Celoštátna stratégia rovnosti žien a mužov Pri domácom násilí prichádza rezort práce s odvážnym návrhom

Preniesť dôkazné bremeno na stranu žalovaného v niektorých prípadoch domáceho násilia. Takýto návrh je súčasťou Celoštátnej stratégie rovnosti žien a mužov a rovnosti príležitostí v Slovenskej republike na roky 2020 – 2025, ktorá sa nachádza v medzirezortnom pripomienkovom konaní.

Ide o jeden z prvých strategických dokumentov z dielne nového vedenia odboru, ktorý viedla v minulosti Oľga Pietruchová. Dnes mu šéfuje právnička Zuzana Brixová.

„Napriek tomu, že v iných oblastiach diskriminácie slovenská legislatíva, napr. v oblasti práce, ochraňuje obete diskriminácie a garantuje im efektívnu občianskoprávnu ochranu aj prostredníctvom presunu dôkazného bremena na žalovanú stranu, v prípade násilia na ženách a domáceho násilia ženy túto procesnú ochranu nemajú, a to napriek tomu, že väčšina z nich rieši ochranu pred násilím prostriedkami občianskeho práva,“ uvádza sa v návrhu celoštátnej stratégie rovnosti žien a mužov.

Podľa jej autorov by legislatívne uznanie, že násilie na ženách je prejavom diskriminácie, mohlo otvoriť cestu k tzv. preneseniu dôkazného bremena. To je ukotvené v Antidiskriminačnom zákone: „Žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.“ (§ 11 ods. 2)

Jeden z príkladov využitia tejto úpravy môže byť žaloba 50-ročnej ženy voči zamestnávateľovi, pričom v konaní by predložila skutočnosti, z ktorých by bolo možné odôvodnene usudzovať, že dôvodom jej neprijatia do zamestnania bol jej vek. Žalovaný by sa mohol brániť tým, že bežne 50-ročné ženy zamestnáva, a táto konkrétna žena nespĺňala napríklad kvalifikačné predpoklady.

Predstava autorov Celoštátnej stratégie rovnosti žien a mužov je, že „ak sú v civilnom konaní predložené skutočnosti, ktoré umožňujú dôvodne usudzovať o existencii partnerského alebo domáceho násilia zo strany žalovaného či odporcu, ktoré je v príčinnej súvislosti so skutočnosťou, že sa obeť domáha úpravy práv a povinností alebo jej oprávnených nárokov, dôkazné bremeno bude zaťažovať žalovaného“.

Podľa stratégie by to umožnilo efektívne zavedenie rovnosti zaobchádzania a práva na efektívnu právnu ochranu pre diskriminovanú stranu aj v oblasti domáceho násilia.

V pripomienkovom konaní k stratégii sa však objavili výhrady k takejto myšlienke.

„Presun dôkazného bremena v antidiskriminačných sporoch nie je vôbec možné porovnávať s návrhom ministerstva v tejto oblasti a považujeme ho za šokujúci, popierajúci rovnosť mužov a žien pred súdom a založený na predsudkoch voči mužom,“ uviedla Aliancia za rodinu.

Rovnakú pripomienku vyjadrila aj Konferencia biskupov Slovenska.

„V antidiskriminačných sporoch musí žalobca dokázať rozdielne znevýhodňujúce zaobchádzanie so žalobcom a až potom sa dôkazné bremeno prenáša a žalovaný má povinnosť dokázať, že jeho prístup nebol diskriminačný. Zámery ministerstva popierajú princíp prezumpcie neviny aj to, že v občianskoprávnom konaní (ak má dôjsť k obmedzeniu vlastníckeho práva či iných práv, práva) má žalobca povinnosť uniesť dôkazné bremeno. Namiesto dokázania viny má žalovaný (obeťou označený páchateľ) dokázať svoju nevinu. Dokázať ,nevinu‘ je však skoro nemožné,“ napísala Aliancia.

Na odbore nápadu veria

V súvislosti so spomenutými výhradami odbor rovnosti mužov a žien pripomína, že stratégia predpokladá, že rovnako ako vo všetkých antidiskriminačných sporoch, aj tu by musel žalobca či žalobkyňa najprv predložiť skutočnosti, ktoré umožňujú dôvodne usudzovať o existencii diskriminácie a až potom dôjde k presunu dôkazného bremena, tak ako to uvádza Aliancia za rodinu.

„Slovenský právny poriadok umožňuje obrátenie dôkazného bremena nielen na základe výslovnej právnej úpravy, ale rozhodovacia prax súdov ho rozšírila aj na situácie, kde by uplatnenie bežného rozdelenia dôkazného bremena nebolo spravodlivé. Keďže tento inštitút v našom právnom poriadku už existuje a dokonca súdy môžu nariadiť sekundárne prenesenie dôkazného bremena na žalovaného, nevidíme dôvod ho nerozšíriť pre všetky osoby zažívajúce domáce násilie, či už ženy, ale aj mužov a seniorov, keďže dokázať domáce násilie v trestnom konaní, dokonca aj fyzické, je takmer nemožné,“ uviedli pre Postoj z odboru rovnosti žien a mužov a rovnosti príležitostí.

Odbor ďalej argumentuje, že aj žene, ktorá je obeťou domáceho násilia, poskytuje slovenský systém málo ochrany a čelí vysokej miere podozrievavosti. „V prípade mužov je situácia ešte komplikovanejšia a mužské obete domáceho násilia, hoci je ich nepomerne menej ako žien, predsa len čelia ešte väčším predsudkom. Páchatelia domáceho násilia môžu teda páchať násilie prakticky beztrestne,“ tvrdia na odbore. „Samozrejme, navrhované rozšírenie je nevyhnutné nastaviť tak, aby sme v čo najvyššej možnej miere zamedzili strategickým litigáciám a zneužívaniu.“

Tento zámer môže mať oporu aj v náleze Ústavného súdu SR z 24. októbra 2017, ktorý hovorí v prípade niektorých sporových konaní o tom, že odklonom od základnej konštrukcie delenia dôkazného bremena sa kompenzuje slabšie postavenie poškodeného a zaisťuje právo na spravodlivé súdne konanie pre obe sporové strany.

Použitie Antidiskriminačnej žaloby je v prípade domáceho násilia podľa odboru vhodnejšie aj z toho dôvodu, že medzi príbuznými je menšia ochota podávať trestné oznámenie na druhého, najmä kvôli deťom a podobne.

Takmer bez „rodu“

Keď sme spomínali Alianciu za rodinu, tá pripomienkovala v stratégii aj použitú definíciu rodu ako konceptu, ktorý „označuje sociálne rozdiely medzi mužmi a ženami a ktorý možno opísať aj ako ,sociálne‘, resp. ,kultúrne‘ pohlavie, vzťahujúce sa na spoločenské predstavy o tom, čo znamená byť (alebo nebyť) mužom a ženou, resp. čo sa od ženy a muža v spoločnosti očakáva“.

Faktom však je, že vo zvyšku textu návrhu sa pojem rod už nepožíva – s výnimkou citácií dokumentov alebo názvov inštitúcií. Naopak, iná je v tomto smere predchádzajúca Celoštátna stratégia rodovej rovnosti v Slovenskej republike na roky 2014 – 2019, ktorá vznikla v čase, keď odboru rodovej rovnosti na ministerstve práce šéfovala Oľga Pietruchová.

Pietruchovej stratégia bežne obsahuje aj pojmy ako rodovo podmienené násilie, rodová nerovnosť či rodové stereotypy. Celkovo, nová stratégia je rozsahovo bohatšia, pričom výraznejší rozdiel badať hneď na úvod dokumentu, kde sa v prípade novej stratégie autori podrobnejšie venujú postaveniu ženy.

„Materstvo je významnou a dôležitou, ale nie jedinou súčasťou identity ženy. Dievčatá a ženy by mali mať reálne možnosti zvoliť si svoj vlastný spôsob života. Situácia slobodných alebo bezdetných žien však tiež nie je jednoduchá,“ píše sa v materiáli.

Návrh stratégie však vyzdvihuje aj úlohu materstva a rodičovstva. „Vnímanie materstva, počet detí v populácii ako potenciál alebo skutočné bohatstvo spoločnosti je u nás veľmi slabé. Zároveň je materstvo opradené rôznymi mýtmi. Viaceré z nich sú pre ženy škodlivé či si navzájom protirečia. Spoločnosť kladie na ženy veľký tlak, aby boli perfektnými matkami, ale zároveň ich za materstvo trestá,“ uvádza dokument a upozorňuje na to, že „súčasný ekonomický a sociálny systém tak de facto znevýhodňuje ženy, ktoré výchovou detí prinášajú dlhodobé a významné vklady do ľudského kapitálu spoločnosti a umožňujú tak dlhodobú stabilitu sociálneho systému.“

Zmieňuje sa aj o pôrodniciach. „Nemožno zabudnúť na výskyt ponižujúceho zaobchádzania so ženami a porušovania ich práv v rámci a pri poskytovaní pôrodnej starostlivosti, ku ktorému stále dochádza v niektorých zdravotníckych zariadeniach.“

Veľkú časť návrh stratégie venuje oblasti zosúladenia rodinného a pracovného života. Dáva napríklad na zváženie zavedenie práva rodiča požiadať o skrátený pracovný úväzok a povinnosti zamestnávateľa mu vyhovieť, ďalej zavedenie nároku rodiča na kratšie pracovné úväzky, flexibilný pracovný čas či flexibilitu miesta výkonu práce.

Stratégia sa napriek výmene vo vedení odboru rovnosti mužov a žien nevyhýba pojmom ako stereotypné zamestnania. „Hoci možno predpokladať, že vysoké množstvo mladých žien a mužov si svoju profesionálnu a kariérnu dráhu volí slobodne a s ohľadom na svoje prirodzené inklinácie, predsa nemožno opomenúť možnosť, že niektoré dievčatá či chlapci si vyberajú svoje zamestnanie pod vplyvom stereotypov o typicky ,ženských‘ či ,mužských‘ povolaniach,“ uvádza text.

Za jeden z cieľov preto považuje podporu „nestereotypných“ zamestnaní pre mužov i ženy, podporu záujmu a vzdelávania dievčat v netradičných oblastiach, ako je matematika, veda a technika.

Takisto hovorí o osvete v detstve, v predškolských, základoškolských a stredoškolských zariadeniach o vplyve stereotypov na voľbu kariéry s cieľom dosiahnuť, aby si dievčatá a chlapci mohli slobodne a s ohľadom na svoje prirodzené inklinácie zvoliť svoje záľuby, študijné odbory a nakoniec aj povolanie a kariéru. Podpora možnosti vybrať si štúdium netradičných študijných odborov pre chlapcov i dievčatá v záujme rovnakých príležitostí pre obe pohlavia sa taktiež spomína medzi cieľmi materiálu.

Návrh stratégie upozorňuje aj na „nerovnomerné zastúpenie žien v rozhodovacích a vedúcich pozíciách“, v nadväznosti na čo je jedným z cieľov aj „podpora participácie žien vo vysokých a manažérskych pozíciách a v správnych radách súkromných podnikov, vrátane spolupráce a dialógu s partnermi v súkromnom sektore.“

K návrhu celoštátnej stratégie prišlo 358 pripomienok, z toho 245 zásadných. Uvidíme teda, ako bude vyzerať definitívna podoba tohto materiálu, ktorý pozorne sledujú tak konzervatívny ako aj feministický občiansky sektor.