Ukážka z knihy | Malé organizované spoločenstvá vedia ohroziť každú totalitu

Malé skupinky môžu slúžiť ako pastoračné záchranné lano

Inštinkt otca Kolakovića pripravovať katolíckych laikov ako zdroj odporu sa ukázal ako geniálny ťah. „Oficiálne schválená Katolícka cirkev bola obmedzená len na kostoly,“ hovorí Ján Čarnogurský, ktorý obhajoval disidentov pred súdom. „Ak by sa napríklad zistilo, že kňazi prišli k niekomu do bytu a modlili sa s ním, odsúdili by ich na trest odňatia slobody. Bolo to v rozpore s Trestným zákonom. Trvalo asi dvadsať rokov, kým Katolícka cirkev prišla na to, ako za týchto podmienok udržať vieru nažive, ale podarilo sa to napokon vďaka podzemnej cirkvi.“

V sovietskom Rusku sa evanjelikáli naučili používať tieto zručnosti nutné na prežitie o desaťročia skôr. Baptistický pastor Jurij Sipko, ktorý má teraz 68 rokov, spomína na svet, do ktorého sa narodil – bol to svet, v ktorom už nejaký čas žili jeho rodičia a ich priatelia za Stalinovho neľútostného prenasledovania cirkví.

„Najsilnejší úder smeroval najsamprv proti kazateľom a pastorom. Tých zobrali do väzenia. Iní muži povstali a zaujali ich miesto,“ rozpráva mi Sipko. „Potom im zobrali ich modlitebne. Od toho bodu sa začínalo fungovanie malých skupín – ľudia, ktorí žili blízko seba, sa združovali do skupiniek. Neexistovala formálna štruktúra pastorov alebo diakonov. Boli len bratia a sestry, ktorí čítali spoločne Bibliu, modlili sa spolu a spievali.“

„V týchto malých skupinkách pokračoval život baptistickej cirkvi desaťročia…“

„Keď zavreli môjho otca, mama zostala sama,“ pokračuje. „Viaceré ďalšie sestry zostali bez manželov. Všetci sme sa dali dokopy. Našli sme Bibliu, ktorú oni ukryli. Ženy čítali z Biblie nám všetkým. Rozprávali, ako by ľudia mali žiť, v čo sme mali dúfať. Modlili sa spolu a plakali.“ V týchto malých skupinkách pokračoval život baptistickej cirkvi desaťročia, až pokiaľ Gorbačov neprepustil posledných evanjelikálnych väzňov svedomia.

„Počas šiestich desaťročí teroru sa neboli schopní zbaviť viery,“ zamýšľa sa pastor. „Bola zachránená výslovne v malých skupinkách. Nebola žiadna literatúra, žiadne organizácie, ktoré by vyučovali, dokonca aj presun bol zakázaný. Veriaci prepisovali biblické texty ručne. Ešte aj piesne, ktoré sme spievali. Dokonca si pamätám, že som si sám pre seba písal tieto zošity. No zachovali tak pravú vieru.“

Využite predpredaj a získajte knihu s 20 % zľavou a len v našom eshope aj s bonusom ZADARMO – s rozhovorom s Rodom Dreherom. Akcia platí do 23. 11. 2021.

Nad šálkou čierneho čaju, z ktorej stúpa para, pastor spomína s jasne viditeľným citovým pohnutím. „Mnohí z nás dokonca ani nemali Biblie. Najväčšou motiváciou bolo proste len mať možnosť ocitnúť sa v situácii, kde bola skupina a jedna osoba čítala z Biblie ostatným,“ hovorí Sipko. „Toto bolo naše malé miestečko slobody. Či už ste pracovali v továrni, boli na ulici, alebo kdekoľvek inde, všade vládla bezbožnosť.“

Dnes je jednoduché dostať sa v Rusku k Biblii. Je ľahké stretnúť sa na bohoslužbách a nájsť náboženské vyučovanie na internete. No starý pastor hovorí, že niečo tým súčasní kresťania stratili – čosi, čo tým malým skupinkám bolo veľmi drahé. Ako Sipko pokračuje:

„Kresťanstvo sa stalo sekundárnym základom v životoch ľudí, nie primárnym základom. V súčasnosti je všetko o kariére, hmotnom úspechu a postavení jednotlivca v spoločnosti. Keď sa ľudia vtedy stretávali, v tých malých skupinkách bol stredom Kristus a jeho Slovo, ktoré sa čítalo a vykladalo ako záväzné pre váš vlastný život. Čo sa odo mňa ako kresťana očakáva, že budem robiť? Čo robím ako kresťan? Spoločne s bratmi som skúmal svoje vlastné kresťanstvo.“

Malé skupinky boli nielen miestom zodpovednosti, hovorí, ale dávali tiež veriacim hmatateľné prepojenie s väčším telom Kristovým. „Bolo to také nádherné. Toto bolo pravé kresťanstvo.“

„Dokonca aj v dnešných slobodných podmienkach máme žiť v podzemí.“

Zarážalo ma, ako Sipko hovoril, že v dnešnom Rusku existujú evanjelikáli, ktorí sa vrátili k vzorcom života, aký ich predkovia viedli počas komunizmu – a to aj napriek tomu, že od pádu Sovietskeho zväzu v roku 1991 existuje omnoho viac slobody (náboženstva a všetkého ostatného). „Veľmi jasne chápu, že ich viera v Krista znamená, že musia odmietnuť tento sekulárny svet,“ hovorí. „Dokonca aj v dnešných slobodných podmienkach máme žiť v podzemí.“

Hoci je nepravdepodobné, že americkí kresťania budú čeliť vyhrážkam pre chodenie do kostola, je nielen možné, ale dokonca celkom pravdepodobné, že inštitucionálne cirkvi a ich duchovní nebudú dostatočne schopní čeliť výzve pripraviť svoje zhromaždenia veriacich na efektívny odpor. Silné angažované malé skupinky na spôsob tých zo sovietskej éry by v takomto prípade mohli byť nevyhnutné.

Malé skupinky nie sú nič nové. Evanjelikálne a charizmatické náboženské obce v Spojených štátoch majú dlhú skúsenosť so stretávaním sa v malých skupinách na účely modlitieb a učeníctva mimo formálnych bohoslužieb. Skúsenosť cirkvi za komunizmu a nuansované čítanie dnešných znamení čias nám signalizujú, že všetci kresťania každej cirkvi by mali začať utvárať tieto bunky – nielen kvôli prehĺbeniu duchovného života svojich členov, ale aj preto, aby sa pripravili na aktívny odpor.