OH v Tokiu Matej Tóth zlato neobhájil, kariéru ukončil so 14. miestom

Slovenský obhajca zlata z Ria 2016 Matej Tóth obsadil 14. miesto s mankom 6:15 minúty. Jeho krajan Michal Morvay prišiel do cieľa na 41. priečke (+25:14) Víťazom v chôdzi na 50 kilometrov sa stal Poliak Dawid Tomala. Trať v Sappore zvládol za 3:50:08 hodiny. 

Druhým skončil Jonathan Hilberta z Nemecka, ktorý prišiel za Poliakom o 36 sekúnd neskôr, a bronz vybojoval Kanaďan Evan Dunfee (+51 s).

Tomala sa stal historicky posledným víťazom „päťdesiatky“, keďže táto disciplína po OH 2020 vypadne z programu hier. Tóth, pre ktorého to boli posledné preteky v kariére, prvých 30 km figuroval v popredí, no potom dostal krízu a o medaily nebojoval.

Najťažšie preteky a boj so psychikou

„Boli to určite jedny z najťažších pretekov a asi by som ich ani nedokončil, ak by som nemal motiváciu. Na štyridsiatich kilometroch som mal pocit, že to nedám, ak by tam nebola tá obrovská motivácia prísť do cieľa a ukončiť to so cťou. Som sklamaný, ale bolo to so cťou a môžem sa každému pozrieť do očí, že som spravil maximum. Bolo to najviac, čo som mohol spraviť,“ povedal Tóth.

Kým v prvej polovici sa zdalo, že má šancu na pódium, fyzické sily sa postupne vytrácali a ovplyvnilo to aj jeho psychiku: „Musel som sa vyrovnať s tým, že nebudem bojovať o medailu. Že mi odchádza pomerne početná skupina, aj keď som sa necítil zle, bola príliš silná. Musel som si zachovať koncentráciu a bojovať. Ďakujem všetkým, ktorí ma tam podporili, trénerovi, fyzioterapeutovi, ale aj novinárom, ktorí ma tlačili.“

Od toho momentu sa sústredil len na seba a na to, že treba vydržať a prísť do cieľa: „Pretekal som, ale už nie s nimi, len sám so sebou.“

Do polovice pretekov na popredných priečkach

V úvode pretekov sa dostal na čelo Číňan Ja-tung Luo, ktorému vedenie vydržalo asi štyri kilometre. Potom ho vymenil držiteľ svetového rekordu Francúz Yohann Diniz. Po chvíli ho však rovnako ako pred piatimi rokmi v Riu postihli zažívacie problémy a musel zamieriť na toaletu.

Hoci sa vrátil a za Luom zaostával iba o pol minúty, vzápätí mal opäť ťažkosti, spomalil a po 10 km figuroval na chvoste poradia. V popredí sa držal Luo s 25-sekundovým náskokom pred prenasledovateľmi, medzi ktorými bol aj Tóth. Slovenský obhajca zlata išiel v pohode a, šetriac sily, udržiaval tempo skupinky. Jeho krajan Morvay zaostával a bol medzi poslednými.

Po 20 kilometroch Luo prišiel o svoj náskok. Skupinka, ktorú viedli Tóth s Poliakom  Dawidom Tomalom, ho dostihla a na medzičase mal k dobru už iba sekundu. Medzitým predviedol pozoruhodný návrat Diniz, ktorý sa posunul o 14 priečok a s mankom necelej minúty bol 44.

Na predných priečkach pokračoval Tóth, ktorý dokonca nakrátko prevzal líderskú pozíciu, no prenechal ju Tomalovi a stiahol sa do hlavného balíka. V polovici pretekov bol siedmy, na prvé miesto sa dostal Fín Partanen. Morvay bol s mankom 4:11 minúty na 50. mieste. V stíhacej jazde pokračoval Diniz, ktorý zmazal stratu na dve sekundy, no keď sa už zdalo, že by mohol prehovoriť do celkového poradia, opäť zastal. Po krátkej pauze pokračoval, ale nabral poriadnu stratu a napokon z pretekov odstúpil.

Po 30 km bol na čele Tomala, Tóth začal čoraz viac zaostávať a prepadol sa hlbšie do poľa s desaťsekundovou stratou na Poliaka. Ten bol po 32 km suverénny a pred zvyškom mal náskok takmer minútu, ktorý postupne zveľadil na 1:46 min. Tóthovi zrejme dochádzali sily a prepadával sa čoraz hlbšie, jeho strata narástla na viac ako dve minúty.

Desať kilometrov pred cieľom aj Tomalovi dochádzali sily, ale komfortný náskok troch minút mu dovolil zmierniť tempo, o zvyšné pódiové miesta bojovali siedmi chodci. Tóth nabral stratu sedem minút a bolo jasné, že na medailu nedosiahne, navyše, začalo sa na ňom prejavovať vyčerpanie.

V záverečných kilometroch už bolo o víťazovi rozhodnuté, o striebro bojovali Hilbert s Marcom Turom, no Španiel na posledných metroch „odpadol“ a predbehol ho Dunfee. Tóth s vypätím síl dokončil preteky na 14. mieste.

Účasť na hrách zvažoval, ale neľutuje ju

Tóth po vlaňajšom presunutí hier zvažoval, či bude pokračovať v kariére a či sa v Japonsku vôbec predstaví. Síce odloženie hier z celkového pohľadu privítal, no z osobného si spočiatku nevedel predstaviť, že by mal predĺžiť prípravu ešte o jeden rok. Nakoniec sa rozhodol pokračovať, na jeseň v Dudinciach (3:41:15 h) splnil s rezervou olympijský limit a do Tokia prišiel opäť ako obhajca zlata.

Či to stálo za to?: „Určite áno, príprava bola výborná, aj záverečná a aj aklimatizácia v Japonsku. Aj dnešok mi sadol, proste toto bolo moje maximum. Treba sa na to pozrieť reálne, vrchol kariéry už mám za sebou. Áno bojoval som, skúšal som, ale v týchto podmienkach moje telo na viac nemalo.“

Tóthovi sa na posledných stovkách metrov pred cieľom premietli momenty z celej 26-ročnej kariéry.

„Veľké emócie, som plný dojmov a dojatia. Boli také silné ako na OH v Riu, možno ME v Berlíne. To, čo zažívam, je neporovnateľné so všetkým. Áno, nie je tam tá radosť z úspechu, ale emócie sú. Je to obrovská vďačnosť a hrdosť na tých 26 rokov. Som rád, že je už po tom, ale je mi ťažko predstaviť si, čo bude zajtra. No veľmi sa na to teším,“ povedal.

Tóth sa ešte nerozhodol, ako bude vyzerať jeho profesijná budúcnosť, či zostane pri chôdzi alebo sa zamieria na inú kariéru. Napríklad žurnalistickú, keďže tento obor vyštudoval na Filozofickej fakulte UKF v Nitre. O tej najbližšej však mal jasno hneď v cieli.

„Teraz chcem byť čo najviac s mojimi babami, na to sa veľmi teším,“ povedal so slzami v očiach. Ešte predtým ho však čaká presun zo Sappora do olympijskej dediny v Tokiu, ktorú navštívi prvýkrát od príchodu do Japonska, a tak si chce aspoň na chvíľu užiť jej atmosféru.

Na programe bude hlavne oddych a regenerácia, no možno aj krátky tréning. „Pôjdeme sa minimálne prejsť a možno sa aj ‚hecneme‘, zoberiem Maťa Pupiša, tohto lenivca Mira Úradníka a dáme nejakú výzvu. Ale uvidíme, či budem v poriadku, pretože momentálne sa necítim ani na prechádzku,“ dodal.

Tóth spolupracoval od roku 2013 s trénerom Matejom Spišiakom, s ktorým dosiahli najväčšie úspechy: „Môžem Maťovi len poďakovať, že v 38 rokoch potiahol takúto kariéru až sem a vytiahol mladých na olympiádu. Aj dnes sa až do záveru bil o tú špicu. Osem rokov spolupráce nemôžem hodnotiť inak, len úspešne. Kariéru hodnotím fantasticky, nič lepšie som si nemohol priať, bol som pri tom najlepšom, čo slovenská atletika a chôdza vyprodukovali. Som za to strašne šťastný. Maťo je vo všetkých smeroch detailista, má obrovský prehľad a aj na sklonku kariéry veľa študuje. A, samozrejme, má ten talent, ktorý bol podporený stopercentnou tréningovou prácou, a vtedy môžete urobiť aj olympijského šampióna.“

Profil Mateja Tótha