojna príde aj k nám. Ako by sme mali deťom primerane veku vysvetliť, čo sa deje, aby ich situácia netrumatizovala? Spýtali sme sa na to odborníkov na výchovu.

Peter Fudaly, špeciálny pedagóg, poradca, lektor a supervízor,
pracuje v o. z. Návrat, je otcom piatich detí

Schopnosť rozumieť súvislostiam a obsahu takých slov, ako je konflikt, zlo, vojna či agresia, sa u detí objavuje okolo piateho roku. Čomu však deti veľmi dobre rozumejú, sú emócie, ktoré súvisia s týmito pojmami. Zároveň majú veľkú schopnosť vnímať a napojiť sa na prežívanie osôb, ktoré sú pre ne významné. Čím sú menšie, tým je táto schopnosť intenzívnejšia.

Vo všeobecnosti sa dá teda povedať, že dieťa sa cíti bezpečne a je pokojné do takej miery, do akej sa cítia bezpečne a sú pokojní jeho rodičia. Rodičom by som v prvom rade odporúčal zachovať si aj napriek neistej situácii vnútorný pokoj a istý nadhľad.

U starších detí môžeme prípadné pocity úzkosti či neistoty znižovať tým, že budeme pokojne a primerane odpovedať na ich otázky a vo faktickej rovine im stručne objasníme, čo sa vlastne deje. Zároveň by som však odporúčal rodičom spolu s deťmi presmerovať pozornosť od vlastných pocitov ohrozenia, ktoré nám podľa aktuálnych správ zatiaľ nehrozí, k pocitom súcitu a spolupatričnosti s tými, ktorí teraz reálne rôznymi spôsobmi trpia, a viac sa rozprávať o tom, ako my či naša rodina môžeme pomôcť. Môžeme spoločne pripraviť a odniesť niekam nejaký balík s potrebnými vecami, spoločne urobiť bankový prevod s finančnou pomocou, ponúknuť deťom možnosť prispieť zo svojho vreckového (ak ho majú) či sa spoločne modliť, ak sme veriaci.

Takýto postoj nám môže pomôcť znižovať nielen pocity neistoty, ale aj pocity bezmocnosti, že s tým nevieme nič urobiť. Učíme tak deti aktívne sa postaviť k vzniknutej situácii, svojím malým príspevkom prispieť k zmierneniu utrpenia druhých a v konečnom dôsledku to dáva nádej a schopnosť vidieť záblesky svetla v tme.

Albín Škoviera, špeciálny pedagóg, Univerzita Pardubice, je otcom piatich detí

Mal som devätnásť. Bol 21. august 1968 a Československo. Tanky a sovietski (rozumej, najmä ruskí) vojaci v našich mestách. Bol to šok, ktorý sa nás dennodenne dotýkal. Nielen na vlastné uši sme počúvali streľbu. Viacerí ju neprežili. Povinná základná vojenská služba, a tým aj možná povinnosť brániť náš štát, sa týkala (temer) všetkých mladých mužov. Toto moje „extempore“ je len upozornením na to, ako málo pozornosti venujeme „historickej skúsenosti“, ale i patriotizmu. A potom sme „šokovaní“, „traumatizovaní“...

Nepreberajme mediálny a marketingový slovník. Nie každá náročná alebo záťažová situácia je trauma. Trauma sa detí dotýka priamo – rozvod rodičov, šikanovanie, úmrtie rodiča, nedostatok lásky. Traumu teraz prežívajú mnohé ukrajinské deti.

Nevychovávajme naše deti v nerealistickej bubline. Sprostredkujme im to, že vojny vo svete boli a sú – a bývajú kruté. A že tým, ktorí v nich trpia, by sme sa mali snažiť pomôcť. Materiálne i duchovne. Mali by sme deťom jasne povedať, že nech sa stane čokoľvek, budeme stáť pri nich. A túžime potom, aby ony stáli pri nás.

Soňa Pekarovičová, špeciálna pedagogička, vedie poradenstvo pre rodičov a deti v CentrumDys 

Rozhovor s malými deťmi na túto tému je dôležitý. Pri odpovedaní na tieto otázky považujem za dôležité začať od konca. Myslím si, že nie je v našich silách zabezpečiť, aby deti táto situácia netraumatizovala. To, ako situáciu budú deti prežívať, závisí od viacerých faktorov a na mnohé nemáme priamy dosah. Je dôležité si uvedomiť, že určitá miera stresu je v tejto situácii úplne prirodzená. Samozrejme, my rodičia vieme napomôcť veľmi významne, aby sme deťom prežívanie uľahčili.

Asi ako prvé by som vyzdvihla, že je dôležité postarať sa o seba. To je základný východiskový bod pre všetkých, ktorí chcú byť oporou. Je dôležité necítiť výčitky, že si potrebujem oddýchnuť alebo si potrebujem urobiť radosť. Je to priam kľúčové, aby som ako rodič mohla byť oporou.

Takýto rozhovor môže priniesť paletu emócií u detí, i u rodičov. Je úplne namieste, že sa môže ozývať smútok, hnev, bezmocnosť či strach. Je dôležité byť v kontakte so svojimi emóciami a spracovávať ich. Čím sú deti menšie, tým viac udalosti vnímajú cez naše prežívanie. A teda za dôležité považujem emócie nahlas pomenovať. Či už tie rodičovské -  „je mi ľúto, čo sa tam deje“ alebo emócie detí - „akoby si sa niečoho bál, keď o tom hovorím.“  

Keďže takýto rozhovor môže vyvolať prudké reakcie, je dôležité upokojovať. Uisťovať, že na Slovensku vojna nie je. Sme v bezpečí. Pri prudších reakciách upokojiť dieťa tíšením a upriamením sa na „tu a teraz“. „Pozri, teraz sme tu doma, sme spolu. Sme v poriadku.“