História Siedma symfónia. Na premiéru sa hudobníci pripravovali na hrane života a smrti

Jeseň 1941. Na streche leningradského konzervatória hliadkuje muž. Jeho rodný Petrohrad zo všetkých síl vzdoruje nepriateľovi. Z budov šľahajú plamene, odvšadiaľ sa ozývajú výbuchy. Len čo sa bombardéry na chvíľu vzdialia, chlapík vyťahuje zošit a zanietene čosi zapisuje. O nejaký čas sa jeho portrét objaví na titulnej strane amerického Time. V požiarnickej prilbe na pozadí horiaceho Leningradu bude sám Dmitrij Šostakovič. V čase, keď jeho sklady majú v repertoári svetové orchestre, on v obliehanom meste slúži v požiarnických jednotkách a komponuje Siedmu symfóniu. O jej premiéru budú súperiť najväčší dirigenti 20. storočia.

Siedmu symfóniu Šostakovič dokončil v Kujbyševe, dnešnej Samare, kam bol aj s rodinou evakuovaný začiatkom októbra 1941. Jej zrod sledovala celá krajina. V rádiovom vysielaní autor pravidelne informoval, v akej fáze sa komponovanie skladby nachádza. Veľkolepé dielo prvýkrát zaburácalo 5. marca 1942 v Kujbiševskom divadle opery a baletu. Nasledovala premiéra v Moskve, Novosibirsku, Taškente, kde v evakuácii žila Anna Achmatovová. Poetka a Šostakovičova spriaznená duša symfóniu nazve „Leningradskou“. Najlepšie svetové orchestre žiadajú o expresné doručenie partitúry aj so zvukovým záznamom.

Prvá zahraničná premiéra sa uskutoční v Londýne 22. júna, presne rok po napadnutí ZSSR hitlerovským Nemeckom. Letecký špeciál dopraví materiál do USA, kde dirigenti zvedú súboj. Premiéru si vydobyje Arturo Toscanini a 1. júla 1942 si dielo pod jeho taktovkou vypočuje publikum v New Yorku. Koncert odvysielajú rádiá v priamom prenose v USA, Kanade aj krajinách Latinskej Ameriky. Podobná masovosť nemala v dejinách hudby obdobu. Šostakovičovu novú symfóniu do repertoára amerických orchestrov okamžite zaradia dirigenti Leopold Stokowski, Eugene Ormandy, Sergej Kusevickij, Artur Rodziński. Po svetovom úspechu zostáva len jedno. Uskutočniť premiéru v Leningrade. Začína sa rozsiahla operácia, ktorá bude pozostávať z niekoľkých fáz. Do obliehaného mesta treba dopraviť partitúru, zmobilizovať preživších hudobníkov, keďže mesto je sústavne bombardované – zabezpečiť počas koncertu pokoj a odvysielať priamy prenos.

Vzkriesenie orchestra

Dátum premiéry Šostakovičovej Siedmej symfónie v Leningrade nebol vybraný náhodne. Dňa 9. augusta 1942 mali hitlerovci naplánované dobytie mesta a slávnostný banket v hoteli Astoria. Nikdy sa neuskutočnil. Práve v tomto hoteli, kde bol v tom čase umiestnený jeden zo stacionárov pre nevládnych, hladom umorených Leningradčanov, nájde útočisko muž, ktorý vleje do žíl týraného Leningradu novú silu. Vo februári 1942 ho sem aj spolu s manželkou vysilených dotiahli na sánkach. Neprejde ani mesiac a muž vychádza na ulicu. Kráča pomaly. Hlavne nespadnúť, lebo postaviť sa už možno nedokáže. Pravidlo, ktoré pozná každý „blokádnik“.

Dirigent Karl Iľjič Eliasberg nie je výnimkou. Ide o ulicu ďalej, kde sa koná dôležitá porada o obnovení činnosti orchestra miestneho rozhlasu (oficiálny názov: Veľký symfonický orchester Leningradského rozhlasového komitétu) a otvorení koncertnej sezóny. Vládne krutá, prvá blokádna zima, keď sa z hudby, symbolu života, stalo tabu. Z rádia znejú frontové správy, agitačné prejavy, verše, počas prestávok vo vysielaní – tikot metronómu. Na znak toho, že mesto dýcha a pokračuje v zápase o život. 50 úderov za minútu – pokoj, 100 úderov – poplach, 150 úderov – nálety. Eliasberg spolu s Jakovom Babuškinom, šéfom literárno-dramatického vysielania Leningradského rozhlasu, zreviduje kapacity. Zo stovky hráčov rozhlasového orchestra ostalo šestnásť. Ostatní zahynuli, odišli na front alebo ležia bezvládni v poslednom štádiu alimentárnej dystrofie.

Dmitrij Šostakovič v požiarnickej uniforme. Leningrad 1941. Zdroj: interesnyefakty.org

Prvá skúška po štvormesačnej odmlke sa koná 30. marca 1942 pri vchodových dverách rozhlasu. Vyjsť na druhé poschodie by nezvládol nikto. Karla Eliasberga opäť pritiahnu na sánkach. „Odskúšali sme Úvod a Veľký valčík z Čajkovského Labutieho jazera. Po dvadsiatich minútach som orchester rozpustil. V ten deň sme viac urobiť nemohli,“ zaznamenal si v pracovnom zošite. Svedectvo o prvej skúške zanechala aj Oľga Berggoľc, poetka a rozhlasová redaktorka, známa ako „hlas blokádneho Leningradu“. „Nikto by nepovedal, že títo vychudnutí, potemní, priam fantasticky doobliekaní ľudia sú hudobníci, tobôž – orchester. Podobajú sa na utečencov, pohorelcov... Pred orchestrom stojí dirigent v ušianke a v kožušinových palčiakoch... Hráči naňho upierajú svoje vpadnuté oči.“

Obnovenie rozhlasového orchestra predstavuje zlom. Ľudí pohlcovalo zúfalstvo, nemali záchytný bod, ktorý by im dal štipku nádeje. „Treba vydržať. Len neviem, dokedy to bude možné. Zajtra budem mať 32 rokov. Situácia v meste sa stále zhoršuje, už všetci stratili vieru v záchranu,“ zapíše si 11. januára do denníka Lev Margulis, prvý huslista a účastník legendárnej premiéry. Jeho blokádne zápisky budú knižne vydané až v roku 2012 pod názvom „Človek z orchestra“.

O dojmy z prvých skúšok sa podelili iní. „Ťažko si predstaviť, ako všetci títo ľudia ožili po tom, čo sme ich povyťahovali z temných bytov. Bože, akí boli vychudnutí. Pohľad na hudobníkov, ktorí oprášili svoje koncertné fraky, husle, violončelá, flauty, fagoty a tu, pod omrznutými klenbami Rozhlasu, začali skúšať symfóniu Beethovena a Čajkovského, dovádzal do sĺz,“ zapísal slová J. Babuškina, šéfa hudobnej sekcie rozhlasu, spisovateľ a vojnový korešpondent Alexander Fadejev. Prvý koncert po obnovení orchestra sa konal 5. apríla. „Frak si muži obliekli na prešiváky. My sme si pod šaty tiež naobliekali všetko možné, aby sme nezamrzli. A publikum? Na nerozoznanie, kto je muž a kto žena, všetci zababušení, omotaní, v rukaviciach, goliere zdvihnuté, len tvár vykúka... A tu vychádza Karl Iľjič – v bielej náprsenke, čistulinkom golieriku, prosto špičkový dirigent,“ uvádza v zápiskoch hobojistka Xénia Matusová.

Prípravy na premiéru

Hneď po koncerte v Kujbyševe sa začalo šepkať o zámere odohrať premiéru v Leningrade. Nepredstaviteľné, trúfalé, šokujúce, no ako sa ukázalo – nie nemožné. Vojenské lietadlo dopraví do obliehaného mesta vzácny náklad. Spolu so zdravotníckym materiálom aj štyri hrubočizné fascikle s partitúrou. Karl Eliasberg sa po otvorení prvého zamračí. „Účasť uvedeného počtu nástrojov v symfónii je bezpodmienečná,“ pripísal Šostakovič na začiatok, pričom posledné slovo silno podčiarkol. Nástrojové obsadenie je monumentálne, vyžaduje až 80 hráčov.

Najťažšie to vyzerá s dychármi. Trúbok má byť šesť, trombónov tiež, hornov osem, čiže dvojnásobok. Kde vziať toľkých ľudí? „Nikdy nezabudnem, ako v jedno tmavé ráno J. Babuškin diktoval zapisovateľke ďalšiu správu o stave orchestra: ,Prvé husle umierajú, bubon skonal na ceste do práce, lesný roh dokonáva...‘ Ale napriek všetkému tí, ktorí zostali nažive, tí hrozne vysilení hudobníci, sa zapálili pre myšlienku zahrať Siedmu v Leningrade, nech to bude stáť čokoľvek... Cez rádio vyzývali, aby sa všetci hudobníci, ktorí sa nachádzajú v meste, dostavili do Rozhlasu hrať do orchestra,“ spomína Oľga Berggoľc.

Ľudí je aj tak málo. V čase, keď na leningradskom fronte sovietska armáda denne stráca tisíce vojakov, je vydaný špeciálny príkaz. Vyhľadať muzikantov a poslať ich do obliehaného mesta. Vedenie rozhlasu vybavuje dokumenty, komunikuje s úradmi, pripravuje partitúry, party si hráči prepisujú sami. Eliasberg vyráža do ulíc. Obchádza nemocnice, stacionáre, provizórne márnice. Ľudia masovo umierali kdekoľvek, telá boli ukladané do suterénov. Keď dirigentovi povedali, že bicista práve dokonal a už leží „dole“, ide si to overiť. Nakláňa sa nad „nebožtíkom“, ten takmer nebadane pohne prstami. Do úst mu okamžite vkladajú kúsok blokádneho chleba a Žavdet Ajdarov, nadaný trubkár a bicista sa spred brány do oného sveta vracia späť do života. Odohrá premiéru, prežije bohatý umelecký život a skoná až v roku 2000 v Kazani.

O prvom dni skúšania Siedmej symfónie zanechali zmienku mnohí svedkovia. Zúbožení ľudia prichádzali, ako mohli. Niekoľkých museli priniesť, ďalších podopierali, niekto prišiel sám. Bol júl, niektorí hráči mali obuté „válenki“. Povestné kapce, o ktorých na frontových koncertoch nenapodobiteľne spievala hviezda sovietskej estrády Lidia Ruslanova, boli to jediné, čo sa dalo navliecť na nohy opuchnuté od dlhodobého hladovania. Karl Eliasberg, svedomitý, mĺkvy muž, si vedie vecné pracovné poznámky a z umeleckých nárokov na seba ani na hráčov nepoľaví. Vyžaduje absolútnu disciplínu, za omeškanie na skúšku neváha škrtnúť z denného prídelu jedla.

Cieľ má jasný: príprava a kvalita orchestrálnej úpravy musí byť na rovnakej úrovni ako za „normálu“. Bez ohľadu na katastrofálne podmienky. „Pracovali sme veľmi veľa, paralelne sme skúšali ďalšie programy. Raz sme hrali fragment, kde má sólo trúbka. Trubkár má nástroj zložený na kolene. Karl Iľjič mu hovorí: ,Prvá trúbka, prečo nehráte?‘ ,Karl Iľjič, nemám silu fúkať, nemám silu...‘ ,A vy si myslíte, že my ostatní máme silu? Pracujte!‘“ uvádza v denníku hobojistka Xénia Matusová. „Prečo nehráte?“ kričal Eliasberg na huslistu. „Nevládzem držať sláčik,“ odvetil. „A ja môžem držať paličku? A držím ju! A dirigujem!“ v roku 2005 si zaspomínal na krušné chvíle počas skúšok klarinetista a hudobný pedagóg Viktor Kozlov.

Namiesto rekviem apoteóza prežitia

Skúšky boli do takej miery náročné, že skladbu orchester kompletne zahral až na generálke dva dni pred koncertom. Konal sa vo Veľkej sále Leningradskej filharmónie. Namiesto vstupeniek sa predávali rovno programy s epigrafom Šostakoviča. Minú sa bleskovo. Pre sovietske vedenie mala premiéra mimoriadny význam. Bolo treba povzbudiť vojnou týrané obyvateľstvo a demoralizovať nepriateľa. Počas koncertu nesmie na mesto spadnúť ani jedna bomba.

Symfónia trvá 80 minút plus po polhodine na príchod a odchod publika. Hitlerovské zbrane treba umlčať na dve hodiny a dvadsať minút. Štartuje operácia Víchor. Už deň pred premiérou zasadajú za svoje „pulty“ delostrelci s cieľom „unaviť“ nepriateľa, aby počas koncertu zaistili čo možno najväčší pokoj. V ten deň sa podarilo udržať mesto nedotknuté. To však nebolo všetko. Koncert je vysielaný v rádiu, Siedma symfónia duní po celom meste – v uliciach, bytoch, zemľankách. Reproduktory domobrana nasmerovala aj na nepriateľské pozície.

Burácajúcu hudbu si musí vypočuť aj obliehateľ, ktorý plánoval, že o tomto čase mesto bude definitívne mŕtve. „Keď sme dohrali, publikum povstalo a tlieskalo. Zrazu sa odniekiaľ vynorilo dievčatko s kyticou živých kvetov. Bolo to čarovné! V zákulisí sa všetci začali navzájom objímať, bozkávať. Bol to veľký sviatok. Veď sme stvorili zázrak,“ zaznamenala si Xénia Matusová.

Veľký symfonický orchester Leningradského rozhlasového komitétu cez vojnu odohral vyše 400 koncertov, z ktorých 164 sa konalo počas obliehania mesta. Za každým z nich sa skrýva strhujúci príbeh o prekonávaní strachu, utrpenia, smrti aj vlastných démonov. Dmitrij Šostakovič sa opakovane dožadoval vyslania na front. Po zamietnutí žiadosti najskôr odmietol evakuáciu a komponoval v obliehanom meste. Zomrel v roku 1975, dňa 9. augusta. Na výročie leningradskej premiéry symfónie, ktorú napísal pod číslom 7.