Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Koronakríza Spoločnosť
15. február 2021

Postoj Martina Šustra

Ako sa to len mohlo stať, že Slovensko patrí teraz medzi najhorších?

Ekonomický výskumník Martin Šuster píše, prečo sme sa z celosvetového šampióna v boji s Covidom prepadli na poslednú priečku.

Ako sa to len mohlo stať, že Slovensko patrí teraz medzi najhorších?

FOTO Our World In Data

Analytika Martina Šustra z iniciatívy Veda pomáha sa budeme pravidelne pýtať na vývoj okolo pandémie. Teraz sme mu položili otázku: Ako je možné, že Slovensko, ktoré na jar patrilo medzi krajiny s najlepšie zvládnutou prvou vlnou koronavírusu, sa počas druhej vlny stalo jednou z najhorších, ak nie úplne najhoršou?

Najjednoduchšia a najpravdivejšia odpoveď by bola: neviem. Fakt neviem, nie som epidemiológ ani virológ. Síce som sa toho veľa za tento rok naučil, ale skutočným expertom nesiaham ani po členky. Na druhej strane – a my ekonómovia milujeme problémy, na ktoré sa dá pozrieť z viacerých strán –, vírus je po celom svete rovnaký, líši sa správanie ľudí. V čom je teda naše správanie iné?

V prvej vlne krízy sme si možno nevedomky vybrali tú najlepšiu stratégiu. Ako už teraz dobre vieme, koronavírus sa šíri priamo z človeka na človeka – a ak mu nedáme šancu preskočiť na ďalšiu obeť, šíriť sa prestane. Toto sme v marci ešte tak dobre nevedeli, ale ako národ holubičí, ako národ, ktorý nemá v histórii hrdinských bojovníkov (okrem jedného drobného zlodejíčka), sme si spomedzi pudových reakcií útokútek zvolili tú druhú. Zavreli sme krajinu hneď po prvom identifikovanom prípade a prvú vlnu sme tak zvládli s iba 28 úmrtiami.

Pýcha predchádza pád. Uspokojení svojím skvelým výkonom v prvej vlne sme prehajdákali leto a nepripravili sa na druhú vlnu. Sčasti je to, samozrejme, neschopnosťou a nezrelosťou novej vlády, ktorej najskúsenejší manažér sa preslávil pri zvážaní smetí a druhý najskúsenejší biznismen vo vláde prevádzkuje menšie lyžiarske stredisko. Z väčšej časti je to však uspokojením nás všetkých – vedeli sme predsa, že naša vláda sa riadi pocitmi z fejsbúku a prieskumov verejnej mienky – a my sme im ani náznakom nedali v lete vedieť, že máme z korony strach.

V tom čase si najlepšie krajiny na svete predsavzali koronu úplne eliminovať. Aj keď ignorujeme diktatúry a chudobné krajiny ako Čína či Vietnam, ktoré možno o svojich úspechoch klamú (a možno nie), určite však neklamú bohaté a úspešné krajiny ako Japonsko, Južná Kórea, Austrália, Singapur, Taiwan a Nový Zéland.

Kým na jar sme s piatimi úmrtiami na milión obyvateľov patrili k týmto najlepším, oni na úrovni medzi 5 a 50 zostali aj naďalej, kým my sme nedávno oficiálne prekročili tisícku (a neoficiálne už asi v decembri). Úspešné krajiny šli tvrdo za koronavírusom, od známych prípadov šli za kontaktmi aj kontaktmi kontaktov, izolovali a strážili ich, až kým sa vírusu nezbavili úplne.

My – aj celá Európa – sme sa zatiaľ uspokojili s miernejšou situáciou v lete a takpovediac sme zaspali na vavrínoch. V tom istom čase horeli krajiny Južnej Ameriky – Brazília, Argentína, Peru, Kolumbia, Čile. Dnes vieme, že to je sezónnosť koronavírusu, že počas nášho leta „úradoval“ vírus na južnej pologuli, kde mali vtedy zimu. Ale vtedy sme v Európe a obzvlášť na Slovensku neverili, že zima prichádza. Problémy Južnej Ameriky sme zvalili na ich neschopnosť organizácie, problémy Severnej Ameriky na ich arogantného prezidenta či nefunkčné zdravotníctvo.

Antigénové testovanie nefunguje tak, ako sme dúfali

Prvou európskou krajinou, ktorá zažila raketovú druhú vlnu, bolo Česko. Začiatkom novembra tam na koronu umieralo 20 ľudí na milión obyvateľov denne. Len pre porovnanie – kým tí najlepší ako Nový Zéland zvládli celú koronakrízu s 5 úmrtiami na milión, Česko ich prekonalo 4-násobne za jediný deň. A tieto výšiny neskôr dosiahlo aj Slovinsko, Maďarsko, Portugalsko a, žiaľ, aj Slovensko.

Nielen nás prekvapil koronavírus raketovým nástupom na jeseň. Nachytať sa dali okrem spomínaných krajín aj v Belgicku, Írsku či Británii. Vo všetkých týchto krajinách sa korona vymkla spod kontroly, rýchlo vystrelila, ale rovnako rýchlo padla dolu. Okrem nás a čiastočne Česka. Čím sa od nich líšime? Ponúkajú sa tri vysvetlenia: antigénové testy, pomalosť rozhodovania a nerozhodnosť pri konaní.

Antigénové testy sú zjavnou voľbou. Sme jediní, kto ich tak masívne používa, a sme na tom teraz najhoršie na svete. Táto zhoda v čase však nemusí znamenať aj logické spojenie. Počas prvej vlny koronakrízy sa najlepšie darilo krajinám, kde jedli kyslú kapustu. Neskôr sa však ukázalo, že ani strapačky ani vepřo-knedlo-zelo nás nezachránili. Ale naspäť k testom.

V októbri, keď sme začali s plošným testovaním, nevyzerali antigénové testy ako úplne zlý nápad. Vedecký konsenzus v tom čase bol, že keby sme sa všetci dokázali testovať dvakrát týždenne, aj pri nepresnosti antigénových testov by sme po pár týždňoch koronu skoro úplne potlačili. Kľúčová chyba v tomto argumente bola, že sme sa netestovali všetci dvakrát týždenne, ale každý druhý z nás raz za dva mesiace.

Ešte väčšia chyba však bola v zmene správania ľudí. Hlas menšiny, ktorá rozumie štatistike, úplne zanikol v nadšení väčšiny s priepustkami na slobodu. Mohol by som znovu napísať to, čo už v polovici októbra: ak som bol pred antigénovým testovaním infikovaný s pravdepodobnosťou 1 percento, s modrým papierikom v ruke som mohol byť ďalej infikovaný, hoci s pravdepodobnosťou asi 0,5 percenta. Len dnes sú tie pravdepodobnosti asi 2 percentá a 1 percento.

Bežný človek však bral negatívny test ako istotu bezpečia a s nadšením ponavštevoval rodinu, známych, užil si s priateľmi, usilovne chodil do práce. Táto zmena v správaní ľudí nás posunula z novembrových 20 kovidových úmrtí denne na 50 úmrtí v decembri.

Inzercia

Zdroj grafu: Our World In Data

Problémom by ani tak neboli plošné testovania v októbri a novembri. V tom čase sa to zdal byť dobrý nápad. Odskúšali sme ho v štyroch okresoch a zdalo sa, že funguje. Odskúšali sme to v celej krajine a asi dva týždne sa stále zdalo, že to funguje. Od konca novembra však už bolo jasné, že to zďaleka nefunguje tak dobre, ako sme pôvodne dúfali. Plošné testovanie je malým príspevkom Slovenska k celosvetovému boju proti koronavírusu.

Ukázali sme celému svetu, že tadeto cesta nevedie, že treba hľadať iné cesty. Z nepochopiteľných dôvodov to však musíme ukazovať znovu a znovu, hoci zvyšku sveta to je dávno jasné. Antigénové testy majú význam pri rýchlom rozhodovaní, napríklad, ak záchranári testujú nového pacienta. A na ten test sa spoliehajú niekoľko hodín, kým nepríde výsledok z PCR testov.

Testovať asymptomatickú a na 98 percent zdravú populáciu, a tváriť sa, že výsledky testu majú akúkoľvek výpovednú hodnotu 7, 14 či 21 dní – to je ťažké pochopiť. Januárové plošné testovanie pomohlo odhaliť 30 tisíc infikovaných – menej než sme týždeň predtým odhalili tradičnými PCR testami a MOM-kami. Strojnásobiť kapacitu trasovania a PCR testov by vyšlo oveľa lacnejšie, než plošné (prepáčte, skríningové) testovanie.

Nežný lockdown nestačí

Druhým slovenským špecifikom, ktoré sa ponúka, je rýchlosť reakcie. Iné krajiny, keď na tom boli zle, dokázali veľmi rýchlo reagovať. Keď nestačili iné opatrenia, pristúpili k tvrdým lockdownom. Iba u nás prebiehali diskusie o sprísnení celý december a prísnejšie opatrenia sme zaviedli až po Silvestri. Za nerozhodnosť v decembri sme zaplatili skokom z 50 úmrtí denne na januárových 100.

Z veľkej časti to súvisí s tým, že u nás nezbierame a nevyhodnocujeme kľúčové dáta. Vo všeobecnosti vieme, že epidémia sa šíri tam, kde sa stretávajú ľudia: v domácnostiach, v práci, v škole, pri službách a pri zábave. Z toho šírenie v domácnostiach nedokážeme nijako obmedziť – a pracuje to proti nám – na Slovensku je v priemere 2,6 obyvateľov na byt, kým v EÚ je ich iba 2,3.

Vieme obmedziť šírenie epidémie v práci, školách, službách a pri zábave – ale netušíme, čo z toho je viac dôležité. Síce sa u nás už nakazilo pol milióna ľudí, ale nemáme informácie, v akom prostredí sa tak stalo. Aj preto v širokej vládnej koalícii niektorí lobujú za reštaurácie, iní za kostoly, ďalší za školy, fabriky, kvetinárstva... No dáta, ktoré by mali diskusiu rýchlo ukončiť, nemáme. Rozhodujeme zdĺhavo a nepresne.

Tretím vysvetlením, ktoré sa ponúka, je malá razantnosť našich opatrení. Nie je lockdown ako lockdown. Iné krajiny, keď už spustia lockdown, tak to myslia naozaj vážne – od ázijských krajín, kde cez mobilné telefóny monitorujú pohyb ľudí každých pár minút, až po krajiny ako Írsko a Portugalsko, kde po spustení lockdownu naozaj stál policajt na každom rohu a kontroloval, prečo ľudia vychádzajú z domu.

Zato u nás máme taký nežný lockdowníček, aby nikomu príliš neublížil, aby nikoho neurazil. Výnimiek je v ňom toľko, že si každý nejakú nájde. Sme majstri v tom, ako vybabrať s pravidlami – vyrovnajú sa nám snáď len bratia Česi. Nachytať sa tu nechajú iba chúďatá Rómovia, ktorí idú v treskúcej zime po drevo na kúrenie (keby boli od nás dostali lepšie vzdelanie, vedeli by sa vyhovoriť, že idú do lekárne alebo na brigádu).

Policajtov máme pomaly najviac v Európe, vymôcť poriadne obmedzenie mobility sa však hanbia. Na fašistu v parlamente s rúškom pod nosom si už netrúfli. Z ľudí, čo by mali byť doma v nariadenej karanténe, sme tento rok skontrolovali iba 1 percento. Alarmujúca tretina z nich karanténu nedodržiavala. Výsledkom je už šesť týždňov trvajúci lockdown-nelockdown, z ktorého sme už všetci na smrť unavení, výsledky nevidno a motivácia klesá.

Sčasti máme teraz možno iba smolu – ako sme mali na jar šťastie. Čierny Peter najhoršej krajiny na svete sa rýchlo podáva z jednej krajiny do ďalšej, teraz ho pár týždňov budeme mať my. Úspechom však určite nebude odovzdanie Čierneho Petra ďalej. Nestačí byť iba druhou či treťou najhoršou krajinou, potrebujeme sa znovu stať jednou z najlepších krajín. Na to treba pochopiť, že koronavírus tu s nami bude ešte aspoň celý tento rok.

Žiadne rýchle a zázračné riešenia nefungujú. Jedno sme skúsili a treba si chlapsky priznať, že to nevyšlo. Potrebujeme oveľa viac testovať PCR testami a intenzívne trasovať. Potrebujeme zbierať a vyhodnocovať dáta o tom, ako sa infekcia šíri. Potrebujeme rýchle a zodpovedné rozhodnutia založené na kvalitných dátach. A potrebujeme si za tými rozhodnutiami stáť, vysvetliť verejnosti, prečo sú správne, a vynútiť ich dodržiavanie.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame