Spomienka na Starú dámu Všetkým nám, ktorí sme nestihli dovolenku na Maldivách

Čo ostáva nám, obyčajným ľuďom (bez akýchkoľvek asociácií, prosím), ktorí sme, žiaľ, nestihli dovolenku na Maldivách? Nuž, spomínať! A ja dnes spomínať veru budem a pozývam vás spoznať jednu Starú dámu. V júli 2018 mala už 105 rokov. Ale predstavte si, stále vie ponúknuť parádne divadlo!

Tour de France. Vždy, keď sa koná, je to mesiac dôverného zoznamovania sa s francúzskou prírodou a krajinou – poväčšine z pohodlného kresla vlastnej obývačky pri sledovaní priamych prenosov jej 21 etáp.

Dokonca aj mnoho necyklistov si obľúbilo sledovať túto najlepšiu reklamu na Francúzsko. No a so svojimi vtedajšími miništrantmi sme sa rozhodli, že to chceme zažiť na vlastnej koži (teda, aby to niekto nepochopil tak, že sme ašpirovali stať sa súčasťou pelotónu, lepšie je asi napísať, že to chceme vidieť na vlastné oči).

Príprava začala už niekedy v septembri, teda trištvrte roka pred začiatkom! Prečo? Existuje totiž chlapík, ktorý už roky píše blog, v ktorom sa snaží ešte pred oficiálnym zverejnením (čo býva v druhej polovici októbra) odhaliť trasu Le Tour de France v nasledujúcom roku. Očakával som, že po oficiálnom zverejnení vystrelí cena ubytovania prudko nahor. To sa mimochodom nepotvrdilo, ako som sa neskôr presvedčil. Ktovie, ako by to dopadlo u nás.

Nenechával som nič na náhodu a už začiatkom októbra som rezervoval cenovo prijateľné ubytovanie v dostupnej vzdialenosti od kľúčových alpských stúpaní, ktoré autor spomínaného blogu očakával v nasledujúcom roku v programe Starej dámy. Dobrá cena, prístup k bazénu a wellness, radosť pozerať na fotografie, kde o pár mesiacov pobudneme. Po potvrdení ubytovania zo strany sprostredkovateľa som sa snažil získať potvrdenie rezervácie aj priamo od ubytovateľa, reku pre istotu. Dlho mi však žiadna odpoveď na moje e-maily neprichádzala.

Nakoniec som sa do ubytovania dovolal až niekedy v marci -  a na moje prekvapenie som sa dozvedel, že moju rezerváciu neevidujú a basta. Darmo svietila ako potvrdená na najznámejšom rezervačnom portáli... Bol to tragikomický pocit: od augusta sledujete správy o trase, aby ste si mohli ešte pred oficiálnym predstavením trasy rezervovať ubytovanie a nakoniec zistíte, že rezervované nemáte nič.

Nakoniec som rezervoval nové ubytovanie priamo v cieli jednej z horských etáp, v lyžiarskom stredisku La Rosiére, ktoré sa malo stať prvýkrát v histórii cieľovým mestom etapy Tour de France. A my sme v ňom mali stráviť takmer celý týždeň.

V nedeľu popoludní sme zbalili bicykle a batožinu a v noci sme sa vydali na cestu. Bola dlhá a únavná, ale v pondelok dopoludnia sme už mali prestávku pri mori neďaleko Benátok. Päť ľudí v aute, z toho dvaja dospelí (ja a otec miništrantov), malý kufor môjho auta, to všetko neposkytovalo posádke príliš veľa pohodlia. 

Ale ten pocit, keď sme podvečer prekročili taliansko-francúzske hranice a ostávalo nám prejsť posledných pár kilometrov prekrásnou alpskou krajinou! Lyžiarske stredisko La Rosiére leží neďaleko talianskych hraníc v blízkosti masívu Mont Blanc. Na každom kroku už bolo cítiť eufóriu z blížiacej sa chvíle, keď sa stredisko stane na jeden deň hlavným mestom svetovej cyklistiky.

Dorazili sme teda v pondelok podvečer, v stredu bol plánovaný dojazd etapy, a tak sme v utorok absolvovali nákup a popoludní vyrazili na malý výjazd na francúzsko-talianske hranice na vrchol priesmyku San Bernardo vo výške 2188 metrov nad morom. Ešte pred príchodom do Francúzska mi z ubytovania poslali e-mail vo francúzštine, ktorý ma informoval, že je možné sa uchádzať o miesto vo VIP zóne v dojazde etapy. Bolo však potrebné registrovať sa vopred, čo som neurobil. Predstava, že len tak ľahko získam prístup do VIP zóny s možnosťou občerstvenia a iných benefitov mi prišla ako sci-fi.

Keď som sa však v deň etapy vracal z ubytovania na miesto dojazdu etapy (šiel som vziať niečo pod zub, ale kým som sa vrátil do cieľa, moji parťáci už boli najedení, pretože jeden zo sponzorov rozdával pečené kurčatá), skutočne som natrafil na stánok, kde si registrovaní záujemcovia mohli vyzdvihnúť prístup do prémiovej zóny. My sme však boli piati, z toho traja maloletí, preto som nebanoval.

Deň dojazdu etapy ubehol rýchlo, a to napriek tomu, že sme takmer celý deň strávili v cieli. Čas vypĺňal moderovaný program, najrôznejšia prezentácia sponzorov Tour, rozdávanie množstva najrôznejších darčekov či sledovanie prenosu etapy na veľkoplošných obrazovkách. Hodinu a pol pred dojazdom etapy prešla cieľovým mestom slávna kolóna sponzorov s množstvom alegorických vozov, dosť odlišných od tých, aké som si pamätal z dávnych prvomájových sprievodov za totality.

Bola to etapa, ktorú vyhral Geraint Thomas, ktorý finišoval pred Tomom Domoulinom a Christopherom Froomom. Thomas sa po etape obliekol do žltého dresu a už ho nezobliekol až do konca Tour. S trochou zveličenia možno povedať, že etapa na La Rosiére rozhodla o tom, že Froome (zatiaľ?) piaty triumf na Tour de France nezíska. Bol to však ročník, v ktorom sa až tesne pred začiatkom Tour dozvedel, že vo Francúzsku môže štartovať po ukončení vyšetrovania jeho salbutamolovej kauzy z predošlej Vuelty.

A zároveň to bol rok, v ktorom Froome vyhral Giro po fenomenálnom útoku 80 kilometrov pred cieľom. Dojazd pelotónu bol neuveriteľne rýchly a my sme ho sledovali z méty 100 metrov pred cieľom.

Po návrate na ubytovanie sme zistili, že rovno pred naším ubytovaním sú zaparkované autá tímu Bora – Hansgrohe a celý tím bude ubytovaný v rovnakom komplexe ako my. A tak získať stretnutie s Petrom Saganom, zopár fotografií a pár slov, nebolo také ťažké. Nielenže teda nebol problém nájsť cenovo prijateľné ubytovanie ani dávno po oznámení trasy, a to dokonca v cieľovom meste, ale ešte sa nám podarilo získať ubytovanie v komplexe, v ktorom bol ubytovaný celý tím Bora.

Na druhý deň etapa končila na Alpe d’Huez, my sme sa však vydali na menší výjazd do strediska Tignes, ktoré sa preslávilo o rok neskôr, keď bola etapa, ktorá mala končiť práve tam, neutralizovaná kvôli prietrži mračien a zosuvu pôdy. Tignes sa dočká tento rok, pelotón Tour v ňom bude finišovať a strávi tam dokonca aj voľný deň. Cesta nazad bola opäť únavná a dlhá, ale už kdesi v Rakúsku nás potešila informácia, že Peter Sagan zvíťazil v etape, ktorá nasledovala hneď po alpských etapách a končila vo Valence.

Tak čo poviete? Za mňa je Tour de France rozhodne divadlom, ktoré sa oplatí zažiť na vlastnej koži. Nech však vaše cesty vedú kamkoľvek, najdôležitejšie nie sú navštívené miesta, ale ľudia, s ktorými máte možnosť stráviť čas. Miesta, tie sú len bonusom. Niekedy vám možno farbisto opíšem, ako som sa počas farskej púte v Lurdoch vyškriabal na legendárny Col de Tourmalet...

Diskusii sa nebránim, ani tu.