Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Kultúra
31. december 2021

Kollárovci

Profitujú vďaka nám aj zarytí folkloristi, ktorí nás kritizujú

Rozhovor s Tomášom Kollárom, spevákom a manažérom jednej z najznámejších ľudových skupín na Slovensku.

Profitujú vďaka nám aj zarytí folkloristi, ktorí nás kritizujú

Foto - Facebook/Kollárovci

Súrodenci z obce Kolačkov pri Starej Ľubovni si ako mladí založili ľudovú kapelu a hraním na svadbách a oslavách si privyrábali na štúdium. Dnes majú ich videoklipy milióny pozretí, vydali viac ako desať hudobných CD a vypredávajú koncerty na Slovensku aj v Česku. 

Tomáš Kollár je jeden z troch bratov, ktorí tvoria jadro skupiny Kollárovci. V rozhovore vraví, kedy sa rozhodli zanechať svoje pôvodné zamestnania a ísť do hrania naplno, prečo sa napriek kritike rozhodli priniesť do ľudovej hudby bicie nástroje, či je medzi ich kapelou a Kandráčovcami rivalita a prečo nemajú vlastného manažéra.
 

Je dnes ešte vôbec reálne zohnať Kollárovcov na svadbu?

Poviem to na rovinu, teraz by sme do toho išli, lebo veľa hrania nemáme. (Smiech.) Ale za normálnych okolností by to už naozaj nešlo. Ak ideme, tak len nejakým blízkym kamarátom, ale koncertovania je už tak veľa, že na to nie je priestor.

Nechýba vám hranie na svadbách či oslavách, na ktorých ste ako kapela začínali?

Dnes už vôbec nie. Obdivujem všetkých, ktorí to robia, pretože je to obrovská drina. Klobúk dole pred každým, kto dokáže pravidelne hrávať celú noc na svadbách. Mal by dostať cenu od ministerstva kultúry. (Úsmev.) Pre mňa je to jedna z najťažších činností, aké som kedy robil.

Ako trávia Silvestra Kollárovci?

V posledných rokoch pred pandémiou sme mali cez rok veľký počet koncertov, a tak sme už počas sviatkov oddychovali a Silvestra sme trávili s rodinou a priateľmi. Ale ak by to teraz okolnosti umožňovali, asi by sme nejaký koncert odohrali.

Pred pandémiou ste ich mali aj viac ako 150 ročne. Koľko ich bolo tento rok?

Celkovo štyridsaťpäť. Oproti predošlému roku to bolo lepšie, podarilo sa nám odohrať aj pätnásť koncertov v Čechách. Na to, že aj tento rok bola situácia náročná, je toto celkové číslo pre nás celkom fajn.

I tak je to však výrazný rozdiel v porovnaní s obdobím pred pandémiou. Čo to pre vás znamenalo z finančného hľadiska?

Určite je to neporovnateľné, zisky z koncertov sú náš najväčší zdroj príjmu. Všetci členovia kapely máme svoje rodiny a táto neľahká situácia trvá už druhý rok, čo sa, prirodzene, prejaví. Samozrejme, treba povedať, že máme určité úspory, vďaka ktorým vieme nejaký čas vydržať, a časť príjmov nám prichádzala aj z predaja albumov a vecí z nášho e-shopu. Tie však slúžia najmä na udržanie bežného chodu kapely.

Našťastie všetci dokážeme zabezpečiť svoje rodiny. Najväčší problém je však to, že nemôžeme naplno robiť to, čo nás baví, a to má veľký vplyv aj na psychiku.

Je ťažšie nájsť motiváciu?

Jednoznačne. Keď ste zvyknutý stále niekam cestovať a hrať a máte z toho radosť, je ťažké, keď sa musíte zastaviť. No podarilo sa nám nahrať nové cédečko, čo nebolo v súčasných podmienkach jednoduché. Snažíme sa stále hľadať impulz, aby sa motivácia nestratila a aby sme udržali skupinu pohromade. Mali sme čo robiť, ale sme radi, že sme to ustáli.

Vo viacerých rozhovoroch ste hovorili o tom, že ste mali ťažké detstvo. Čo si pod tým predstaviť?

Neviem, či „ťažké“ je ten správny výraz. Samozrejme, každý sme mali povinnosti, ktoré sme si museli svedomito plniť. V našej obci Kolačkov nebolo poľnohospodárske družstvo, museli sme kosiť či pracovať na poli. Takmer každý choval kravu, ovce či hydinu. Práca nebola ľahká, no otec nám často hovorieval: „Chlapci robte, lebo práca šľachtí.“ A mal pravdu.

Myslím, že dnešné deti majú detstvo oveľa ťažšie tým, že im často chýba motivácia a polovicu dňa strávia pri mobiloch alebo televízii. Ja si na naše detstvo spomínam ako na veľmi pekné obdobie, v ktorom sme zmysluplne trávili čas.

Bol pri všetkých povinnostiach priestor na hudbu?

Hudba patrila k vzdelaniu, ktoré naši rodičia považovali za prioritu. Svedčí o tom aj to, že všetci piati súrodenci sme skončili vysoké školy. A všetci máme aj hudobné vzdelanie.

Pamätáte si, kedy ste prvý raz dostali za hranie peniaze?

Veľmi dobre. Na prvej svadbe som hral ako trinásťročný, pamätám si, že to bolo vo Svite. Priúčal som sa od primáša miestnej ľudovej skupiny a neskutočne ma to bavilo.

Vedeli ste si predstaviť, že sa tým raz budete živiť?

Určite nie. Chodil som na gymnázium, potom som vyštudoval Fakultu verejnej správy Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach a stále som hranie na svadbách či oslavách bral ako výborný spôsob privyrobenia si na študentský život. Ako väčšina muzikantov, aj my so súrodencami sme tieto peniaze investovali späť do hudby. Ale rozhodne nie s cieľom, že sa postupne prepracujeme k profesionálnemu hraniu, ktoré bude našou hlavnou náplňou. Všetci sme mali po škole svoje zamestnanie, ktoré nás bavilo.

Ako ste pracovali vy?

Robil som v banke, no s hraním sa to dalo ťažko skĺbiť. Zistil som, že povolanie, pri ktorom budem mať viac priestoru, by bolo učiteľstvo. Počas leta, Vianoc či víkendov som mohol hrávať na svadbách či zábavách. Spravil som si doktorát a otvorili sme si s bratom umeleckú školu.

Na hudbu sme mali síce viac času, no postupne sme sa stávali ako skupina známejší a bolo toho toľko, že sme prestávali stíhať. Založili sme si rodiny a utekať z jednej práce do druhej bolo neúnosné.

Tak ste išli do profesionálneho hrania naplno…

Áno, popularita aj honoráre rástli, tak sme sa rozhodli vyskúšať to. Nemali sme čo stratiť.

Svadbových ľudových skupín je veľa, no najvýraznejšie sa podarilo presadiť vám aj Kandráčovcom. Čomu to pripisujete?

Začínali sme zhruba v rovnakom období. Obe kapely sme si poctivo prešli muzikantskou dráhou od hrávania na svadbách, oslavách či iných akciách. Základom je dobrá partia šikovných muzikantov. A či už je kapela technicky slabšia, alebo lepšia, musí z nej niečo vyžarovať. Môžete mať aj hudobne najzdatnejších muzikantov, no ak to nemá akúsi šťavu, ťažko uspejú.

Ďalším dôvodom úspechu je, že sme vydržali, ako hovorieval aj Jožo Ráž. Nerozpadli sme sa ani počas štúdia na škole, ani po nástupe do zamestnaní a založení rodín. Výhodou u nás je, že jadro kapely tvoria traja bratia. (Úsmev.)

Inzercia

Ak by ste mali vysvetliť človeku, ktorý nesleduje túto hudobnú scénu, aký je rozdiel medzi Kandráčovcami a vašou skupinou, čo by ste povedali?

Každá hudobná skupina je iná a niečím špecifická. A je to len vec vkusu diváka, čo mu sedí viac. Samozrejme, dalo by sa hovoriť o konkrétnom hudobnom prejave jednotlivých piesní, ale koniec koncov rozhoduje to, či trafíte klinec po hlavičke a zapáčite sa publiku. A tak to má byť.

Je medzi vami rivalita?

Z toho sme už dávno vyrástli. Sme kamaráti, kolegovia, odohrali sme tento rok viacero spoločných koncertov a spolupracovali sme aj na iných projektoch. Rešpektujeme sa a vzájomne si prajeme všetko dobré. Ale priznávam, že v začiatkoch sme sa trochu porovnávali a sledovali, kto hrá na akých akciách a podobne. No to patrí k tomu. 

Zásadný moment vo vašej hudobnej tvorbe a stvárnení bol, že ste k tradičným nástrojom ako husle, akordeón, kontrabas či cimbal pridali bicie nástroje. Aký to malo efekt?

Prešli sme si mnohými akciami, na ktorých sa hralo a spievalo. V čase, keď sme začínali, si mnohokrát uľahčovali kapely hranie tým, že používali samohrajky a nič viac pomaly nepotrebovali. My sme boli muzikanti, mali sme nacvičené piesne, no chýbala tomu rytmika. Najprv sme použili elektronické bicie. Spočiatku sa nám to nepáčilo, no ľudia na to reagovali fantasticky. Dostali to nový rozmer.

Časom sa bubeník stal plnohodnotným členom našej kapely. Malo to skvelú odozvu, bolo jasné, že sa treba uberať týmto smerom. Samozrejme, nič nové sme tým nevymysleli, v okolitých krajinách to už bolo bežné. U nás sme s tým začali my a Kandráčovci.

Zároveň sa však ozývajú hlasy, že sa týmto typická ľudová hudba devalvuje a bicie nástroje v nej nemajú miesto.

Tým, že sme pridali bicie, gitaru či dychovú sekciu, mohli sme kombinovať prvky rocku, popu či iných žánrov. Zároveň sme však ostali oblečení v krojoch a stále spievali ľudové piesne. Rozdiel je, že zrazu oslovíte veľké množstvo ľudí, nielen folkloristov. Dodnes nám píšu ľudia správy o tom, ako nemali radi ľudovky, no v našom stvárnení ich to veľmi baví.

Áno, stratili sme tým časť zarytých folkloristov, ale získali sme si masy. Pýtam sa teda: ak týmto spôsobom privediete ľudí späť k folklóru a tradíciám, kto robí pre ľudovú hudbu záslužnejšiu činnosť? V konečnom dôsledku z toho profitujú aj tí, čo nás kritizujú. A tí bystrejší to vedia.

Samozrejme, rešpektujem tieto názory, my sami sme boli „ortodoxní“ folkloristi. Ale ľudia nie sú hlúpi, nech si sami vyberú, čo sa im páči a čo chcú počúvať.

Raz sme sa o tom bavili aj s nebohým Julom Viršíkom. Povedal nám: „Chlapci, zapamätajte si, platiaci divák sa nikdy nemýli. Ak vypredáte koncert, znamená to, že to robíte dobre.“ Myslím, že mal pravdu. Pred desiatimi či pätnástimi rokmi nebol o folklór v hlavnom mediálnom priestore záujem. Vysielali to len regionálne rádiá a nič viac. Myslím, že spolu s Kandráčovcami sa nám podarilo tieto ľady trochu rozbiť.

V začiatkoch vám pomohli dostať sa do širšieho povedomia aj televízie Šláger a Senzi. Pokiaľ viem, spočiatku ste však do nich nechceli ísť.

Je to pravda.

Čo bol dôvod?

Nechcem sa nikoho dotknúť, no keď som si to prvý raz pustil, bolo tam veľa kapiel, no z muzikantského hľadiska to bolo trochu divné. Vravel som si – do toho máme ísť? Jednoducho, nebolo to na takej úrovni, akú som očakával, boli tam všelijaké skupiny. Samotná televízia bola v začiatkoch a mala svoje nedostatky. Ale na druhej strane vznikla protiotázka – čo iné máme? Odpoveď vtedy bola, že nič. Nemali sme čo stratiť.

Potrebovali sme mediálny priestor, no nijaký sme nedostávali. Keď začal vysielať Šláger, bol to veľký boom, pozeralo to množstvo ľudí. Vďaka ich vysielaniu sme sa dostali takmer do každého mesta v Česku a na Slovensku. Dodnes nás v televízii Šláger hrávajú, máme s nimi dobré vzťahy.

Dostáva dnes folklór väčší priestor?

Pred desiatimi či pätnástimi rokmi nebol takmer žiadny mediálny priestor pre ľudovú hudbu. V súčasnosti sa to dosť zmenilo a je to super. V mnohých programoch už vidíte minimálne nejaké prvky folklóru.

Vznikli tiež projekty ako napríklad program Zem spieva.

Áno, ale to bola podľa mňa len reakcia mainstreamu na to, že ľudia už sledovali folklórne skupiny a počúvali hudbu cez internet. Cez Facebook či Youtube vo veľkom sledovali Kandráčovcov alebo naše videá, ktoré mali milióny pozretí. Museli na to reagovať, lebo videli, že je po tom dopyt. Ľudia hľadali to, čo v mainstreame nedostávali.

Ak sa pôjdete pozrieť na svadbu v Bratislave či Snine, všade sa bavia aj na ľudové piesne. Patrí to k našej kultúre a máme k tomu blízko. Šikovní dramaturgovia to vedia využiť a vzniknú pekné projekty, ako napríklad Zem spieva. Dlho niečo také absentovalo a je skvelé, že sa to zmenilo. Nikto už nemôže spochybniť, že folklór tu má svoje miesto.

Vy ste aj manažérom vašej skupiny. Znamená to, že máte hlavné slovo?

To nie. V kapele riešime všetko demokratickým princípom a o každom návrhu hlasujeme traja bratia ako zakladajúci členovia. Takže buď niečo prijmeme jednohlasne, alebo je pomer 2 : 1. (Úsmev.)

Prečo nemáte vlastného profesionálneho manažéra?

Spolupracovali sme v minulosti s externými agentúrami, no mali sme na ne strašnú smolu. Boli to ľudia, ktorí išli iba po peniazoch a poza chrbát o nás vyzrádzali informácie. Potom sme si povedali, že si to budeme riešiť sami. Zdvihnúť telefón a dohodnúť koncert nie je až taká veda. Ale určite by som bol rád, ak by sa nám podarilo nájsť niekoho seriózneho a čestného. Zatiaľ sme ho nestretli. Manažér musí byť vlastne akoby ďalším členom kapely, musí s ňou dýchať. Ale možno je dobré, že zatiaľ majú Kollárovci všetko vo svojich vlastných rukách.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva