Prípad Pčolinský Matovičova agenda padla. Heslo „skutok sa nestal“ je späť

Last minute rozhodnutie generálnej prokuratúry o Pčolinskom môžeme považovať za ukážkovú nehoráznosť. Prišlo krátko po uzatvorení vyšetrovania. A krátko pred rozhodovaním o podaní obžaloby.

Vyzerá to tak, že generálna prokuratúra predviedla veľmi pochybnú nadprácu v prospech obvineného nominanta vládnej koalície. Námietky, že pri Pčolinskom boli slabé dôkazy a pochybní svedkovia, neobstoja. S týmto sa mal predsa vyrovnať súd. Nie zástupca generálneho prokurátora Žilinku, ktorý kauzu v poslednej chvíli odpratal zo scény.

Víťazi a porazení

Zákrok generálnej prokuratúry niektorí „analytici“ komentujú ako víťazstvo Fica. Táto optika je celkom nezmyselná. To, čo práve pozorujeme, nie je víťazstvo Fica (tak ďaleko zatiaľ nie sme), ale víťazstvo jedného z lídrov vládnej koalície. Konkrétne Borisa Kollára. Po pol roku politického tlaku a spravodajských hier prevalcoval dezorientovaných Obyčajných a presadil si to, čo potreboval: prepustenie svojho nominanta Pčolinského.

Na strane porazených je Matovič, resp. Obyčajní a ich protizločinecká agenda. Nedokázali vzdorovať dominantnejšiemu Kollárovi – a zaplatia za to. Po utorku strácajú svoju najsilnejšiu zbraň: obraz principiálnych a úspešných bojovníkov proti korupcii, mafii a zločinu.

Tvrdenie, že vládna moc nemá dosah na rozhodnutia prokuratúry, samozrejme, platí. Vlastne, malo by platiť. No na výsledku (na víťazoch a porazených) sa tým nič nemení. Ani na politickej zodpovednosti za tento stav. Kollár s Krajniakom a bratmi Pčolinskými neskrývajú spokojnosť. Ostatní partneri neskrývajú rozpaky.

Éra beztrestnosti pre „našich ľudí“ z pozadia vládnych strán je späť. A s ňou aj notoricky známe heslo „skutok sa nestal“.

Ak bude koalícia aj ďalej napínať svaly proti Ficovi a oligarchom, vyznie to komicky. Ficovi bude celkom stačiť, aby sa na prokuratúre dožadoval rovnakého metra.

Kto je Pčolinský

Pripomeňme, že Pčolinský nie je len nominant Borisa Kollára. A jeho únik pred stíhaním nevrhá tiene len na Maroša Žilinku, za ktorého sa Kollár bil pri voľbe generálneho prokurátora.

Istý stupeň pochybností môžeme mať aj pri špeciálnej prokuratúre.

Pčolinský bol dlhoročný kamarát Krajniaka a hlavne Daniela Lipšica. Po roku 2010, keď bol Lipšic minister vnútra, patril Pčolinský k jeho najbližším spolupracovníkom (spoločne s Krajniakom a Žilinkom). Neskôr stál Pčolinský pri zakladaní Lipšicovej strany NOVA.

Ďalší z dobrých známych Lipšica bol Boris Beňa. Po voľbách sa stal zástupcom šéfa SIS Pčolinského. Keď sa rozbehol kolotoč udaní a stíhaní a v rukách NAKA skončil aj Beňa, Lipšic sa stal okamžite jeho advokátom.

Pri Pčolinskom vystupuje Lipšic ako svedok (predpokladáme, že pomerne zhovievavý). A zároveň ako špeciálny prokurátor.

Treba priznať, že napriek Lipšicovým starým osobným väzbám postupovala špeciálna prokuratúra proti Pčolinskému tvrdo. Bez akýchkoľvek podozrení, že by mu pomáhala. Napokon, inak by to ani nebolo možné. O korupcii Pčolinského prehovoril siskár Makó. Ten mal doručiť úplatok od Zoroslava Kollára dôstojníkovi SIS Beňovi. Následne sa mal Zoroslav Kollár od Beňu dozvedieť, že vec je vybavená a že z úplatku 40-tisíc eur mala skončiť polovica vo vrecku Pčolinského.

Presne to isté potvrdil aj Beňa. Vyšetrovateľovi povedal, že 20-tisíc eur odovzdal riaditeľovi SIS Pčolinskému.

Vojna v bezpečnostných službách

Pčolinský ešte pred svojím zadržaním šíril legendy o tom, že SIS odvážne pracuje na preverovaní svedkov kajúcnikov, ktorí spolupracujú s NAKA. Legendy mali zrejme reálny základ. SIS však nepracovala na preverovaní svedkov z lásky k spravodlivosti, ale len preto, že išlo o svedkov z káuz, kde boli stíhaní siskári (Gašparovič a spol.). Za spoluprácu s takáčovcami. Siskári rozpracovali svedkov kajúcnikov vo vlastnom záujme.

Ich podnety viedli k vojne policajtov. Osvojila si ich policajná inšpekcia, ktorá sa začala zaujímať o svedkov Dömötora, Zemana a Petrova (dodávateľa svedectiev). Dokonca začala pracovať aj na vyšetrovateľoch NAKA a na prokurátoroch Úradu špeciálnej prokuratúry.

Rozbehnutú zásahovú jednotku inšpekcie sa veľmi sporným spôsobom pokúsil zastaviť policajný prezident Kovařík, ktorý bol zrejme pod tlakom ministra a šéfov NAKA a špeciálnej prokuratúry (tí sa pravdepodobne obávali, že úderka inšpekcie ide aj po nich).

Rátanie padlých

Výsledky vojny, ktorú rozpútala Kollárova SIS, sú otrasné. Padol policajný prezident Kovařík – jeden z posledných funkcionárov, ktorý mal autoritu a rešpekt v policajnom zbore. Znechutený odchádza do civilu. Ešte pred ním padol a odišiel zo zboru aj šéf NAKA Zurian.

Povesť ministra Mikulca je rozbitá.

Na generálnej prokuratúre sa ostreľujú Žilinka a Lipšic. Obaja si navzájom spôsobujú ťažké straty.

Siskár Beňa vyviazol zo stíhania za korupciu s úsmevnou podmienkou. Je voľný. S prokurátorom špeciálnej prokuratúry si dohodol mierny trest a sudca to schválil.

Siskár Pčolinský bol zbavený obvinení. Postaral sa o to prokurátor Kandera, zástupca Žilinku, ktorého do funkcie pretlačil Boris Kollár.

Aby sme sa vrátili k bilancii z úvodu: medzi porazenými nie sú len Obyčajní a ich protizločinecká agenda v štýle padni, komu padni… Na strane porazených je hlavne spravodlivosť a dôvera k vláde zákona.

Medzi víťazmi zas nie je len don Boris Kollár, ale hlavne partia siskárov, ktorá sa roky živila korupciou.

Jednoducho: starý klientelistický systém demonštroval silu. Úspešne, pretože ani zďaleka nebol len o Ficovi.

A tí, ktorí blahoželali novej koalícii a novej prokuratúre k príkladnému čisteniu Slovenska, musia ukončiť potlesk.

Tento skutok, ktorý si vyžaduje okrem siláckych rečí aj mimoriadne schopnosti, sa ešte nestal.