Príbehy slovenských lekárov v zahraničí Neodchádzame iba kvôli platom, ministerstvo návratom nepomáha

Slovensko čelí veľkému nedostatku lekárov a stovky zdravotníkov sú iba kúsok od toho, aby dali výpoveď. Ich situáciu nie je ťažké pochopiť, stačí sa pozrieť do niektorej z facebookových skupín pre lekárov či sestry, ktoré sú plné ponúk práce v zahraničí, a to za lepších podmienok a väčšie peniaze. 

Ministerstvo zdravotníctva ubezpečilo, že zanalyzuje situáciu a zvýši platy tak, aby boli konkurencieschopné s okolitými krajinami, rozhovory s lekármi, ktorí už do zahraničia odišli, však ukazujú, že peniaze sú iba jedným z dôvodov odchodu a často ani nie tým najdôležitejším. Pozreli sme sa preto na príbehy troch Slovákov a jednej Slovenky v rôznych životných situáciách a ich dôvody, pre ktoré zo Slovenska odišli a nechcú sa zatiaľ vrátiť.

Pavol Šurda z Anglicka: Musel by som začať od nuly, v Londýne patrím medzi odborníkov

Pavol Šurda je z Bratislavy, vyštudoval medicínu na Univerzite Komenského a aj on patrí k tisíckam slovenských lekárov, ktorí odišli za prácou do zahraničia. Najprv začal atestáciu v susednom Česku, dokončil ju však už v Anglicku, kde žije aj s deťmi a manželkou, ktorá je tiež lekárkou.

Prečo sa vôbec rozhodli odísť? Ako Šurda hovorí pre Postoj, aj s manželkou mali od začiatku plán ísť aspoň na nejaký čas do zahraničia, no a keďže obaja vedeli po anglicky, skončili vo Veľkej Británii. „Chceli sme nabrať skúsenosti, vidieť iný systém, zlepšiť sa v odbore a potom sa vrátiť späť,“ spomína. Taký bol pôvodný plán, no v Londýne žijú už osem rokov a nad návratom už prakticky neuvažujú.

„V Anglicku som sa dostal k veľmi dobrému tréningu a bol som veľmi nadšený tamojším systémom. Nebola to láska na prvý pohľad, je to niečo úplne iné, ale keď som si zvykol, tak som bol veľmi spokojný,“ hovorí Šurda.

Po ukončení atestácie absolvoval ešte dve stáže, jednu v Londýne, druhú v Amsterdame, a v rámci ORL sa špecializoval na operácie prednej lebečnej bázy. Po skončení stáží pritom vážne uvažoval nad návratom na Slovensko, no dostal veľmi dobrú ponuku v nemocnici v Londýne, ktorá je v rámci jeho oblasti jedným z najlepších pracovísk v Európe.

Ponúkal som sa, že by som mohol prísť operovať ťažké prípady, ale nestretlo sa to s veľkým porozumením.

„Istý čas som nad návratom veľmi vážne uvažoval, dohodoval som si aj miesto v nemocnici, no musel by som sa vrátiť na pozíciu, ktorá je veľmi pod pozíciou, ktorú by som dostal v Anglicku alebo kdekoľvek inde v Európe,“ hovorí pre Postoj.

V Londýne pracuje ako konzultant, čo je pozícia, ktorá na Slovensku neexistuje, ako však vysvetľuje Šurda, podobá sa slovenskému primárovi. V rovnakej situácii by sa ocitol, aj keby sa rozhodol vrátiť dnes, po rokoch praxe. „Vtedy som sa na to psychicky pripravil, no teraz, keď už mám prax, operujem veľmi zaujímavé prípady a môžem pomôcť množstvu ľudí, považujem za nepravdepodobné, že by som sa vrátil,“ priznáva.

Na Slovensko však nezabudol a snažil sa nadviazať aspoň spoluprácu s tunajšími kolegami. Mladým slovenským lekárom tak napríklad ponúkal stáže v londýnskej nemocnici, v ktorej pôsobí, nikto však nemal záujem.

Myslel si, že môže so Slovenskom spolupracovať aspoň takýmto spôsobom. „Ponúkal som tiež, že by som mohol prísť operovať ťažké prípady, ale ani to sa nestretlo s veľkým porozumením,“ opisuje Šurda svoje skúsenosti.

Existuje niečo, čo by ho pritiahlo naspäť do rodnej krajiny? Natrvalo asi nie. Ako množstvo iných slovenských lekárov v zahraničí, aj on je už usadený v Anglicku, má dobrú prácu a jeho deti tam chodia do školy. Predsa však vidí možnosti, ako by mohol aspoň čiastočne pomôcť, ak by to slovenský systém umožnil.

„Čo by podľa mňa mohlo fungovať, je, že by slovenskí lekári žijúci v zahraničí mohli na Slovensku pracovať na čiastočný úväzok. Prišli by na pár dní v mesiaci, mohli by robiť aspoň školenia alebo aj iné veci a myslím si, že to by mohlo mať veľký efekt,“ hovorí.

Sám niečo také zažil počas stáže v Holandsku, kde bolo bežnou praxou, že do tamojších nemocníc na pár dní chodili lekári z Belgicka a naopak. „Ich prítomnosť bola zásadná a som si istý, že veľa Slovákov by takto mohlo fungovať. No treba hľadať kreatívne spôsoby, ako Slovákov zo zahraničia pritiahnuť,“ hovorí.

Veľký rozdiel medzi Slovenskom a zahraničím pociťujú už aj študenti medicíny na stážach. Foto TASR/Roman Hanc

Ondrej Lengyel z Rakúska: Odišiel som, aby ma nepohltil systém

Trochu iný príbeh má Ondrej Lengyel, ktorý je síce z tejto štvorice najmladší, no stihol už odísť pracovať do Nemecka a Rakúska, vrátiť sa na Slovensko a opäť odísť do Rakúska. Spomína, že prvú studenú sprchu dostal ešte ako študent na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského.

Ako hovorí pre Postoj, aj so spolužiakmi ich veľmi bavili predklinické predmety a tešili sa, kedy budú môcť ísť do nemocnice a dostať sa pod vedením lekárov do kontaktu s pacientmi. Realita však bola úplne iná.

„Až na pár výnimiek, ktoré v tomto systéme dezorganizácie vedeli na študentov preniesť svoje skúsenosti, vedomosti a hlavne motiváciu, boli klinické stáže z prevažnej časti podopieranie stien chodieb a nekonečné prezentácie, po ktorých nasledovalo nahnanie medikov do izieb pacientov, kde sme nevedeli, či to, čo robíme, robíme dobre,“ hovorí Lengyel.

Neviní z toho lekárov ako takých, keďže bolo jasné, že personál je poddimenzovaný a jednoducho nemá kapacity. Počas štúdia sa však dostal na stáž na urologickú kliniku v Nemecku a tam videl úplne iný svet.

„Hneď v prvý deň si ma prednosta zavolal do operačky, predstavil ma a najbližšie týždne som mu asistoval pri operáciách. Ani raz na mňa nikto nekričal, že sa mám postaviť do rohu a dvojmetrovým oblúkom sa vyhýbať všetkému sterilnému, čo bola moja skúsenosť zo Slovenska,“ hovorí.

Po tejto skúsenosti sa rozhodol stráviť v Berlíne celý piaty ročník, počas ktorého praxoval v jednej z najväčších a najstarších nemocníc v Európe. Aj šiesty ročník strávil sčasti v Nemecku, tentoraz v Bavorsku, kde pôsobí aj veľa Slovákov a Čechov. „Tí boli veľmi spokojní, naopak, lekári, ktorých som stretával na stážach v Bratislave, pôsobili frustrovane a nejeden mi povedal, nech určite odídem do zahraničia,“ hovorí.

Lekári, ktorých som stretával na stážach v Bratislave, pôsobili frustrovane a nejeden mi povedal, nech určite odídem do zahraničia.Zdieľať

Po skončení školy tak začal pracovať v malej nemocnici v Kittsee. Na konci roka 2020 sa mu končila zmluva a bolo mu ponúknuté miesto na atestáciu zo všeobecného lekárstva. To ho však veľmi nelákalo, keďže chcel operovať, a zavážilo aj to, že v nemčine sa necítil taký spontánny a uvoľnený ako v rodnej slovenčine. Na konci roka 2020, keď na Slovensku vrcholila druhá vlna pandémie a nemocnice kolabovali, sa preto rozhodol vrátiť.

Išiel do Univerzitnej nemocnice v Bratislave a rovno na covidové oddelenie. „Bol som prekvapený, pokiaľ ide o kolektív – je tam veľa výborných lekárov, ktorí boli zároveň skvelí ľudia. No rozdiely boli takmer vo všetkých aspektoch, i keď pre pandémiu sa to nedá objektívne porovnať,“ opisuje svoje skúsenosti.

Keď prišiel v prvý pracovný deň, nemali preňho napríklad ani pracovné oblečenie, a tak dva týždne chodil vo svojom medickom bielom tričku. Na prvú službu mu zasa kolegovia poradili doniesť si spacák, pretože nebolo jasné, kde bude môcť spať. „Sú to možno maličkosti, ale je rozdiel, či nočné služby iks rokov strávite ako v hoteli alebo na stanovačke,“ hovorí.

Po niekoľkých mesiacoch sa opäť rozhodol odísť. Mal síce dobrý kolektív, no videl, ako systém zlyháva. „Obával som sa, že systém ma pohltí a zvyknem si naň. Stále ma prevládal pocit, že som možno spravil krok nesprávnym smerom a že by som možnosť naučiť sa niečo v zahraničí a s vedomosťami a so skúsenosťami prísť sem nemal hneď zahodiť,“ vysvetľuje Lengyel svoje rozhodnutie.

Dnes pracuje na oddelení ortopédie a traumatológie v nemocnici v Burgenlandsku 80 kilometrov od Bratislavy, kde podľa jeho slov funguje iba minimálna hierarchia a z každej strany cíti motiváciu a podporu. „Ak sa mi niečo nepodarí, nedostanem nakladačku, ale vysvetlia mi, čo môžem spraviť lepšie, a ide sa ďalej. Pociťujem, že sa veľmi rýchlo učím, postupne mi dávajú zodpovednosť, ktorú zvládam, a i keď som jediný Slovák na oddelení, hneď na prijali do kolektívu,“ hovorí Lengyel.

Okrem toho, že pracuje v modernej nemocnici, kde má k dispozícii sekretárku, ktorá mu pomáha s administratívou, dostal služobný byt a nemocnica mu uhrádza aj ďalšie vzdelávanie na kongresoch a konferenciách, čo sú všetko veci, o ktorých môžu slovenskí lekári iba snívať.

V najbližších rokoch sa na Slovensko neplánuje vrátiť, teda iba v prípade, že by sa zdravotníctvo drasticky zreformovalo. „Nejde iba o platové ohodnotenie, ale aj o dôstojné podmienky, dodržiavanie Zákonníka práce, modernizáciu priestorov a ďalších iks vecí,“ vysvetľuje.

Martin Kršák z USA: Ministerstvo zrejme o návraty nestojí

Do zahraničia odišiel aj Martin Kršák, ktorý aktuálne pôsobí na Fakulte medicíny na Coloradskej univerzite. Pre odchod sa rozhodol hneď po skončení školy v roku 2005, no nie kvôli práci, ale kvôli americkej priateľke, ktorú vtedy mal. Svoje pôsobenie začal v Bostone, kde si postupne urobil atestáciu z internej medicíny, infektológie a adiktológie. Neskôr sa však presunul na univerzitu v Colorade, kde aktuálne pôsobí.

Ako sám hovorí, od začiatku chcel mať pravidelný styk so Slovenskom, a to aj z profesionálneho hľadiska. Obaja jeho rodičia totiž boli lekári a zároveň si veľmi rýchlo uvedomil, že poznatky, ku ktorým sa dostal v USA, by boli veľmi dobre využiteľné aj na Slovensku.

Keď sa začal venovať pedagogickej činnosti, predpokladal, že bude môcť nadviazať akademickú spoluprácu, no i keď na Lekárskej fakulte v Martine boli nápomocní a radi by túto spoluprácu rozvíjali, všetko narazilo na byrokratické prekážky, cez ktoré sa nedalo dostať. Keď však začala pandémia koronavírusu, Kršák aspoň neformálne prednášal kolegom v Dolnom Kubíne, kde pôsobí aj jeho otec.

Tieto skúsenosti ho priviedli k tomu, aby sa opäť pokúsil prekonať byrokratické prekážky, a požiadal si o uznanie špecializácie. „Momentálne nemám záujem o úplný presun, no vedel by som pomôcť cez telemedicínu či prednášanie na diaľku. Celá Orava napríklad nemá infektológa, ja by som sa pritom vedel cez monitor porozprávať s kolegami aj s pacientmi,“ hovorí Kršák.

Ak by sa podarilo slovenské regulácie sflexibilniť a tým zvýhodniť, určite by mnohí z nás, ktorým Slovensko vždy chýbalo a chýbať bude, mali bližšie k rozhodnutiu vrátiť sa.Zdieľať

Zozbieral preto množstvo potrebnej dokumentácie, zaslal ju na ministerstvo zdravotníctva a tam celá vec skončila. „Nevedeli preklenúť absolútne byrokratické nezmysly, žiadali doplňujúce podpisy a overenia, pričom niektoré ani nikto nevydáva. Vždy je, samozrejme, možnosť, že som niečo prehliadol, a tak som požiadal o kontakt na niekoho, kto z USA podobným procesom úspešne prešiel,“ hovorí. „K tomu som už z ministerstva nepočul nič,“ konštatuje.

Ak by sa teda aj chcel vrátiť na Slovensko, je to takmer nemožné. Aj keď má totiž tri atestácie, u nás by musel začínať úplne od začiatku. Aj to podľa neho hovorí o tom, aký záujem má Slovensko o to, aby sa jeho lekári vrátili.

K návratu veľmi nemotivuje ani finančné ohodnotenie lekárov, ktoré môže byť aj desaťkrát nižšie ako v zahraničí. To však podľa Kršáka nie je jediným dôvodom, pre ktorý sa lekári naspäť na Slovensko nehrnú.

Strašiakom je aj samotný postoj krajiny k zdravotníctvu, ktorý sa prejavuje v stave slovenských nemocníc či kvalite a možnostiach ďalšieho vzdelávania pre lekárov.

Tak ako Šurda, aj Kršák si však myslí, že dobrou cestou by mohlo byť otvorenie alternatívnych možností spolupráce na čiastočný úväzok. Slovenskí lekári v zahraničí by tak podľa neho mohli spolupracovať cez telemedicínu alebo tak, že by časť roka strávili na Slovensku.

„Ak by sa podarilo slovenské zdravotnícke regulácie sflexibilniť a tým zvýhodniť, určite by mnohí z nás, ktorým Slovensko vždy chýbalo a chýbať bude, mali bližšie k rozhodnutiu vrátiť sa v správnom okamihu domov, či už úplne, alebo aspoň čiastočne,“ hovorí.

Nedostatok lekárov pociťujú pacienti každý deň, na voľný termín u špecialistu sa čaká aj rok. Foto TASR/Jakub Kotian

Mária Maco z Česka: Hlavný rozdiel medzi Českom a Slovenskom? Vzťahy

Mária Maco je tak ako Pavol Šurda z Bratislavy, pracuje však v Prahe, kde si vo Fakultnej nemocnici Královské Vinohrady aktuálne robí atestáciu z interného lekárstva. Pre odchod do Česka sa rozhodla už po skončení strednej školy. Povzbudzoval ju k tomu jej otec, ktorý takisto vyštudoval medicínu v Prahe, lákala ju vyššia úroveň, a keďže Česko má viac lekárskych fakúlt, dávala si aj väčšie šance, že ju zoberú.

Keď školu skončila, ani neuvažovala nad tým, že by sa do Bratislavy vrátila. „Bolo to aj preto, že som chcela žiť vo veľkom meste, Bratislava mi bola malá. To bol asi primárny dôvod. Ale aj preto, že by som si pre nápor mladých lekárov nenašla dobré miesto a veľmi som sa chcela vyhnúť tomu, aby mi miesto hľadal niekto z rodiny.“

Mnohí členovia jej rodiny vrátane rodičov sú totiž lekári. „Pre moje meno (Mária sa za slobodna volala Krčméryová) by som nikdy nebola celkom anonymná, zdalo sa mi, že by som nebola braná objektívne, a tak som zostala pracovať v nemocnici, pod ktorú patrila aj lekárska fakulta, na ktorej som v Prahe študovala,“ vysvetľuje svoje rozhodnutie.

Ako sama hovorí, v nemocnici má množstvo slovenských kolegov, odhadom tvoria polovicu. „Aj teraz nastúpili nové lekárky, tri boli Slovenky a tri Češky,“ hovorí.

Mohlo by ministerstvo zdravotníctva urobiť niečo, aby ju ako mladú lekárku prilákalo naspäť na Slovensko? „Asi nič, neverím tomu. Myslím si, že musí prejsť ešte veľa rokov, aby sa situácia zmenila. Musí odísť celá jedna generácia, aby sa zmenilo správanie starších lekárov k tým mladším,“ hovorí.

Musí prejsť ešte veľa rokov, aby sa situácia zmenila. Musí odísť celá jedna generácia, aby sa zmenilo správanie starších lekárov k tým mladším.Zdieľať

Práve to považuje za najdôležitejší rozdiel medzi slovenským a českým zdravotníckym systémom z pohľadu mladého lekára. „Mám kamarátku, ktorá pracuje v Bratislave na onkológii, a tá je veľmi spokojná. Ďalšia pracuje na pediatrii v inej nemocnici a tá hovorí, že zostáva iba preto, že má rada prácu ako takú. Mierne šikanovanie zo strany šéfky je na jej pracovisku bežné a bola rada, že mohla odísť na materskú. No a tretia kamarátka už odišla do Prahy práve preto, že nedokázala na pracovisku fungovať,“ hovorí Mária Maco o skúsenostiach svojich známych.

Ako ďalej dodáva, tento rozdiel si uvedomí mladý medik už počas štúdia. „Komunikácia je úplne iná. Vyučujúci boli vždy veľmi ústretoví, na stážach mi nikto nikdy nevynadal za to, že som vôbec prišla, všetci počítali s tým, že tam mám byť, a brali ma ako budúcu kolegyňu,“ hovorí.

Jedným dychom však dodáva, že tento odlišný prístup súvisí zrejme aj s tým, že zdravotníctvo v Česku nie je také poddimenzované ako u nás a lekári majú reálne čas na to, aby sa venovali študentom. „Práca je rozdistribuovaná tak, že človek to má reálnu šancu zvládnuť a vyhne sa tak negatívnym emóciám, ktoré zaplavia človeka, keď príde ráno do práce a čaká ho dvesto povinností, ktoré nemá šancu stihnúť,“ hovorí.