Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
28. apríl 2021

Arménska genocída

Zabil som človeka, ale nie som vrahom

USA konečne uznali arménsku genocídu. Profil hlavného vinníka krviprelievania, osmanského ministra vnútra Taláta Pašu. 

Zabil som človeka, ale nie som vrahom

Foto - TASR/AP

La question arménienne n´existe plus – Arménska otázka viac neexistuje. Týmito slovami zhrnul Talát Paša výsledok vyvraždenia 1,5 milióna Arménov. Tí obývali veľkú časť dnešného Turecka a v šiestich východných provinciách s Turkami a Kurdmi konkurovali o pozíciu najpočetnejšieho národa.

Duch doby však Arménom nebol naklonený. V roku 1908 moc v Osmanskej ríši prebrali Mladoturci. Radikálni nacionalisti, ktorí sa sami nazývali Výbor pre jednotu a pokrok, boli odhodlaní štát „modernizovať“. Arméni spočiatku dúfali, že Mladoturci ukončia útlak nemoslimov a zrovnoprávnia kresťanov. Rýchlo sa však ukázalo, že sa ich nádeje nielenže nesplnia, ba naopak ich čaká ešte omnoho horší osud.

Turecko len pre Turkov

Modernizácia pre Mladoturkov znamenala najmä poturečtenie impéria, všetko, čo nebolo tureckým, malo zmiznúť. V Anatólii mala vzniknúť Türk Yurdu, turecká domovina. Ich hlavným terčom sa stali práve Arméni, pri ktorých na rozdiel od Kurdov Mladoturci nedúfali v asimiláciu do tureckého národa.

Už rok po puči Mladoturkov sa Arméni v Cilícii na pobreží Stredozemného mora stali obeťou pogromu, pri ktorom ich bolo zavraždených okolo dvadsaťtisíc. To bolo len predzvesťou hrôz, ktoré so sebou priniesla vojna.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa vtedajší minister vnútra Talát Paša rozhodol, že nastal ten správny okamih vyriešiť „arménsku otázku“ raz a navždy. 24. apríla 1915 začalo zatýkanie arménskych vzdelancov v Konštantínopole, ktorí boli uväznení, predaní milíciám a zavraždení.

V nasledovných mesiacoch okolo milióna Arménov bolo deportovaných do Sýrskej púšte, kde bez vody a potravín zomreli hladom či smädom. Veľká časť sa však nikdy do púšte ani nedostala, cestou ich zavraždili vojaci a milicionári alebo dokonca ich tureckí a kurdskí susedia. Sto- až dvestotisíc žien a detí bolo unesených a násilne konvertovaných na islam, veľkú časť žien Turci pred ich zavraždením znásilnili. Ďalších Arménov vraždili turecké vojská, aj za pomoci kurdských milícií, pri postupe do ruského Arménska.

Architekt genocídy

Švajčiarsky historik a autor Talátovej jedinej západnej biografie, Hans-Lukas Krieser, predstavuje Taláta Pašu nielen ako architekta genocídy Arménov, ale aj ako otca moderného Turecka. Premena oblastí Malej Ázie a Arménskej vysočiny na dnešné Turecko bola spojená s násilnou likvidáciou kresťanského obyvateľstva, najmä Arménov, Grékov a Asýrčanov. Pritom ešte na začiatku prvej svetovej vojny okolo štvrtiny obyvateľstva na území dnešného Turecka tvorili kresťania. Dnes podiel kresťanov v Turecku dosahuje okolo 0,3 až 0,4 percenta. Takýto dramatický pokles nezaznamenala ani Sýria či Irak.

„Úder proti Arménom nebol kolaterálnou udalosťou omnoho väčšieho zjavu nazývaného svetová vojna. Bol centrálnym elementom, hlavným využitím či dokonca dedičstvom Talátovej vojenskej politiky,“ hodnotí Kieser.

O zastavenie genocídy sa neúspešne pokúšal veľvyslanec USA v Osmanskej ríši, Henry Morgenthau. Udalosti popisuje takto:„Prenasledovanie Arménov nadobudlo nebývalé rozmery. Správy zo široko roztrúsených okresov naznačujú systematické pokusy o vykorenenie pokojného arménskeho obyvateľstva svojvoľným zatýkaním, strašnými mučeniami, rozsiahlym vyháňaním a deportáciami z jedného konca ríše na druhý, sprevádzané častými prípadmi znásilnení, drancovania a vraždenia, ktoré vedú k masakru, aby im spôsobili skazu a biedu. Tieto opatrenia nereagujú na populárny alebo fanatický dopyt, ale sú čisto svojvoľné a smerujú z Konštantínopolu v mene vojenskej nevyhnutnosti. Často ide o okresy, kde sa pravdepodobne nebudú konať nijaké vojenské operácie.“

Dokáže byť vražda spravodlivá?

Po porážke Osmanskej ríše sa v Konštantínopole dostala k moci prozápadná vláda, ktorá bola odhodlaná vinníkov arménskej genocídy potrestať. Časť organizátorov odsúdila na smrť, no Talát Paša pred spravodlivosťou ušiel do Berlína. Odtiaľ podporoval povstanie Mustafu Kemala, neskoršieho Atatürka, ktorý odmietal vzdať sa území v prospech Arménska či Grécka a ktorého vojská už krátko nato spoločne s boľševikmi skoncovali s krátkou nezávislosťou prvej Arménskej republiky.

V exile Talát agitoval v prospech nového Turecka a proti vzniku arménskeho štátu. Dlho však vo svojej činnosti pokračovať nemohol, v marci 1921 ho v Berlíne zastrelil arménsky študent Soghomon Tehlirian. Ten bol jediným preživším svojej rodiny, vyše osemdesiatich príbuzných stratil počas genocídy. Medzi zavraždenými bola jeho matka, tri sestry aj jeho dvojročná neter.

Inzercia

Čítajte tiež

Tehlirian sa stal súčasťou operácie Nemezis, v ktorej sa Arméni snažili potrestať vinníkov genocídy. Podarilo sa im dostihnúť Taláta Pašu v Berlíne a Džemala Pašu v Tbilisi, no väčšina páchateľov spravodlivosti utiekla. V kemalistickom Turecku patrili k novej elite: „Talátove zakrvavené mladé kádre - muži ako Tah sin Uzer, Şükrü Kaya, Abdülhalik Renda, Atıf Kamçıl, Celâl Bayar - čoskoro opäť obsadil najvyššie priečky,“ píše Kieser.

Proces s Tehlirianom skončil prekvapivo – napriek tomu, že nebolo pochýb o tom, že čin spáchal, ho súd oslobodil. Sám Tehlirian povedal: „Zabil som človeka, ale nie som vrahom.“ Poukazuje to na dodnes aktuálnu morálnu dilemu: smie jednotlivec porušiť zákon, aby potrestal zločinca, ktorý uniká spravodlivosti? Alebo sa tým sám stáva zločincom?

Dedičstvo

Nemeckú spoločnosť proces s Tehlirianom polarizoval, časť tlače s ním sympatizovala, nemeckí nacisti sa zas netajili tým, že sa vidia v šľapajach Taláta Pašu. Hlavný ideológ NSDAP Alfred Rosenberg považoval Arménov za ekvivalent Židov a vyhlásil: „Ktokoľvek informovaný o histórii mohol ľahko zistiť, že v boji medzi Turkami a Arménmi išlo tiež o zámerne židovskú politiku vždy chrániť Arménov.“

Najnovší historický výskum ukazuje, že najvplyvnejším príkladom nacistov nebol Mussolini a taliansky fašizmus, ale práve politika Kemala v Anatólii. „Kto sa dnes pýta na Arménov?“ mal vyhlásiť Hitler v roku 1939 pred útokom na Poľsko.

Proces s Tehlirianom napäto sledoval právnik Raphael Lemkin, ktorý po druhej svetovej vojne zaviedol pojem genocídy do medzinárodného práva. Jeho definícia pritom vychádzala najmä z genocídy Arménov a holokaustu a jeho snahy motivovala najmä túžba zabrániť tomu, aby tak ako v prípade genocídy Arménov státisíce páchateľov zostalo nepotrestaných.

Arméni dodnes spomínajú na Soghomona Tehliriana a považujú ho za jedného z ich najväčších hrdinov. Na jeho počesť vznikla pieseň Gini Lic, ktorú prednedávnom moderne interpretovala skupina Adana Project.

Turecko dodnes genocídu popiera. Arménsku genocídu oficiálne uznalo okrem iného Francúzsko, Rusko, Nemecko, Kanada, Vatikán, Poľsko, Slovensko a naposledy aj USA. Rozhodnutie amerického prezidenta Bidena pred niekoľkými dňami označiť osud Arménov za genocídu značne zhoršilo vzťahy s Ankarou. Turecký prezident Erdoğan nazval Bidenovo rozhodnutie „nepodloženým a nespravodlivým“. Deportáciu a zavraždenie Arménov vysvetlil slovami: „Osmanské úrady prijali preventívne opatrenia.“

Odporúčame