Odevná osveta Prečo opustiť rýchlu módu a čím ju nahradiť?

O problémoch, ktoré sa spájajú s masovým odevným priemyslom, priniesli médiá a aktivisti za posledné roky množstvo správ. Jednou z nich je dokument The True Cost (Skutočná cena) z roku 2015. Režisér Adrew Morgan príbeh rozohráva jednoduchou štatistikou. Kým v šesťdesiatych rokoch sa 95 percent oblečenia, ktoré nosili Američania, vyrábalo v USA, dnes to sú tri percentá. A k tomu sa dnes nakupuje štyrikrát viac oblečenia ako pred dvadsiatimi rokmi.

Bol to práve presun výroby oblečenia prevažne do chudobných krajín Ázie, ktorý umožnil revolúciu v módnom priemysle. Že chlap vtancuje do manželstva v rovnakom obleku, v akom o pár dekád spadne do truhly, neplatí už dlho a na vine nie je kuchárske umenie jeho ženy.

Človek na Západe si môže kúpiť každý mesiac nový outfit za pár „šupov“ vďaka tomu, že stovky šičiek sa za pár dolárov denne tlačia v jednom bangladéšskom sweatshope. To je tá „skutočná cena“ za tričko, ktoré si dnes kúpime, zajtra oblečieme a pozajtra nahradíme novým.

Spotrebný tovar

Volá sa to fast fashion, rýchla móda. Dobrým príkladom, ako to funguje, je španielska značka Zara. Sleduje módne trendy a podľa dopytu vie dodať nové kolekcie v extrémne nízkom čase. Má na to premyslenú stratégiu – z pobočiek prúdia do centrálnej databázy informácie o tom, čo sa najlepšie predáva a čo zostáva na vešiakoch.

Firma tak môže odpovedať na nálady zákazníkov. Ak príde uprostred sezóny do módy iná farba, Zara zareaguje a o dva týždne ušije a rozdistribuuje nový tovar. Vďaka tomu predá 90 percent sortimentu, zatiaľ čo iné značky aj o desať percent menej.

Čiže pre nás spotrebiteľov to znamená lacné handry vo veľkom množstve. Majiteľ jednej z bangladéšskych tovární v spomínanom dokumente hovorí, čo to znamená pre druhú stranu: „Zástupca značky za mnou príde, že toto tričko chce predať za päť dolárov, tak mu ho musím dodať za štyri. Potom príde ďalší a povie, ‚chceme predať za štyri, musíš nám dodať za tri a urobíme s tebou biznis. Inak nedostaneš nič‘. Keďže prácu chceme a nemáme inú možnosť, urobíme to a stlačíme náklady.“

Ázijský sweatshop. Foto: truecostmovie.com

Takéto stláčanie nákladov sa odrazí nielen na výplatnej páske, ale aj na bezpečnosti pracoviska. Majiteľ fabriky skrátka šetrí, kde sa dá, a to vedie ku katastrofám. Jednou z nich bolo zrútenie osemposchodovej továrne v roku 2013, kde zomrelo vyše tisícky pracovníkov. Zamestnanci pritom už dlhšie upozorňovali na praskliny v stenách a zlú statiku, vedenie ich však prinútilo ísť naspäť.

Okrem ľudského rozmeru nesmieme zabúdať ani na dopad na prírodu. Pri masovej produkcii sa využije veľa vody a chemikálií. Na výrobu jedného bavlneného trička sa použije 2700 litrov vody, čiže zhruba toľko, koľko vypijete za dva a pol roka. Na pestovanie bavlny vyjde 18 percent pesticídov a 25 percent insekticídov z celosvetovej spotreby. V Európe sa ročne vyhodí 5,6 miliónov ton textílií a len 20 percent z toho poputuje na recykláciu. Odevný priemysel je piatym najväčším producentom skleníkových plynov.

A ako posledný mínus rýchlej módy – nízka kvalita. Za málo peňazí málo muziky.

Autori dokumentu vidia problém v konzumizme. Vysvetľujú to takto: Sú dva typy vecí, ktoré si kupujeme. Pod prvý patria veci určené na používanie (to be used), napríklad auto, nohavice, hokejka. Pod druhý tie, ktoré sú určené na vypoužívanie či spotrebovanie (to be used up), napríklad toaletný papier, doboška či filter do kávy. Chyba konzumného kapitalizmu potom je, že vedie ľudí k tomu, aby sa k veciam na používanie správali ako k veciam na spotrebovanie.

Obhajcovia biznismodelu rýchlej módy, ktorí v dokumente dostanú slovo, hovoria, že v skutočnosti tento systém nie je až taký zlý. Podľa nich tento typ práce je lepší ako alternatívy. Ľudia z chudobných krajín majú aspoň nejakú prácu, a tá nie je taká nebezpečná ani ťažká, ako napríklad baníctvo. Slovom, mohlo by byť aj horšie.

Neviem, či to treba dodať, visí to na špičke jazyka, ale na druhú stranu – mohlo by byť aj lepšie.

Takže aká je alternatíva? Pár kvalitných kusov v šatníku, ktoré budete nosiť a vydržia dlhšie. Zaplatíte viac, ale dostanete viac. A ak vyberiete správne, spolu s vami dostanú viac aj ľudia, ktorí sa na výrobe podieľali, a napokon i príroda. Viem, je to nezvyk, zvykli sme si na seba bez rozmyslu navliekať doslova hocičo podobne, ako sme si zvykli hocičo tlačiť do žalúdka.

Ale ako vravel klasik, nepremyslený život ani nie je hodný žitia. Tak sa spoločne zamyslime a pozrime sa, kde sa dá kúpiť niečo kvalitné a rozumné na seba.

Oblečenie od návrhárky, na mieru či z konopy: Obrazy minulosti?

Nebolo to tak dávno, čo ľudia nosili len to, čo ušil niekto v okruhu pár kilometrov od ich bydliska. Možno sa táto doba vracia aspoň sčasti.

Pod Javorníkmi, neďaleko Považskej Bystrice, je dedina Jasenica a v nej ateliér mladej slovenskej módnej značky Cila. Zakladateľka Ala Krivá v ňom navrhuje oblečenie, ktoré udržateľným spôsobom vyrábajú slovenské lokálne dielne.

„Všetko sa to začína u mňa v ateliéri, kde premýšľam nad celým procesom výroby nadčasového odevu a minimalizovaní odpadu od konštrukcií cez výrobu oblečenia až po distribúciu ku konečnému zákazníkovi,“ hovorí Krivá.

Dôraz kladie na výber organických materiálov s organickým certifikátom a využíva tiež zostatky kvalitných materiálov z veľkovýroby, ktoré by inak skončili v spaľovni či na skládke. Zo zvyškov látky ušije doplnky alebo tašky. „Dôležitá je pre mňa aj lokálna výroba. Na Považí máme silnú odevnú tradíciu, veľmi by som chcela, aby sa podarilo zabrániť jej zániku.“

Špecialitou značky je „kapsulový šatník“ – približne 40 základných kusov oblečenia, ktoré sa vzájomne kombinujú. „Týmto konceptom sa snažím šíriť filozofiu, že menej je viac. Podporujem ľudí, aby kupovali nadčasové a kvalitne remeselne spracované oblečenie,“ vysvetľuje návrhárka.

Ala Krivá vo svojom ateliéri v Jasenici. Foto: Cila

Cila nešije na mieru, ale vytvára konfekčný odev. „No na rozdiel od veľkých reťazcov, nový model najprv testujem a strih upravujem tak, aby čo najlepšie sedel zákazníčkam. Tento krok sa vo fast fashion vynecháva, pretože výroba kolekcií je veľmi rýchla,“ opisuje Krivá.

Zákazníčkam sa snaží vytvoriť oblečenie s príbehom, ktoré vydrží dlhé roky. „Snažím sa podnietiť zákazníčky, aby nakupovali viac na objednávku. Je to ekologická forma, ktorá redukuje nadprodukciu a zároveň si môžu dať odev skrátiť na mieru.“

Mikrosvet kapsulového šatníka návrhárku naučil, že pretrvajú iba veci, ktoré majú hodnotu. „V praxi to znamená budovať dobré vzťahy s krajčírkami, konštruktérkami, dodávateľmi a zákazníkmi. Vo fast fashion toto nenájdete,“ uzatvára Ala Krivá.

Okrem menších ateliérov v našich zemepisných šírkach vznikajú aj väčšie podniky, ktoré si zakladajú na udržateľnosti. Jednou z nich je česká spoločnosť Bohempia.

Zakladateľ Tomáš Rohal sa pomocou tejto značky snaží do textilného priemyslu vrátiť zabudnutú, no v minulosti hojne používanú konopu. Táto rastlina má mnoho výhod. Na rozdiel od bavlny sa na jej pestovanie spotrebuje o 95 percent menej agrochemikálií, o 50 percent menej vody, potrebuje menej pôdy a má štvornásobnú výťažnosť. Konopa má výborné funkčné vlastnosti – je antimikrobiálna, termoregulačná, priedušná, dobre saje, blokuje UV žiarenie a je veľmi pevná.

Firma navyše získava všetko konope na výrobu z Európy. Takmer všetka výroba, od pradenia cez tkanie látok a ich farbenie až po výrobu komponentov, prebieha v Česku, malý zvyšok prác sa vykonáva v Európe. Normálne aj barefootové plátené tenisky, vlajková loď značky, vnikajú v Rumunsku, oblečenie a doplnky zase v rodinných továrňach v Česku.

Je tu výborná správa pre všetkých, ktorí majú do vrecka riadne hlboko. Existuje etická alternatíva, ktorá ponúka dobrú kvalitu často za ešte nižšie ceny ako fast fashion. Volá sa secondhand.

Za posledné roky sa siete s oblečením z druhej ruky poriadne rozrástli aj na Slovensku. Oblečenie, ktoré tu kúpite, vlastne zachránite pred vyhodením, takže redukujete dopad na životné prostredie. Pokiaľ máte trpezlivosť, môžete si za pár eur z obchodu odniesť kvalitné oblečenie. Je to pracnejšie ako konvenčné nakupovanie, ale oplatí sa to.

Nakupovanie v sekáči je dobrodružstvo. Nikdy neviete, na aký poklad dnes narazíte. Koniec koncov, máločo sa vyrovná tej radosti, keď medzi starými svetrami nájdete perfektný kúsok z kašmíru.

Treba však dodať dve veci. Sekáč nie je riešením, pokiaľ nakupujeme rýchlu módu a očisťujeme svoje svedomie tým, že svoje prebytky smerujeme do secondhandu. Taktiež sa netreba nechať strhnúť nízkymi cenami a nakúpiť si zbytočne veľa oblečenia, ktoré nám potom stojí v šatníku, prípadne skončí v koši. Niekomu inému by totiž mohlo poslúžiť lepšie.

Je tu ešte možnosť svoj šatník vyskladať z oblečenia z druhej ruky v kombinácii s tým, ktoré si kúpite u lokálnych výrobcov. Budete si môcť dovoliť toľko oblečenia, koľko potrebujete, a zároveň podporíte dobrú vec.

Pokiaľ sa vám nepozdávajú klasické sekáče a chcete niečo viac, aj tu je možnosť. Nosene na Obchodnej v Bratislave spája výhody secondhandu (recyklácia a nižšie ceny) s výhodami módneho obchodu s osobným prístupom (ak bývate mimo hlavného mesta, nezúfajte, majú aj e-shop).

Oblečenie do obchodu môžu priniesť priamo zákazníci a zamestnanci ho triedia ďalej podľa stavu. „Vyberáme oblečenie, ktoré ďalej predávame, a oblečenie, ktoré už nie je znovu použiteľné, posielame na recykláciu. Z recyklovanej látky, ktorá vznikne, vyrábame rôzne tašky a doplnky,“ hovorí vedúca a spoluzakladateľka Katarína Hutyrová.

Secondhand Nosené na Obchodnej ulici. Foto: Nosene.

Špecialitou Bratislavského secondhandu je vlastná kolekcia Renewals. Sú to upcyklované odevy, ktoré vznikli prevažne z prešitých pánskych košieľ z druhej ruky a zvyškových látok.

Oproti klasickým sekáčom dbá Nosene na osobný prístup. „Veľa zákazníkov už za tie roky poznáme po mene, a to práve preto, že pri každom nákupe píšeme venovanie s menom,“ vysvetľuje Hutyrová. Okrem toho ponúka svoju upcyklovanú kolekciu, prírodnú kozmetiku, ekotenisky Novesta a iné produkty.

Podľa Hutyrovej slov je o takéto nakupovanie záujem. „Stále je tu však veľa ľudí, ktorí prídu do obchodu a keď zistia, že oblečenie je nosené, otočia sa na päte.“ Neberú to však ako demotiváciu, práve naopak. Zobrali to ako výzvu a učia spoločnosť, že nosiť veci z druhej ruky nie je vôbec hanba. „Je dôležité ponúkať ľuďom alternatívy, ale tiež je dôležité vzdelávať ich,“ uzatvára riaditeľka secondhandu Nosene.

Na záver treba tiež povedať, že nie všetky veľké reťazce sú rovnako zlé. Môžete si spraviť malý osobný prieskum a nakupovať len u tých, ktoré spĺňajú vami zvolené štandardy, alebo použiť túto stránku, aby ste zistili, či daná značka dostatočne platí robotníkov vo všetkých častiach výrobného procesu. Alebo túto aplikáciu, aby ste zistili, ako je na tom daná značka z pohľadu udržateľnosti a etiky.

 „Toľko peňazí za jedno tričko nedám!“ Výkrik, ktorým to nesmie skončiť

Možno si poviete, že by ste chceli podporovať kvalitnú lokálnu výrobu, buď ako alternatívu voči eticky problematickej fast fashion, alebo kvôli kvalite a myšlienke, či dokonca oboje. Ale potom sa pozriete na cenovku, celý plán sa zrúti a vy budete pokračovať v starých koľajach bez toho, aby ste z nich vôbec skúsili vystúpiť.

Bola by to škoda. Treba to potiahnuť ďalej než len po prvý pohľad na cenu. Teda ak veríte, že ide o správnu vec. Prečo si teda priplatiť, hoci aj pár desiatok eur?

„Tričko za éčko“ je z hľadiska ľudskej histórie len nedávnym výstrelkom. Dlhé desaťročia si ľudia kupovali od majstrov krajčírov len pár kusov oblečenia a za (v porovnaní so súčasnou fast fashion) vysoké ceny. Konzervativizmus je o zachovávaní tých vecí, ktoré sú dobré a ktoré sa osvedčili. Toto je jedna z nich.

So zachovávaním súvisí aj druhý argument. Lacné oblečenie vydrží krátko, kvalitné dlho. Ak si kúpime tričko za 10 eur a tričko za 50 eur, to prvé v dohľadnej dobe vyhodíme, zatiaľ čo druhé vydrží niekoľko rokov. Keď si prerátame cenu na počet nosení, drahšie oblečenie sa javí ako lepšia investícia. Nenechajme sa oklamať vysokými počiatočnými nákladmi, z dlhodobého hľadiska zaplatíte menej.

Slovenská móda v slovenskom prostredí. Foto: Cila

Hnevá nás úpadok remesla? Žijeme vo svete, v ktorom produkty samy osebe často nie sú cieľom výrobcu. Zatiaľ čo krajčírka a módna návrhárka majú k oblečeniu vzťah a sú na svoje výtvory hrdé, odevy rýchlej módy sú len prostriedok, ako zarobiť čo najviac peňazí. Pokiaľ veríme vo svet osobných vzťahov viac ako vo svet neosobných kalkulácií, vieme, koho podporiť.

Vyššia cena navyše odráža použité výrobné postupy. Hriešne lacné oblečenie si môže dovoliť také atraktívne ceny, lebo (ako sme sa dozvedeli vyššie) zneužíva ľudské a prírodné zdroje. My zaplatíme pár eur, zvyšok doplatia chudobní a príroda.

Oproti tomu pomalá móda vzniká často lokálne, platí svojim zamestnancom dostatok peňazí, recykluje materiály alebo ich získava ekologickejšími spôsobmi (napríklad používajú organickú bavlnu alebo konopu). Takže kúpou neinvestujeme len do kvality, ale aj do etiky a ekológie.

V neposlednom rade, ak sa podarí pomalej móde rozšíriť, pôjdu aj ceny za ňu dole. Tentokrát na to však nik nebude doplácať.