Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
História Spoločnosť
06. máj 2021

História

Parížsky krvavý týždeň

Pred stopäťdesiatimi rokmi cisár Napoleon III. spôsobil svojej krajine jedno z najväčších ponížení, aké dovtedy Francúzsko zažilo.

Parížsky krvavý týždeň
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pred stopäťdesiatimi rokmi cisár Napoleon III. spôsobil svojej krajine jedno z najväčších ponížení, aké dovtedy Francúzsko zažilo.

Devätnáste storočie bolo pre Francúzsko storočím prevratov a revolúcií. Za necelých sto rokov sa v Paríži vystriedali režimy dvoch kráľovstiev, troch republík a tiež dvaja cisári – Napoleon I. a Napoleon III.. Logicky sa vynára otázka, kde sa stratil Napoleon II.? Odpoveď je jednoduchá: vo Viedni.

Napoleonom II. nazývali bonapartisti Napoleona Františka, jediného legitímneho potomka cisára Napoleona I. a arcivojvodkyne Márie Lujzy. Keď sa vojská protinapoleonskej koalície blížili k Parížu, matka trojročného následníka cisárskeho trónu vzala do Viedne, pod ochranu jeho starého otca, rakúskeho cisára Františka I.

Napoleon I. sa pri svojej abdikácii v apríli 1814 síce vzdal trónu práve v prospech svojho syna, víťazné mocnosti však mali iný názor a po ani nie dvojtýždňovej symbolickej vláde malého Napoleona na francúzsky trón posadili bourbonovského kráľa Ľudovíta XVIII. (brata za revolúcie popraveného Ľudovíta XVI.). Na veci nič nezmenil ani stodňový Napoleonov pokus o znovunastolenie svojej vlády, ktorý skončil na rozmočenom poli pri belgickej dedine Waterloo.

Synovi zvrhnutého francúzskeho cisára jeho starý otec po chvíli rozmýšľania udelil titul vojvodu z Reichstadtu (dnes Zákupy v severných Čechách). František I. sa postaral, aby sa jeho vnuk s problematickým rodokmeňom k politike ani len nepriblížil. Bola mu predurčená vojenská kariéra, čo ešte viac podlomilo jeho nie práve pevné zdravie.

Cisár Napoleon I. skonal vo vyhnanstve na ostrove Svätá Helena 5. mája 1821 presne pred dvesto rokmi. Po jeho smrti bonapartisti považovali za jediného legitímneho vládcu Francúzska práve Napoleona Františka. V roku 1822 sa ho dokonca skupina veteránov napoleonskej Veľkej armády pokúsila uniesť a vrátiť do Francúzska.

Napriek vynútenej izolácii si Napoleonov syn uvedomoval delikátnosť svojho postavenia a nie práve ľahko znášal síce zdvorilé, ale ostentatívne chladné zaobchádzanie, ktoré zažíval na viedenskom dvore.

Pri rozhovore s priateľom si raz povzdychol: „Keby mojou matkou bola Josephiné (prvá manželka Napoleona I.), môj otec by nebol pochovaný na svätej Helene a ja by som netrčal tu vo Viedni.“ František Napoleon skonal na zápal pľúc v júli 1832, vo veku 21 rokov. Pred smrťou si sám napísal epitaf: „Moje zrodenie a moja smrť, to je celý môj príbeh.“

Smrť Napoleonovho syna postavila do čela bonapartistického hnutia jeho o tri roky staršieho bratranca Ľudovíta Napoleona, syna cisárovho mladšieho brata Ľudovíta a Hortense de Beuharnais, dcéry cisárovnej Josephiné z prvého manželstva. Počas reštaurácie Bourbonovcov žil Ľudovít Napoleon vo Švajčiarsku, ktoré Napoleonovým príbuzným poskytlo azyl a kde dokonca slúžil v armáde a získal vojenský výcvik.

Ľudovít Napoleon už od mladosti neskrýval politické ambície. Bol členom hnutia karbonárov a v roku 1831 sa zapojil do revolúcie, ktorá definitívne zvrhla bourbonovskú dynastiu a nastolila tzv. júlovú monarchiu s liberálne zmýšľajúcim kráľom Ľudovítom Filipom z Orleánskej dynastie (vedľajšej vetvy Bourbonovcov).

Ľudovít Napoleon sa intenzívne vrhol do politického života júlovej monarchie. Francúzska spoločnosť bola fatálne rozdelená. Pre legitimistov (prívržencov Bourbonovcov) bol kráľ Ľudovít Filip príliš liberálnym a pre republikánov príliš konzervatívnym. Bonapartistom zase nevyhovoval nikto, kto sa nevolal Napoleon.

Výsledkom aktivít Ľudovíta Napoleona boli dva pokusy o prevrat. Po neúspešnom sprisahaní v roku 1836 utiekol opäť do Švajčiarska, ktoré ho s odkazom na službu v švajčiarskej armáde odmietlo vydať do Francúzska.

Druhý pokus o štyri roky neskôr dopadol trochu horšie. Ľudovít Napoleon bol zatknutý, ale z väzenia sa mu podarilo utiecť. Opäť musel hľadať útočisko v exile. Našiel ho vo Veľkej Británii, kde nadviazal pomer s bohatou dedičkou Harriet Howardovou. Bohatá milenka tiež štedro prispievala financiami na jeho politické aktivity.

Ten správny čas pre nového Napoleona nastal vo februári 1848, keď ďalšia z parížskych revolt viedla ku zvrhnutiu kráľa. Dobový komentátor na to sarkasticky poznamenal, že jediným previnením Ľudovíta Filipa bolo, že Parížanov sentimentálne spomínajúcich raz na vášeň revolúcie a potom zase na slávu cisárstva „meštiansky kráľ“ nudil.

Bola ustanovená tzv. druhá republika. Ľudovít Napoleon sa urýchlene vrátil do Francúzska a opäť sa vrhol do politického života. Vo voľbách prvého prezidenta novej republiky sa mu podarilo využiť averziu, ktorú v obyvateľstve vyvolával jeho protikandidát generál Cavaignac. Okrem verných bonapartistov dokázal na svoju stranu získať aj socialistov a umiernených republikánov, ktorí sa ultrakonzervatívnym Cavaignacom cítili ohrození a v prezidentských voľbách prekvapivo zvíťazil už v prvom kole.

Nový Napoleon na tróne

Ľudovít Napoleon sa ujal vlády nad Francúzskom s bizarne znejúcim titulom princ-prezident. Jeho ambície sa pri tomto titule však nekončili. S podporou armády o tri roky neskôr vykonal ústavný prevrat a prehlásil sa za cisára. S úcty k zosnulému synovi Napoleona I. sa rozhodol vládnuť ako Napoleon III.

Francúzi čakali od synovca veľkého Napoleona I. obnovenie slávy a moci Francúzska a treba povedať, že sa mu to do značnej miery darilo. Vďaka pobytu v Londýne nový cisár nebol pre britských politikov úplne neznámy.

Na Downing street síce hľadeli na obnovu cisárstva s tradičnou nedôverou, ale nie úplne nepriateľsky. Obzvlášť, keď Napoleon III. stále prejavoval voči Veľkej Británii priateľské úmysly a spolu s britskou vládou vytiahol do Krymskej vojny, ktorá mala zachrániť krvácajúcu Osmanskú ríšu pred rozpínavým Ruskom.

Dobytie Sevastopoľa, na ktorom mali leviu zásluhu práve francúzski vojaci, bolo oslavované ako odplata za porážku z roku 1812. Prirodzeným vyústením udalostí bolo, že víťaznú vojnu zavŕšil mierový kongres v Paríži, ktorý opäť postavil Francúzsko do čela európskych veľmocí.

Postavenie Francúzska na konci päťdesiatych rokov upevnil aj zásah Napoleonovho Francúzska v prospech talianskeho Risorgimenta. Rakúska armáda nebola práve v najlepšej kondícii, ale na piemontsko-sardínske vojsko cisárski vojaci s prehľadom stačili. O talianskom zjednotení tak rozhodli francúzske bodáky v bitkách pri Magente a Solferine.

V priebehu vlády Napoleona III. si Francúzsko začalo budovať rozsiahlu koloniálnu ríšu a francúzske námorníctvo aj obchodná flotila sa stali druhými najväčšími na svete po bezkonkurenčnej Veľkej Británii. Napoleon III. bol aj vášnivý staviteľ. Svoju honosnú podobu, ako ju poznáme dnes so širokými bulvármi, parkami a veľkorysými palácmi, získal Paríž práve za jeho vlády.

Napoleon III. v zajatí pri rozhovore s kancelárom Bismarckom. Foto: Wikimedia.org

V druhej polovici šesťdesiatych rokov sa však postavenie Francúzska začalo komplikovať. Príčinou bol mocenský vzostup Pruska, ktoré porážkou Rakúska v roku 1866 získalo dominanciu v nemeckom priestore. Proces zjednocovania Nemecka, ktorý sa rozbehol tiež v roku 1848, tak dostal nový impulz.

Napoleon, ako kompenzáciu za svoju neutralitu v prusko-rakúskej vojne, požadoval od Pruska súhlas s anexiou Luxemburska. Na konferencii veľmocí však Napoleon svoje nároky nedokázal presadiť.

Iným problémom bolo nedomyslené angažovanie sa v Mexiku. Napoleon korunu mexického cisára ponúkol arcivojvodovi Ferdinandovi Maximiliánovi, ambicióznemu bratovi cisára Františka Jozefa. Pokus o zblíženie s Viedňou nedopadol dobre. V mexickej občianskej vojne napokon zvíťazil Spojenými štátmi americkými podporovaný Benito Juaréz. Po tom, čo Napoleon z Mexika stiahol francúzsky vojenský kontingent, Juarézovi vojaci cisára Maximiliána zajali a v máji 1867 popravili.

Pre svoju až príliš vyzývavú zahraničnú politiku sa Napoleon postupne dostával do izolácie. Rozbuškou, ktorá spustila Napoleonov pád, boli udalosti v susednom Španielsku. V roku 1870 tam došlo k nepokojom, ktoré viedli k zvrhnutiu panujúcej dynastie španielskej vetvy Bourbonovcov.

Architekt nemeckého zjednotenia, pruský kancelár Otto von Bismarck, zacítil príležitosť. Na to, aby mohol dokončiť zjednotenie Nemecka, potreboval oslabiť Francúzsko, ktoré by inak nepripustilo vznik novej veľmoci na svojich východných hraniciach.

Bismarck rozohral diplomatickú hru, v ktorej predstieral, že Prusko má záujem dosadiť na španielsky trón jedného z princov katolíckej vetvy hohenzollernskej dynastie. Po neúspechoch v Luxembursku a Mexiku si Napoleon III. nemohol dovoliť ďalší neúspech. Dosadenie pruského princa na španielsky trón by podkopalo jeho postavenie najmocnejšieho suveréna Európy.

Francúzsky veľvyslanec Benedetti na cisárov pokyn navštívil pruského kráľa Wilhelma I. v kúpeľoch Bad Ems a veľmi intenzívne ho presviedčal, aby Prusko stiahlo svoju kandidatúru na španielsky trón. Kráľ bol zdvorilý, ale napriek opakovanému naliehaniu nedal jednoznačnú odpoveď.

Kráľ o priebehu intervencie francúzskeho veľvyslanca telegramom informoval kancelára Bismarcka. Ten nechal depešu zverejniť v berlínskych novinách, ale ešte predtým jej text upravil tak, že vyznel pre Francúzsko urážlivo, akoby sa kráľ s veľvyslancom odmietol na tému Španielska vôbec baviť. Parížska tlač reagovala pobúrene a verejnosť žiadala, aby cisár na urážku cti Francúzska reagoval silou.

Napoleon tlaku verejnej mienky podľahol a vojnu Prusku skutočne vypovedal. Málokedy v dejinách vypukla vojna z malichernejších dôvodov. Napoleon III. mal zdanlivo všetky dôvody k optimizmu. Francúzska armáda bola najväčšia na kontinente a vďaka nedávnym víťazstvám platila za najlepšiu armádu na svete.

Aj pruská armáda mala za sebou víťazné vojny proti Dánsku a Rakúsku, ale bola menšia. To spôsobilo starosti náčelníkovi pruského generálneho štábu, generálovi Helmuthovi von Moltke. Moltke sa na stret s Francúzskom systematicky pripravoval, ale kým menej ľudnaté Prusko bolo schopné mobilizovať armádu o veľkosti 730 tisíc mužov, Francúzsko bolo schopné povolať do zbrane takmer milión mužov. Jediná možnosť, ako vyrovnať počty na bojisku, bola schopnosť dostať na bojisko vycvičených záložníkov rýchlejšie, ako to dokáže protivník.

Primárnym dôvodom vzniku pruského generálneho štábu bola práve úloha pripraviť a vykonať rýchlu mobilizáciu a čo najrýchlejšie dopraviť vojakov na bojisko. Iné armády tej doby takéto štábne útvary počas mieru neudržiavali.

Moltkeho štáb vypracoval veľmi efektívny systém výcviku rezerv. Obyvatelia Pruska schopní vojenskej služby boli pravidelne povolávaní na manévre, aby si udržiavali vojenské návyky a priebežne sa precvičovali na modernejšie modely zbraní. Na rozdiel od ostatných armád, ktoré záložné jednotky vytvárali až pri mobilizácii, Prusko aj počas mieru trvalo udržiavalo v tzv. rámcovanej forme jadrá štábov a základnú štruktúru svojich rezervných divízií.

Územie Pruska bolo rozdelené do vojenských obvodov, pričom jednotlivé mobilizačné strediská boli rozmiestnené tak, aby sa do nich záložníci v prípade povolania do zbrane mohli dopraviť v priebehu pár hodín. Taktiež výstavba pruskej železničnej siete bola podriadená potrebe dopraviť v čo najkratšom čase pruskú armádu čo najbližšie k potencionálnemu nepriateľovi.

Prusko si novovytvorený systém vyskúšalo v roku 1866 vo vojne proti Rakúsku. Panuje zažitá predstava, že porážku rakúskej armády spôsobili novátorské pruské zadovky Dreyse, ktoré deklasovali rakúske predovky typu Lorenz. Dreyseho ihlovky umožňujúce vysokú rýchlosť paľby nepochybne predstavovali pre Prusov výraznú taktickú výhodu. Je však málo známou skutočnosťou, že rakúske pušky boli presnejšie a mali väčší dostrel.

Dreyseho pušky nemali úplne spoľahlivo vyriešené utesnenie záveru a práve únik povýstrelových splodín netesným záverom bol príčinou ich horšej presnosti a menšieho dostrelu (a tiež príčinou, prečo tváre pruských vojakov boli po streľbe čierne od zbytkov unikajúceho strelného prachu). Slabinou Dreyseho pušiek bola tiež lámavosť ihlových úderníkov, ktoré dali puške meno. Každý pruský pešiak bol preto vybavený až štyrmi rezervnými úderníkmi a ich rýchla výmena sa intenzívne trénovala.

Vojnu rozhodla práve schopnosť Prusov rýchlo mobilizovať a dostať v rozhodujúcej chvíli na správne miesto bojiska čo najviac vojakov. Rakúsku porážku pri Sadovej (pri Hradci Královom) spôsobilo to, že v rozhodujúcej chvíli sa na rakúskom pravom krídle vynorila armáda korunného princa Friedricha Wilhelma, ktorá v dovtedy vyrovnanej bitke strhla víťazstvo na pruskú stranu.

Výkony Dreyseho zadoviek zlomili odpor konzervatívnych generálov ostatných európskych armád. Do ich výzbroje začali byť urýchlene zavádzané nové modely zozadu nabíjaných pušiek. Jednou z najvydarenejších konštrukcií bola francúzska puška systému Chassepot, ktorá mala premiéru už o rok neskôr v bitke pri Mentane. Puškár Antoine Chassepot vyriešil problém tesnosti záveru a zmenou konštrukcie náboja aj lámavosť úderníka, ktorým trpeli Dreyseho pušky. Výsledkom bol takmer dvojnásobný dostrel francúzskych pušiek a ich výborná presnosť.

Problémom, ktorý si Francúzi neuvedomovali, bola skutočnosť, že to bola jediná francúzska výhoda v pripravovanej vojne. Francúzi ani zďaleka nemali tak prepracovaný systém mobilizácie záloh ako Prusi a vycvičenosť ich záloh bola mizerná. Stávali sa prípady, že záložník z Normandie musel prejsť naprieč celým Francúzskom k svojmu pluku dislokovanému v Provence a po vystrojení sa zase celý pluk trmácal v lepšom prípade po železnici, v horšom peši opäť krížom cez pol Francúzska k Rýnu. To, že záložník dostal do ruky pušku, z ktorej nikdy predtým nevystrelil ani nehovoriac.

Inzercia

Prusko-francúzska vojna

Keď Francúzsko 23. júla 1870 Prusku vojnu skutočne vypovedalo, asi najvystresovanejším človekom na svete bol v tej chvíli práve generál Moltke. V súlade s vtedy platnými názormi aj on považoval francúzsku armádu za silnejšiu, než bola pruská. Očakával od Francúzov zdrvujúci útok smerujúci do hĺbky pruského územia. Ani sám netušil, ako protivníka precenil.

Moltke však rozhodne flintu do žita nehodil. Prusko spustilo svoj mnohokrát precvičovaný mobilizačný plán. Naviac ho vojensky podporili aj ostatné nemecké štáty. Francúzi síce na pruské územie skutočne vstúpili a 1. augusta 1870 obsadili Saarbrücken. K úľave a údivu pruských generálov však dovnútra Pruska ďalej nepostupovali. Prusi v priebehu jedného týždňa po vyhlásení vojny dokázali dostať na hranice viac než pol milióna mužov zoskupených do troch poľných armád.

Keď nezaútočili Francúzi, 4. augusta sa dali do pohybu Prusi. Prvá pruská armáda generála Steinmetza bez problémov vytlačila Francúzov zo Saabrückenu. V bitkách pri Wissembourgu a Wörthe Prusi porazili francúzsku Alsaskú armádu maršala Patricea MacMahona a prelomili francúzsku líniu.

Kým 3. pruská armáda pruského korunného princa tlačila poničenú MacMahonovu armádu na juh, Steinmetzova 1. a 2. pruská armáda princa Friedricha Karla tlačila Lotrinskú armádu maršala Francoisa Bazainea na západ k Metám.

Obe pruské armády rýchlym manévrom Francúzov obišli a prekvapivo udreli na Mety z východu. V bitkách pri Mars-la-Tour a Gravelotte-St. Privat síce Prusi vďaka vynikajúcim puškám Chassepot utrpeli veľké straty, ale Bazainova armáda bola 18. augusta nekompromisne obkľúčená.

Je paradoxné, že Moltke mal v tom čase viac problémov so svojimi príliš samostatnými veliteľmi poľných armád ako s Francúzmi. Moltke bol totiž veľmi skeptický k možnostiam efektívne veliť vojsku počas prebiehajúceho boja, preto pruskí velitelia, od družstva až po armádu, boli vedení k čo najväčšej samostatnosti a iniciatívnosti. Obzvlášť veliteľ 1. armády generál Steinmetz si rozkazy vrchného velenia vysvetľoval až príliš po svojom. Došlo to až tak ďaleko, že podráždený Moltke presadil jeho odvolanie bez ohľadu na to, že vojenské operácie práve kulminovali.

Zbytky MacMahonovej armády medzitým ustúpili až k Remešu, kde sa spojili s rezervnými jednotkami Chalônskej armády. Zrejme pod vplyvom cisára Napoleona, ktorý sa osobne pripojil k vojsku, sa MacMahon pokúsil útokom uvoľniť obkľúčenú Bazainovu armádu. Moltke, všetko čo mohol, vrhol proti nemu a pri Vouziers jeho armádu zastavil.

Francúzi sa pokúsili uniknúť, ale 1. septembra v bitke pri Sedane ich Prusi úplne odrezali. Pruskej kavalérii sa dokonca podarilo zajať či zničiť väčšinu francúzskych zásobovacích trénov. Cisár Napoleon III. sa tak ocitol v Sedane obkľúčený a na rozdiel od Bazaina v Metách dokonca bez zásob.

V Sedane obkľúčenému Napoleonovi bez zásob nezostalo nič iné, než po troch dňoch obliehania kapitulovať. Časti francúzskych vojakov sa podarilo cez hraničnú rieku uniknúť do neutrálneho Belgicka. Tam síce boli odzbrojení a formálne internovaní, ale s Francúzmi sympatizujúce belgické úrady benevolentne umožňovali tým francúzskym vojakom, ktorí chceli, pokračovať v boji, útek a návrat na Prusmi neobsadené francúzske územie.

Hoci Napoleon trval na tom, že ide len o jeho kapituláciu a nie o kapituláciu Francúzska, jeho zajatie aj tak vyvolalo vo Francúzsku politické zemetrasenie. Národné zhromaždenie ho prehlásilo za neschopného vlády a 4. septembra vyhlásilo republiku. Za posledných sto rokov už tretiu. Za dočasnú hlavu štátu bol vymenovaný dovtedajší vojenský veliteľ Paríža, generál Louis Trochu.

Pruské vojsko zoradené na parížskom bulvári pred prehliadkou 1. marca 1871. Foto: Wikimedia.org

Na rozdiel od roku 1940, keď francúzsku armádu postihla podobná katastrofa, v roku 1870 sa francúzsky národ ani po sérii zdrvujúcich porážok necítil byť porazeným. Nová republikánska vláda mala odhodlanie aj prostriedky naďalej nepriateľovi vzdorovať. Pruské námorníctvo sa s tým francúzskym nemohlo porovnávať, a tak francúzsky zahraničný obchod vojnou nijako vážne neutrpel, čo zabezpečovalo vláde dostatok prostriedkov na pokračovanie vo vojne.

Na obsadených územiach sa z civilistov a vojakov, ktorým sa podarilo vyhnúť zajatiu začali formovať tzv. franc-tireurs – slobodní strelci, čo boli v podstate partizánske oddiely. Vojenská hodnota oddielov nebola veľká, ale psychologický dopad na obidve bojujúce strany bol obrovský.

Prusi protestovali proti zapájaniu sa civilistov do bojových akcií, čo bolo v príkrom rozpore s vtedy uznávanými pravidlami vedenia vojny. Lenže francúzska vláda, ktorá sa po ohrození Paríža stiahla do Bordeaux, nemala chuť, ale v podstate ani možnosti, ako akcie franc-tireurs obmedziť. Prusi zareagovali voči nepriateľsky naladeným civilistom represiami.

Obyvatelia území, ktorými prechádzala francúzska armáda, však trpeli tiež. Zásobovanie francúzskej armády nefungovalo a strádajúci vojaci sa živili tým, čo zrekvírovali, ukradli alebo rovno ulúpili miestnym sedliakom. Paradoxne, francúzski sedliaci na Prusmi obsadenom území, ktorí nezutekali a neboli voči pruskej armáde nepriateľskí, na zásobovaní pruskej armády mohli celkom dobre zarobiť.

Pruská armáda za všetko, čo jej zásobovači kúpili alebo zrekvírovali, platili v hotovosti podľa veľkoryso stanoveného cenníka. Pruské velenie tiež tvrdo trestalo prípady krádeží alebo rabovania zo strany ich vlastných vojakov. Pokiaľ sa však francúzski civilisti zapojili do akcií partizánskych oddielov, pruskí vojaci neváhali odpovedať popravami. Chýry o násilnostiach a popravách vyvolali masové prúdy utečencov.

Po vyčerpaní zásob v Metách obkľúčená Bazainova armáda na konci októbra 1870 kapitulovala. Kapitulácia uvoľnila veľké množstvo vojska, ktoré pruské velenie okamžite vrhlo proti Parížu. Hlavné mesto bolo obkľúčené už od 19. septembra a Prusi ho neváhali ostreľovať ťažkým delostrelectvom. Obliehanie Paríža trvalo dlhé štyri mesiace. Po dvoch mesiacoch v meste už neboli prakticky žiadne zásoby a obyvateľstvo začalo hladovať. Zabité a rozporciované boli aj exotické zvieratá z parížskej zoo. Ako potrava slúžili aj túlavé psy a krysy.

Francúzskej vláde sa medzitým podarilo sformovať nové vojsko. Zdalo sa, že pri Orleánse sa Francúzom vývoj vojny podarí zvrátiť. Po víťaznej bitke pri Coulmiers Francúzi dokázali stratené mesto 9. novembra opäť dobyť. Radosť však netrvala dlho. Bavorský zbor generála Ludwiga von der Tann posilnili pruské zbory, ktoré dorazili od Met a ku koncu mesiaca Francúzi mesto opäť stratili.

Napriek veľkému odhodlaniu sa situácia Francúzov stávala neudržateľnou. Popri zúfalej situácii v Paríži francúzsku vládu prinútila priznať porážku tiež strata tzv. Východnej armády generála Charlesa Bourbakiho. Generál dokázal Prusom vzdorovať niekoľko mesiacov a dokonca sa pokúsil o protiútok na pomoc obkľúčenému mestu Belfort.

Po porážke pri Lisaine bol však na konci januára 1871 prinútený ustúpiť až k švajčiarskej hranici. Aby sa vyhla potupnej kapitulácii, Bourbakiho armáda sa radšej nechala internovať vo Švajčiarsku. Bourbaki sa s porážkou nedokázal vyrovnať a vlastnou pištoľou sa strelil do čela. Guľka však skĺzla po lebečnej kosti a vážne zranený generál nakoniec prežil.

Po kapitulácii Bourbakiho armády vláde v Bordeaux zostávali v podstate už len dobrovoľnícke jednotky Národnej gardy, ktoré však sympatizovali so socialistami a boli preto veľmi nespoľahlivé. V Paríži, nehľadiac na nemecké obkľúčenie, medzi gardistami a regulárnou armádou dokonca dochádzalo k občasným zrážkam. Francúzska vláda preto pod tlakom okolností požiadala o mier a 27. januára 1871 prímerie skutočne vstúpilo do platnosti.

Deväť dní predtým bolo v Zrkadlovej sále paláca vo Versailles vyhlásené zjednotené Nemecké cisárstvo a Wilhelm I. bol prehlásený za nemeckého cisára.

Podľa podmienok prímeria pruská armáda síce nemala Paríž okupovať, ale Prusi si v pokorenom meste neodpustili víťaznú vojenskú prehliadku. Obyvatelia Paríža na pochodujúce nepriateľské vojsko reagovali vyvesením čiernych smútočných zástav.

Parížska komúna

Napriek tomu, že po dohodnutí predbežných mierových podmienok na konci februára Prusi povoľovali do stále obkľúčeného Paríža dovážať potraviny, situácia v meste sa stávala stále výbušnejšou. Revolučne naladení velitelia Národnej gardy získavali stále väčší vplyv. Za tejto situácie veliteľ parížskej posádky generál Joseph Vinoy vydal 18. marca rozkaz, aby Národná garda vydala armáde 200 diel, ktoré si garda zaobstarala na obranu Paríža z verejnej zbierky.

Rozhorčení gardisti napadli armádnych dôstojníkov a pridala sa k nim aj časť vojakov. V nastalom zmätku bol zastrelený generál Lecomte a bývalý veliteľ Národnej gardy generál Thomas. Vzbura sa rýchlo rozšírila po celom Paríži. Pestrá zmes socialistov a anarchistov vytvorila Výbor verejnej bezpečnosti, ktorý s odvolaním na revolučné udalosti v roku 1792 vyhlásil Parížsku komúnu.

Rozhodujúcou silou Komúny však boli velitelia Národnej gardy v jednotlivých parížskych štvrtiach. Výbor verejnej bezpečnosti predstavujúci ústredný orgán moci mal v revolučnom Paríži len obmedzenú moc. Ním zavedené revolučné a sociálne opatrenia sa pre krátkosť trvania Komúny väčšinou ani nestihli uviesť do života, ale v ďalšom vývoji socialistického hnutia Parížska komúna predstavovala ideál, ku ktorému sa hlásili takmer všetky odnože socialistického a neskôr komunistického hnutia.

Tretia republika

Napriek porážke na bojiskách a revolúcii v Paríži sa politický život tretej Francúzskej republiky nezastavil. Vo februári prebehli parlamentné voľby, v ktorých republikáni a socialisti utrpeli výraznú porážku. Víťazom sa prekvapivo stala konzervatívna koalícia presvedčeného monarchistu Adolpha Thiersa. Ním vedená vláda okamžite začala jednať o mierovej zmluve, ktorá bola podpísaná vo Frankfurte nad Mohanom 10. mája 1871.


Prezident Adolphe Thiers. Foto: Wikimedia.org.

Vypuknutie Parížskej komúny vydesilo francúzsku vládu rovnako ako Nemcov. Generál Moltke rozhodne nemienil zapliesť svoje vojsko do pouličných bojov. Preto ihneď po podpísaní mierovej zmluvy bolo z pruského zajatia prepustených 80 000 francúzskych vojakov, vrátane maršala MacMahona, ktorí mali po znovuvyzbrojení revoltu v Paríži potlačiť.

Vojaci vstúpili do mesta 21. mája. Odhodlaní obrancovia Parížskej komúny vojakom čelili na barikádach, ktorými prehradzovali ulice a bulváre. MacMahon síce nedokázal poraziť pruskú armádu, ale s komunardami si poradil nekompromisne. Kruté boje, pri ktorých neplatili žiadne pravidlá, zúrili celý týždeň. Násilie bolo obojstranné. Vojaci zajatcov nebrali a komunardi si vybíjali frustráciu z neodvratnej porážky popravami svojich odporcov.

Veľmi častými obeťami boli kňazi a rehoľníci. Takto bol zastrelený aj parížsky arcibiskup Georges Darboy. Posledné skupiny komunardov podľahli 28. mája na cintoríne Père Lachaise pri známom Múre komunardov. V priebehu tzv. Krvavého týždňa padlo takmer 900 vojakov a až 25 tisíc obyvateľov Paríža.

Podľa podmienok Frankfurtskej mierovej zmluvy, Francúzi museli strpieť stratu Alsaska a väčšiny Lotrinska. Francúzsko malo tiež v zlate zaplatiť Prusku vojnové reparácie vo výške 5 miliárd frankov. Do vyplatenia tejto sumy malo Prusko právo okupovať priemyselnú oblasť okolo mesta Belfort.

Pripojenie oboch provincií si u cisára Wilhelma vymohol generál Moltke. Bismarck bol striktne proti. Chcel s Francúzskom uzavrieť podobný mier ako s Rakúskom – bez územných nárokov, iba s politickými a diplomatickými podmienkami. Správne predpokladal, že čerstvo zjednotené Nemecko si anexiou provincií vyrobí úhlavného nepriateľa, pretože Francúzi sa s takouto potupou nikdy nezmieria.

Adolphe Thiers napriek tomu, že bol monarchistom, sa o reštauráciu kráľovstva ani len nepokúsil. Realisticky zhodnotil stav rozdelenej francúzskej spoločnosti a radšej položil základy republikánskeho zriadenia, ktoré po desaťročiach prevratov a revolúcií konečne poskytlo Francúzsku stabilitu a hospodársky rozmach.

Francúzska republika sa z porážky zotavila prekvapivo rýchlo. Nemecko muselo ukončiť okupáciu Belfortu už v roku 1873. V tom istom roku v britskom exile zomrel bývalý cisár Napoleon III.

Bismarck mal pravdu. Francúzi všetko podriadili snahe o znovuzískanie Alsaska a Lotrinska. Revanš za roky 1870 a 1871 sa stal hybným motorom francúzskej vnútornej aj zahraničnej politiky. K navráteniu oboch provincií pod francúzsku suverenitu došlo na konci roku 1918, po porážke Nemecka v 1. svetovej vojne, ktorá zároveň znamenala koniec cisárstva.

Tretia republika pretrvala až do júna 1940. Porážka zo strany Nemecka tak stála pri jej vzniku aj pri jej konci. K definitívnemu usporiadaniu vzťahov medzi Francúzskom a Nemeckom došlo až po 2. svetovej vojne, keď oba vojnou zdecimované štáty definitívne pochovali nepriateľstvo a stali sa základnými kameňmi toho, čomu dnes hovoríme Európska únia.

Odporúčame