Nejde o strašenie, ale realitu Aj nám na Slovensku sa môže stať to, čo sa už roky deje v Dreherovej Amerike

V posledných rokoch pribúdajú knihy, ktoré hovoria o civilizačnej, kultúrnej či duchovnej kríze Západu.

Sú vyjadrením pocitov mnohých ľudí, že sa ako spoločnosť nevyvíjame dobre a máme viac znakov, ktoré naznačujú zostup. Medzi hlavné patrí úpadok rodiny, komunity a cirkví.

Mainstreamová kultúra pôsobí ako sedatívum, takže väčšine to už nepripadá hrôzostrašné, berieme to na vedomie. Ideme v ústrety masívnym neznámym zmenám, ktoré vyplývajú z nastavenia spoločenských štruktúr, a my nemáme síl, aby sme s tým niečo urobili.

Ak sa už máme v dejinách s našou kresťanskou minulosťou ocitnúť definitívne v menšine, radi by sme zabezpečili uznanie aspoň jej kultúrnych reliktov. Už nie je energia rásť, o niečo zápasiť, naše spoločnosti sa vybíjajú v kozmetických úpravách systému. Ako píše Dreher, časť spoločnosti je posadnutá mantrou diverzity a inklúzie.

Samotné pojmy za ideologické zneužívanie naozaj nemôžu, lebo vyjadrujú potrebu solidarity s ľuďmi, ktorí sú väčšinou nie vlastným zavinením niečím iní. Problémom je rovnostárstvo, ktoré sa ideologicky s nimi spája, a razancia, s akou sa naprieč spoločnosťou presadzuje. Za socializmu, v čase kádrovákov, mal každý v osobnom spise záznam, či je vyrovnaný s náboženskou otázkou.

Pri čítaní Dreherovej knihy a najmä opise situácie v Spojených štátoch sa na jazyk tlačí, či pod vplyvom novodobých ideológií tiež nebudeme čoskoro na personálnych oddeleniach a v spoločenskom diskurze konfrontovaní, ako sme vyrovnaní s otázkou rodovej rovnosti a homosexuality. Nesprávna odpoveď skomplikuje život.

Polemika s Rodom Dreherom Benediktova voľba nie je mojou voľbou. Odmietam žiť v lži

Radoslav Šaškovič

Je znepokojivé, že Dreherove názory nie sú medzi slovenskými katolíckymi intelektuálmi podrobené kultivovanej kritike.

Dve tváre Západu

Keď som pred časom čítal „Benediktovu voľbu“, mal som dojem, že autor vidí situáciu príliš čierno. Pýtal som sa, či jeho návrh vytvárať ostrovy kresťanskej viery v uzavretých komunitách nie je prejavom zbytočného strachu a nespôsobí izoláciu kresťanov v situácii, keď aj pápež František pozýva k dialógu so svetom.

Svätý Otec je však vo svojej nesmiernej ľudskosti a ochote prijímať každého bez rozdielu veľkým realistom, preto jedným dychom často hovorí o ideologických kolonizáciách. Prezieravo si uvedomuje, že tak ako v antike boli kresťania mediátormi dialógu medzi končiacou spoločnosťou Rímskej ríše a prichádzajúcimi barbarmi; kresťania môžu opäť sprostredkovať dialóg medzi sekulárnou európskou spoločnosťou a prichádzajúcimi migrantmi najmä z islamského sveta.

Dialóg je pozvaním do spoločenstva – a jeho význam rastie najmä v časoch nepokoja a zmätku –, kde sa každý môže stretnúť s evanjeliom. Ideológie sú jeho prekážkou. V tomto prístupe je pápežova, mnohými nepochopená veľkosť tým, čo v konečnom dôsledku Dreherovmu postoju o budúcnosti kresťanstva neprotirečí.

Po páde železnej opony sme s veľkou nádejou hľadeli na Západ, v ktorom sme videli slobodu a ekonomickú prosperitu. Keďže sme v priebehu tridsiatich rokov nedokázali príliš pohnúť so zdravotníctvom a školstvom, máme sa v čom inšpirovať. Lenže Západ, to je aj demografický úpadok, rozpad cirkevných spoločenstiev, desocializácia, nezvládnutá integrácia migrantov, atomizovaná sekularizovaná spoločnosť, strata akýchkoľvek zábran pri téme začiatku a konca ľudského života či definície manželstva alebo rodová ideológia.

Jeden z mojich obľúbených profesorov na Gregoriane jezuita Michael Paul Gallagher, ktorý ma v tom čase ohromil témou vzťahu viery a kultúry, nám často zdôrazňoval, že zbaviť sa bôžika či idolu nestačí. Ten pomyselný piedestál prázdny dlho nezostane. Otázka znie, čo ho zaplní. Narážal na nové zápasy v postkomunistických krajinách, ale hovoril aj o rodnom Írsku.

Za problém číslo jedna, ktorý ohrozuje nielen náboženskú slobodu, označuje Dreher extrémny ľavicový prúd – progresivizmus. Z mnohých príkladov je zrejmé, že ide o reálnu hrozbu.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že problémy Američanov sa nás netýkajú. Javia sa ako príliš vzdialené. Iba do chvíle, keď si uvedomíme, že aj na Slovensku je možné, aby konzervatívcom či kresťanom nasadili liberálne médiá a ich elity psiu hlavu, lebo nemajú „správny“ názor alebo chcú narušiť nejakú ideologickú mantru.

Čerstvým príkladom je Anna Záborská, ktorá pri predkladaní zákona o pomoci tehotným ženám z tejto strany čelila mnohým lžiam, osočovaniu a útokom. Priatelia z liberálneho tábora si málo uvedomujú, že taká nebývalá miera ponižovania a urážania, navyše ženy a k tomu ešte aj staršej, je nielen v rozpore so slušnosťou, ale môže mať aj politické dôsledky v podobe ťažšieho zbližovania po voľbách.

Druhým krásnym príkladom je referendum o rodine, kde opäť fakticky všetky médiá (v tom čase len liberálne) z ideologických dôvodov o téme referenda primerane neinformovali a v podstate naň uvalili informačné embargo, čím ho vlastne bojkotovali. Zneužitie postavenia ako vyšité.

Ako tomu čeliť

Kto by si bol pomyslel, že marxistická filozofia s bojovým pokrikom k oslobodzovaniu nadobudne v priebehu desaťročí toľko nových a bizarných podôb. Doba tejto ideológii mimoriadne praje z dvoch dôvodov. Atomizovaná sekularizovaná a hodnotovo vyprázdnená spoločnosť je tým piedestálom, ktorý si priam pýta nového patróna. Vyhrávajú hlučnejší a aktívnejší.

Do toho vstupujú digitálne monopoly. Donedávna nepredstaviteľné možnosti spoločností ako Facebook, Google či Microsoft sú príliš veľkým pokušením k manipulácii.

Dreher sa nemýli, ak moc digitálnych gigantov považuje za reálnu hrozbu pre náboženskú slobodu, najmä ak berieme do úvahy, že sú hlavnými podporovateľmi ideológie progresivizmu. Na digitálne technológie sme si zvykli a len málokto si uvedomuje, ako sa prostredníctvom nich stiera rozdiel medzi súkromným a verejným.

S dátami sa nemusí iba obchodovať, ľahko môžu byť zneužité proti konkrétnej osobe. Európska únia spolu s členskými štátmi by mali urgentne dozrieť na zachovanie práva na súkromie a rovnako zabezpečiť, aby tieto firmy nemohli manipulovať s verejnou mienkou alebo potláčať názorovú pluralitu v spoločnosti, čo dnes robia.

Na Dreherovej knihe Neži v lži treba oceniť príbehy statočných svedkov viery z Ruska, Slovenska, Maďarska, Rumunska či Česka. Pre mňa boli obohatením najmä tie rumunské a ruské, o ktorých som vedel najmenej.

Z jeho strany je to veľká služba verejnosti. Takto prispieva k tomu, aby sme z kolektívnej pamäti nestratili rozprávanie o utrpení a hlbokej viere toľkých svedkov zápasu s komunizmom. Slovensko má mnohých svedkov viery, ktorých príbehy ešte neboli rozpovedané a zaslúžili by si to.

Dreher sa vracia ku komunitám a vyzdvihuje ich ako miesto prežitia, čím sa vracia k tejto téme z predchádzajúcej knihy. Podzemná cirkev je v tomto inšpiráciou, ale jej skúsenosť sa nedá zreprodukovať. Pokoncilová ekleziológia komúnia opisuje cirkev ako spoločenstvo spoločenstiev. Nejde len o obraz, ktorý zo svojej podstaty najvyváženejšie zodpovedá našej dobe, ale vyplýva aj zo sociologickej zmeny, ktorou miesto cirkvi v spoločnosti prechádza. Cirkvi v Európe vo väčšine prípadov sú na okraji verejného života alebo počty ich veriacich klesajú.

Ak si kresťan chce zachovať vieru, nevyhnutne potrebuje spoločenstvo. Zdôrazňovanie a vytváranie spoločenstiev by zároveň malo byť zo strany cirkví hlavnou odpoveďou na rastúci individualizmus. Spoločenstvá a Cirkev ako spoločenstvo spoločenstiev sú a budú hlavnou prekážkou šírenia progresivizmu a tzv. mäkkej totality. Preto má zmysel sa nimi zaoberať.

Nie preto, aby sme sa izolovali a budovali za každú cenu paralelnú polis. Spoločenstvá kresťanov, ktorí budú zdieľať a odovzdávať vieru, čítať Písmo a prijímať sviatosti, sú najlepšou imunizáciou spoločnosti pred akýmikoľvek ideológiami, lebo učia životu v pravde.

Polemika s Radoslavom Šaškovičom Na obranu Roda Drehera

Lukáš Krivošík

Občas som mal pocit, že Radoslav Šaškovič čítal inú knihu, než som ja preložil.

Knihu „Benediktova voľba“ som považoval za zbytočné strašenie. Vývoj v USA i v Európe v posledných rokoch však Dreherovi, žiaľ, dáva za pravdu. Pandémia koronavírusu to ešte zhoršila, lebo v mnohých zabehnutých liberálnych demokraciách, aj na Slovensku, pribudli pokusy neprimerane obmedzovať náboženskú slobodu.

Dreherov odkaz „nežiť v lži“ môže byť prvým krokom, aby sa aktuálna situácia nezhoršovala. Spoločenská atmosféra za veľkou mlákou, ktorá vedie k potláčaniu a trestaniu nepohodlných konzervatívnych či kresťanských názorov, sa nás týka. Aj nám sa to môže stať.

Paradoxne, univerzálnym liekom na tento jed sú skúseností disidentov z postkomunistických krajín. Žiť v pravde a mať svoje spoločenstvo. Dreherova výnimočná kniha odkrýva tieto poklady, motivuje k premýšľaniu a odvahe, preto si zaslúži našu pozornosť.