Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
29. november 2021

Čo sa deje na Ukrajine

Pokus o puč a podozrivé presuny ruských vojsk v blízkosti hraníc

Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskij oznámil, že sa ukrajinskej tajnej službe SBU podarilo odhaliť pokus o puč.

Pokus o puč a podozrivé presuny ruských vojsk v blízkosti hraníc

Ukrajinský prezident Zelenskij počas tlačovej konferencie v Kyjeve 26. novembra 2021. Foto TASR/AP

Puč bol údajne naplánovaný na začiatok decembra. Podozriví sú niekoľkí občania Ukrajiny aj Ruskej federácie, ale k úlohe ruského štátu sa Zelenskij zatiaľ nevyjadroval. Existuje vraj aj zvukový záznam, ktorý spája sprisahanie s oligarchom Rinatom Achmetovom.

Obvinenia prichádzajú v čase, keď Západ aj Kyjev opätovne znepokojujú pohyby ruských vojsk.

Achmetov patrí medzi najznámejších a najmocnejších ukrajinských oligarchov. Syn doneckého baníka podľa vlastných tvrdení zarobil svoj prvý milión obchodom s uhlím a koksom a jeho bohatstvo strmo rástlo.

Po deväťdesiatych rokoch strávených v úzadí si aj Achmetov vychutnal svetlo kamier a stal sa poslancom Janukovyčovej Strany regiónov. Údajné kriminálne praktiky v raných rokoch sa Achmetovovi nikdy nepodarilo preukázať, ale americký veľvyslanec John Herbst ho ešte v roku 2006 nazval „krstným otcom“ Doneckého klanu.

S Janukovyčom sa však Achmetov napokon rozišiel a napriek tvrdeniam, že spočiatku finančne podporoval separatistov, sa v konflikte postavil na stranu Kyjeva. Na Ukrajine sa povráva, že Achmetov sa definitívne postavil na stranu Ukrajiny, keď pochopil, že by mu separatisti mohli zhabať majetok.

Skutočne je Achmetov zapojený do nejakého puču alebo sa ho niekto len snaží odpratať z cesty? Zdieľať

Pri obrane mesta Mariupoľ bola ukrajinská armáda zle vyzbrojená a dezorganizovaná, kľúčovú úlohu v bitke zohrali dobrovoľnícke zväzy. Výzbroj a na ukrajinské pomery slušnú mzdu 500 dolárov mesačne údajne zabezpečil práve oligarcha, ktorému v meste patria dve oceliarne.

Zatiaľ Zelenského vyhlásenie zanechalo viac otáznikov než odpovedí.

Skutočne je Achmetov zapojený do nejakého puču alebo sa ho niekto len snaží odpratať z cesty? A ak by skutočne bol vinný, koná z vlastnej iniciatívy alebo koordinuje svoju činnosť s Kremľom?

Achmetov zatiaľ všetky obvinenia odmieta a tvrdenie o zapojení do puču nazýva lžou. Vzťahy medzi Achmetovom a Zelenským sú poškodené od prijatia nového protioligarchického zákona a odstavenia predsedu ukrajinského parlamentu Dmytra Razumkova v októbri.

Razumkov bol lídrom Zelenského strany Sluha národa, svoju politickú kariéru však začínal ešte s Achmetovom v Strane regiónov.

Falošná deeskalácia

Puč však je len jedným z problémov, ktoré v súčasnosti trápia Zelenského. Omnoho väčším problémom sú pohyby ruských vojsk na východných hraniciach.

Ruské zhromažďovanie jednotiek nie je ničím novým. Od invázie v roku 2014 ruská armáda pravidelne cvičí mobilizáciu jednotiek v ukrajinskom pohraničí. To neznamená, že by bezprostredne hrozila invázia na Ukrajinu, no ruská armáda by bola na takúto situáciu pripravená, keby takýto rozkaz dostala.

Kedy a či vôbec sa zopakuje scenár z roku 2014, keď ruské vojská vtrhli na územie susedného štátu a anektovali jednu z jeho súčastí, je nejasné. Isté však je, že ani jasná prevaha ruskej armády nad silami svojho menšieho suseda by nestačila na to, aby vojnu rýchlo a úspešne vyhrala bez posilnenia svojich jednotiek v pohraničí. To znamená, že ruské vojenské cvičenia, počas ktorých sa v pohraničí nachádzajú dodatočné sily, sú obdobiami výnimočnej zraniteľnosti, ktoré si na Ukrajine nutne vyžadujú zvýšenú ostražitosť.

Kremľu pritom hrá do karát, že sa trvajúca vojna v Donbase postupne vytráca z povedomia Západu. Únii od roku 2014 pribudli nové problémy: pandémia, Lukašenko aj vývoj v Turecku. Ak Putin má plány na ďalšiu expanziu, môže počítať s tým, že postupom času západná verejnosť prestane vnímať stále ďalšie krízy na Donbase. Až jedného dňa ofenzíva na Ukrajinu bude realitou.

Na jar Rusko časť svojich jednotiek, ktoré presunulo do blízkosti ukrajinského územia či dokonca na okupované teritóriá, stiahlo. „Ale dobre vypočítaný kalkul tohto prejavu moci môže byť, že to pomohlo normalizovať vyššiu úroveň ruskej vojenskej prítomnosti po takzvanej deeskalácii. Z vojenského hľadiska dostupnosť a blízkosť jednotiek a materiálu vytvára širší rozsah príležitostí pre ruské ozbrojené sily, ak sa prijme politické rozhodnutie o vojenskej operácii proti Ukrajine,“ hodnotí situáciu analýza britského Royal United Service Institute a hovorí o „falošnej deeskalácii“.

Zabudnutý incident

Najnovšiu eskaláciu napätia možno vidieť aj v kontexte ukrajinského nákupu tureckých dronov Bayraktar T2B.

Ukrajina nakúpila pred dvoma rokmi šesť kusov, v septembri oznámila záujem nakúpiť ďalších 24. Koncom októbra drony prvýkrát použila po tom, čo proruské delostrelectvo spustilo paľbu na ukrajinské pozície a jedného ukrajinského vojaka zabilo a ďalšieho zranilo. Ukrajinský dron opätoval paľbu a zničil páliacu húfnicu.

Ukrajinskú akvizíciu dronov Francis Fukuyama označil za „game-changer“ – menič hry.

V ostatných rokoch Ukrajina na Donbase využívala svoje letectvo len striedmo, sčasti pre nebezpečenstvo straty lietadla či dokonca pilota, podobne ako keď proruské jednotky na Donbase zostrelili civilný let MH-17. Čiastočne predstavuje nasadenie letectva nad vlastným územím aj riziko väčších civilných obetí a to je niečo, čomu sa ukrajinská armáda pokúša vyhnúť. Nákup dronov by teraz mohol bojaschopnosť Ukrajincov radikálne zmeniť.

Fukuyamov tweet pomáha odhaliť, ako málo verejní intelektuáli alebo politici s rozhodovacími právomocami rozumejú vojenskej technológii. Zdieľať

Niektorí odborníci sa preto nazdávali, že modernizácia ukrajinskej armády nezostane bez následkov.

„Ak by sa ruskí vojenskí plánovači cítili znepokojení úspechmi bojovej taktiky tureckého typu bezpilotných lietadiel a sieťovo-centrických bojových taktík pri porážke vojenských protivníkov sovietskeho typu v Idlibe a Náhornom Karabachu, potom by to mohol byť bod zlomu pre Moskvu. Keď sa pozrieme na komentáre ruských predstaviteľov za posledných pár týždňov, možno v skutočnosti vidíme prvé známky takého rastúceho znepokojenia a neistoty,“ varoval v septembri analytik univerzity v Izmire Sitki Egeli.

No tejto interpretácii časť bezpečnostných analytikov vehementne oponovala. „Žiadna z týchto technológií na taktickej úrovni nie je ,game changerom‘. Fukuyamov tweet pomáha odhaliť, ako málo verejní intelektuáli alebo politici s rozhodovacími právomocami rozumejú vojenskej technológii a prečo (vojenské technológie) nie sú rozhodujúcim faktorom v rozhodovaní o vojne,“ tvrdí analytik Michael Kofman.

Čo ak ani Kremeľ nevie, čo chce?

Odborník na ruské bezpečnostné služby Mark Galeotti sa nazdáva, že ani Moskva samotná ešte nevie, čo sa v Donbase odohrá.

„Keď Rusi na jar postavili svoje jednotky, bolo to čiastočne pokarhanie a varovanie pre Kyjev a zároveň šanca zistiť, aké ústupky by si mohli vymôcť. Je veľmi nepravdepodobné, že mali konkrétne na mysli samit s prezidentom Bidenom, ale keď k tomu došlo, boli radi, že prijali dohodu a odstúpili.“

Galeotti si myslí, že to isté platí aj pre rok 2022 a ruské zgrupovanie jednotiek v blízkosti ukrajinských hraníc. Brit upozorňuje aj na nevhodné ročné obdobie. Aj napriek všetkým technologickým pokrokom hrajú poveternostné podmienky ešte stále veľkú rolu a zima nie je tradičným obdobím veľkých ofenzív.

Výnimkou by však mohlo byť, ak by sa Rusko z nejakého dôvodu cítilo byť pod časovým tlakom a najbližšiu budúcnosť vnímalo ako jedinečnú príležitosť. Príkladom môže byť bitka o Debaľcevo. Ruské jednotky spustili ofenzívu v januári 2015 na Donbase, aby sa zmocnili strategicky významného dopravného uzla ležiaceho medzi okupovanými časťami Doneckej a Luhanskej oblasti. Útok, ktorý vtedy viedli profesionálni ruskí vojaci 5. tankovej brigády ruskej armády, mal za cieľ dobyť mesto skôr, než by sa Ukrajina a Rusko pod nátlakom západných štátov dohodli na druhom Minskom prímerí.

Inzercia

Je situácia vážnejšia než na jar?

Jarná kríza na východe Ukrajiny sa ukázala byť Putinovým blufom, vďaka ktorému ruský prezident dokázal demonštrovať svoju dôležitosť a vynútiť si výnimočné stretnutie s Joeom Bidenom.

To možno znie ako maličkosť, ale v porovnaní s tureckým prezidentom, ktorý celé týždne nedokázal svojho kolegu zastihnúť ani len po telefóne – to je jasnou demonštráciou, že Rusko nemožno ignorovať.

Proti ruskej invázii v súčasnosti hovorí niekoľko argumentov.

Komentátor Bloomberg Opinion Leonid Beršidskij sa nazdáva, že Putin si nemôže dovoliť riziko, že by vojna na Ukrajine definitívne pochovala Nord Stream 2 (slovenský preklad textu zverejnil Denník N).

Znepokojenie však vzbudzuje, že na rozdiel od jari teraz Rusko postupuje s väčším utajením. Zdieľať

Galeotti zas upozorňuje, že súčasný počet zhromaždených práporových taktických skupín BTC zatiaľ nedosahuje počet z jari a zrejme dosahuje 40 BTC. To je síce viac než bežných 28, no je to ešte ďaleko vzdialené od 53 koncom apríla či dokonca sto, ktoré údajne Rusko plánuje zhromaždiť do januára.

Alex Veršinin pre War on the Rocks argumentuje, že ruská armáda nemá logistickú základňu umožňujúcu rozsiahle bojové operácie. Udržiavanie veľkej palebnej sily, ktorou ruská armáda disponuje, si vyžaduje ohromné množstvo zásob, ktoré podľa Veršinina ruská armáda nemá ako zabezpečiť. Následkom by boli operačné prestávky, ktoré by spomalili ruský postup – rýchle víťazstvo ruskej armády v hypotetickom konflikte by tak bolo omnoho ťažšie a riziko včasnej západnej intervencie by vzrástlo skôr, než by Kremeľ dosiahol svoje ciele.

Znepokojenie však vzbudzuje, že na rozdiel od jari teraz Rusko postupuje s väčším utajením. Zatiaľ čo na jar kolovalo mnoho videí ruskej vojenskej techniky blížiacej sa k Donbasu či Krymu, tentoraz sa ruská armáda snaží neustálym preskupovaním jednotiek znemožniť ich sledovanie.

Gustav Gressel z Európskej rady pre zahraničnú politiku si preto myslí, že na rozdiel od jari by Rusko mohlo tentoraz sledovať iné ciele.

„V porovnaní so situáciou v marci a apríli 2021, keď naposledy presunulo jednotky blízko ukrajinských hraníc, sa zdá, že Rusko vynakladá oveľa menšie úsilie na to, aby bolo súčasné zhromaždenie viditeľné. To môže naznačovať výrazne vážnejší zámer, než je len prianie pôsobiť hrozivo,“ tvrdí.

K podobnému úsudku prichádza aj príspevok vo Foreign Affairs, ktorého spoluautor Michael Kofman sa obyčajne prikláňa k zdržanlivejším hodnoteniam Kremľa.

Napriek tomu Gressel zostáva opatrne optimistický – na jar bola návšteva niekoľkých amerických stíhačiek v Poľsku dostačujúca, aby Moskvu odradila od akýchkoľvek ilúzií, že by Západ nechal Kyjev padnúť.

Aj analýza berlínskeho think-tanku Stiftung Wissenschaft und Politik varuje pred zľahčovaním nebezpečenstva novej eskalácie v Donbase a tvrdí, že „invázia je možná“.

Nepočíta síce s priamym útokom na Kyjev alebo veľkou ofenzívou, ale ruská armáda, ktorá zatiaľ svoju prítomnosť v Donbase popiera, by mohla územie pod zámienkou „ochrany civilného obyvateľstva“ formálne obsadiť.

Podobne argumentuje aj RUSI, ktorý sa obáva „limitovaného vpádu“, ktorého cieľom by boli politické koncesie zo strany Kyjeva.

Čo nevieme

Proti takýmto odhadom ešte stále stojí, že samotné dobytie Donbasu by pre Rusko nebolo prínosom, ale najmä záťažou.

No napriek tomu, že z verejne dostupných informácií podľa Galeottiho zatiaľ väčšie nebezpečenstvo než na jar vyčítať nemožno, Spojené štáty aj Európska únia sa javia znepokojenejšie. Odborník sa preto nazdáva, že tajné služby musia disponovať utajenými informáciami, ktoré zatiaľ na verejnosť neprenikli.

Súdiac z nedávnych vyjadrení vrcholových politikov, musí existovať dôvod na znepokojenie. Pred dvoma týždňami americký minister zahraničných vecí Antony Blinken varoval Rusko pred „vážnou chybou“, svoje znepokojenie vyjadril aj jeho francúzsky kolega.

„Ak Rusko použije proti Ukrajine silu, bude to mať cenu a dôsledky,“ deklaroval generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg a dokonca aj zvyčajne rezervovaná Angela Merkelová pri stretnutí s poľským premiérom Mateuszom Morawieckym vyhlásila, že „akákoľvek ďalšia agresia proti suverenite Ukrajiny by mala vysokú cenu“.

Hlavnou strategickou chybou Ruska je viera, že USA môžu ľahko ovládať to, čo Ukrajina a ďalšie východoeurópske štáty robia. Zdieľať

Podľa jedného z odborníkov takúto na Merkelovej pomery „alarmistickú rétoriku“ možno považovať za dôkaz, že „dom horí“.

No aj ak všetci aktéri z tejto krízy vyjdú s odretými ušami, na ďalší problém máme zavarené.

Alexander Clarkson z King’s College v Londýne opisuje základné nedorozumenie medzi Ruskom a Západom ako nepochopenie Kremľa, že sa na žiadnej Jalte 2.0 s Američanmi už nedohodne.

„Hlavnou strategickou chybou Ruska je viera, že USA môžu ľahko ovládať to, čo Ukrajina a ďalšie východoeurópske štáty robia.“

Podľa Clarksona môže Putin z tejto situácie vyjsť len ako porazený. Do februára „Putin opäť skončí buď vo vojne, ktorú nechce, alebo vyzerá ako blafák bez životaschopnej stratégie“.

Ani jedna z možností nie je dobrou vyhliadkou do budúcnosti.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.