Priority vo verejných výdavkoch Priorita nemôže byť to, čo si kúpime ako posledné

Čo sú to priority? Podľa jazykovedných slovníkov je priorita niečo dôležitejšie než iné veci. Diaľnice. Byty. Vzdelanie. Zdravotníctvo. Pandémia. V skutočnosti však často po slovách „toto je priorita“ počujeme, že kvôli nej treba zvýšiť dane, zaviesť nové dane alebo zanechať po sebe dlhy.

Na skutočné priority by sa však mali nájsť peniaze vždy. Absolútne vždy. Ak je mojou prioritou zatekajúca strecha, tak oprava strechy bude úplne prvá vec, ktorú z výplaty zaplatím. Nie že najprv zaplatím nový telefón, víkend v kúpeľoch či nový oblek, a potom si na opravu strechy idem požičať.

Podobne ak by prioritou našej krajiny boli lacné nájomné byty – lebo 5 % našich spoluobčanov býva v chatrčiach horších než v rozvojových krajinách  – tak peniaze zo štátneho rozpočtu by na byty mali ísť najprv. Až potom na futbalistov, múzeum, ihriská či stíhačky.

Ak dáme peniaze najprv na stíhačky a až potom na byty, tak prioritou sú stíhačky. Čo by nemusela byť zlá priorita, len to treba jasne povedať. Mali by sme mať dlhý zoznam verejných výdavkov, zoradených od najdôležitejších po najmenej dôležité.

Na začiatku zoznamu asi bude bezpečnosť, elektrina, voda, základné školy, nemocnice ... potom dôchodky, stredné školy, cesty ... a niekde v spodnej polovici rekonštrukcie ihrísk, výskum malárie, múzeum zločinov komunizmu či Eurovízia.

Potom by sme mali nakresliť čiaru a všetko nad čiarou si z verejných zdrojov zaobstaráme, to pod čiarou už nie. Ak bude Eurovízia pod čiarou, asi každý pochopí, že to naozaj nebola priorita.

Pritom výdavky ku koncu zoznamu môžu byť stále dôležité. Vlastne všetko, čo zaplatíme zo spoločnej kasy, by malo byť dôležité.

Ak sa na začiatok zoznamu dostanú skutočné priority za miliardy – či už je to boj proti pandémii alebo byty pre sociálne slabších – stále sa môže stať, že pokladáme za dosť dôležité zvýšiť dane kvôli novému múzeu alebo zadlžiť sa kvôli výskumu malárie. Pravda však bude taká, že tie dane šli hore, aby sme mali na múzeum. Ak bolo to posledné nad čiarou.

Priorita nemôže byť to, čo si kúpime ako posledné. Ak minieme celý štátny rozpočet rovnako ako pred rokom – na dôchodky, školstvo, zdravotníctvo, armádu, úroky z vládneho dlhu, repku olejnú, vlaky pre dôchodcov zdarma, súdy, cesty, políciu, podporu v nezamestnanosti, miestne autobusy – a až potom k tomu pridáme miliardy na boj proti pandémii: tak pandémia nebola priorita.

Pandémia bola to posledné, na čo sme našli peniaze.

Samozrejme, zoradiť verejné výdavky od najdôležitejších po najmenej dôležité nie je vôbec také jednoduché. Po prvé preto, že nás je päť miliónov rôznych ľudí a každý by mohol uprednostniť niečo iné.

Otázka znie, čo s položkami na konci zoznamu

Niekto by rád dal milión na múzeum zločinov komunizmu, niekto na futbalovú reprezentáciu. Niekto na operu a iný na lacnejšie pivo. Niekto na lepšie cesty a iný na upokojenie dopravy. Na to, aby sme si ako-tak utriedili, čo je pre väčšinu ľudí dôležitejšie, máme voľby. Tie sú však len raz za štyri roky a hlavne sú len o tých najväčších položkách.

Druhá komplikácia je porovnávanie veľmi odlišných projektov. Či skôr postaviť obchvat Prešova alebo Bratislavy, sa dá posúdiť pomerne rutinne. Ale ako porovnáme, čo je väčšia hrozba pre našu bezpečnosť o 20 rokov: či by sme mali kúpiť radšej moderné stíhačky, hľadať lepšie lieky na maláriu alebo stavať lepšie hrádze proti povodniam? Ako porovnáme úžitok zo sto detských ihrísk s úžitkom z rýchlejších súdnych rozhodnutí?

Dá sa to, ale nie je to také jednoduché a keby sme mali každý rok posúdiť, čo je pre nás nakoľko dôležité, asi by sme nerobili nič iné, len známkovali verejné politiky.

Preto prirodzene robíme skratky a napríklad, ak sa raz rozhodneme, že vzdelávanie je pre nás dôležité – ako sa u nás rozhodlo v roku 1774 – tak každý ďalší rok sa v rozpočte dajú peniaze na školstvo. A obvykle podobne tento rok ako minulý.

To je úplne v poriadku. Lebo ak by sme mali náš zoznam verejných výdavkov, od najprioritnejšej priority až po poslednú peknú zábavku, tak poradie sa z roka na rok nebude veľmi meniť.

Raz za čas sa však ukáže, že máme nejakú novú prioritu. Či už je to pandémia, byty, diaľnice alebo posilnenie armády.

Ak sme si prioritami istí, zaraďme ich na začiatok zoznamu verejných výdavkov. A potom je otázka, čo s položkami na konci. Prestaneme ich financovať? Zvýšime dane? Zvýšime dlh? Alebo sa niektorých výdavkov vzdáme? To by sme mali každý rok posúdiť.

A nie zvyšovať dlh kvôli novej priorite, bez zmeny všetkých ostatných výdavkov. Ani znížiť všetky výdavky plošne o 10 percent.