História Odsúdení na mníšstvo

Nahliadnime do jednej z tajomných komnát ruského stredoveku, strhujúceho obdobia vydláždeného vierou aj utrpením, zradou i oddanosťou, hľadaním a neutíchajúcou nádejou. Do dávnych čias, keď rolu účinného nástroja zohral mníšsky postrih.

Keď si moskovský veľkoknieža Vasilij III. vybral 15-ročnú Solomoniju Saburovú spomedzi päťsto dievčin na prehliadke neviest, povestnom konkurze krásy, kde si podľa byzantskej obyčaje predstavitelia panovníckej dynastie vyvolili manželku s najlepšou perspektívou pre zachovanie rodu, nič nenasvedčovalo tomu, že veľkokňažná raz skončí v jednom z elitných kláštorov Moskovskej Rusi. Pre neplodnosť. Márne boli pravidelné púte, vrúcne modlitby, milodary aj čary bylinkárky babky Stepanidy, ktorú spomína dávny letopis. Jestvuje len jeden spôsob, ako za života kňažnej legitimizovať novú manželku, ktorá porodí vytúženého následníka.

Po dvadsiatich rokoch si Solomonija, skrúšená pocitom viny, vymodlí odchod do kláštora. Tak znie oficiálna, politicky korektná verzia. Zo širokej perspektívy je vyrozprávaná v „Povesti o druhom manželstve Vasilija III.“, napísanej začiatkom 17. storočia. Historik N. M. Karamzin, známy obsiahlymi „Dejinami ruského štátu“, ju už v 18. storočí pokladá síce za „zaujímavú, no sotva hodnovernú“.

Neskorší historici odkazujú na ďalšie písomné dokumenty. Príchod kňažnej Solomonije do Pokrovského kláštora v hrdej Suzdali ani zďaleka neprebehol hladko. Akcia bola pripravovaná dlhodobo, precízne a za nesúhlasu časti duchovenstva. Beztak napäté vzťahy ešte viac vyhrotilo nástojčivé sondovanie možnosti faktického rozvodu. Varlaam, metropolita moskovský a celej Rusi, ho nechce odobriť. V roku 1521, len štyri roky pred mníšskym postrihom kňažnej, prichádza o post najvyššieho predstaviteľa ruskej cirkvi. Do kláštornej temnice s príšernými podmienkami v rovnakom období putujú významné osobnosti duchovného života. Je medzi nimi aj z herézy čerstvo obvinený Maksim Grék, stúpenec starca Nila Sorského, neúnavný kritik sociálnej nespravodlivosti a odporca zámeru odstrániť kňažnú.

Samotný postrih Solomonije, ktorá ako Sofia Suzdaľská bude osem rokov po smrti vyhlásená za svätú, v ruských dejinách rezonuje ako lámanie duše. Čím si prechádzala prvá ruská dáma, fyzickým násilím donútená podrobiť sa obradu vysvätenia za mníšku? Vzpiera sa. V bielej rubache ju do stredu chrámu ťahajú po zemi. Počúva narýchlo čítané modlitby, pristrihujú jej vlasy. Život „vonku“ sa pre ňu skončil. Odteraz bude podliehať mníšskym zákonom. Nasilu navlečený habit si v poslednom záchveve protestu strháva a rozdupe. Kdesi v kútiku duše ešte dúfa, že milovaný veľkoknieža o tejto hrôze netuší. Je tu však neklamný dôkaz. Na zavŕšenie rituálu dohliada dumský dvoran a obľúbenec Vasilija III. – Ivan Šigona. Nešťastnici odprisahá, že o všetkom rozhodol sám panovník. Zabolelo. Viac ako úder bičom, ktorým ju, veľkokňažnú, zrazili na kolená a prinútili podrobiť sa obradu. Ranená zradou prijíma svoj údel. Legendy hovoria, že ešte predtým preklína rod Riurikovcov takým strašným spôsobom, až všetkým prítomným stuhne krv v žilách. O dva mesiace sa Vasilij III. ožení s Jelenou Glinskou, budúcou matkou Ivana Hrozného.

Vyhnanstvo do paralelného sveta

Počas nasledujúcich rokov padali rekordné počty násilných mníšskych postrihov. Ivan IV. Hrozný necháva zavliecť do kláštora svoju štvrtú, podľa kánonického práva poslednú zákonitú manželku Annu Koltovskú. Rok po svadobnej hostine, už bez cirkevného obradu, rovnaký osud postihne aj jeho piatu ženu Annu Vasiľčikovú. Mníšskemu osudu neuniknú ani cárove dve nevesty. Pod menom Alexandra je v roku 1572 vysvätená Jevdokija Saburova, ktorá napriek protestom a oddanej láske cároviča Ivana končí v suzdaľskom Pokrovskom kláštore ako jej teta Solomonija. O päť rokov ju nasleduje druhá cárovičova manželka – Feodosija Solovaja.

Po smrti nevlastného brata, 9-ročného cároviča Dmitrija, jeho matku Máriu Naguju aj s ďalšími členmi jej rozvetvenej rodiny nechá uvrhnúť do kláštora Fiodor I., pozoruhodná to osobnosť na cárskom prestole. Mladší syn Ivana Hrozného sa utápa nad všadeprítomnou nenávisťou. Útechu hľadá v striktnom modlitebnom režime a duchovnom rozjímaní po boku milovanej ženy Iriny Fiodorovny. Vládnutie prenecháva svojmu švagrovi, bojarovi a voľakedajšiemu opričníkovi Borisovi Godunovovi, od mladosti vynikajúcom v umení zotrvať v tieni a v pravý čas z neho vystúpiť. Za Fiodora I. sa s pričinením jeho švagra nemožné stáva realitou. Moskva získava autokefalitu a od roku 1589 sa pýši statusom pravoslávneho patriarchátu.

Významnému medzníku však predchádza zaujímavá udalosť. Ten mĺkvy, postiaci sa Fiodor, podľa svojho báťušku Ivana IV. Hrozného „zrodený skôr pre mníšsku kéliu ako pre vládnutie nad dŕžavou“, tvrdo zakročí, keď ho chcú rozviesť a jeho milovanú manželku odsunúť do monastiera. Za sprisahaním proti cárici Irine Fiodorovne sa skrýva zámer oslabiť pozíciu Godunova. V role hlavných aktérov vystupuje moskovský metropolita Dionisij a Ivan Šujskij z rodinného klanu, ktorý sa po stáročia usiluje o cársky prestol.

Cár Fiodor Ivanovič naliehanie bojarskej dumy, aby zadovážil krajine následníka s „novou“ ženou, ustál za podpory nemalej časti duchovenstva. Manželstvo pretrvalo až do cárovho skonania v roku 1598. Pár nakoniec okúsil rodičovské šťastie. Na okamih. Pár mesiacov po príchode na svet si malú Feodosiju k sebe povolal Pán.

Z mnícha nie je konkurent

Možnosti mníšskeho postrihu siahali za hranice legitimizovania rozvodu. „V Byzancii aj v Starej Rusi jestvoval mylný názor, že po vynútenom postrihu, dokonca i obyčajnom oblečení sa do mníšskeho habitu (aj keď len zo žartu) sa človek stáva mníchom. Dejiny poznajú množstvo príkladov násilného mníšskeho postrihu štátnikov, presnejšie – politických rivalov vládcu,“ píše v štúdii uverejnenej v Žurnále Moskovskej patriarchie cirkevný historik Vladislav Cypin. Pravda, odstránenie protivníka z politickej arény prebiehalo s neskrývaným dôrazom na prvok humanizmu. Panovník si predsa „nebral hriech na dušu“ podpísaním rozsudku smrti, a práve naopak – dával najavo svoju veľkorysosť. Nepohodlný súper nekončí na popravisku ani v podzemnom žalári, ale v doživotnom pokání v jednom z významných duchovných centier.

Možnosť vzoprieť sa mníšskemu osudu prakticky nejestvovala. „Svojvoľné zrieknutie sa mníšskych sľubov a pokus o návrat do sveta boli pokladané za závažný kánonický zločin. Podľa 7. pravidla Chalcedónskeho koncilu by nasledovala anatéma. Podľa byzantských zákonov by mnícha, ktorý ušiel z monastiera a zobliekol si mníšske rúcho, násilne vrátili späť do kláštora a za opakovaný útek by nasledovali ešte tvrdšie sankcie,“ píše V. Cypin. Samotný útek bol prakticky nemožný. Ruské kláštory fungovali v režime vojenských pevností. Predstavovali kľúčový prvok infraštruktúry s kapacitami prichýliť časť obyvateľstva v čase vojnových konfliktov. Násilne postrihnutí rehoľníci žili pod dohľadom stráže, keďže šlo o vplyvné osobnosti, ktoré ohrozovali pozíciu panovníka alebo mohli byť s týmto cieľom využité. Násilnej vysviacke však niekedy neunikol ani sám vladár.

Koľko intríg, krvavých akcií, povstaní, vrážd, únosov sprevádzalo cestu na prestol jedného zo Šujských, suzdaľskej vetvy Riurikovcov, až cár Vasilij IV. nakoniec pocíti tvrdú realitu. Tú, ktorú sám Puškin neskôr prebásni do veršov tragédie „Boris Godunov“: „Och, ťažká si ty, Monomachova čiapka.“ Inak to dopadnúť nemohlo. Priveľa zločinov bolo napáchaných, priveľa krvi bolo preliatej. Neobľúbeného panovníka po štyroch chaotických rokoch vládnutia nasilu postrihujú za mnícha. Obradu sa prieči, no každý protest je zbytočný: mníšske sľuby odriekajú namiesto neho. Za mníšku je vysvätená aj jeho manželka Mária Bujnosova-Rostovskaja.

Ani Peter, ani Fevronija

Po hrôzach Smuty na Moskovskú Rus čaká nová výzva. Voľba cára. Zákonitého, dôstojného, s rukami nepoškvrnenými besným krviprelievaním. Schádza sa zemský snem. Tisíc predstaviteľov rôznych spoločenských vrstiev rozhoduje o osude Moskovského štátu. 14. marca 1613 zavítajú poslovia do Kostromy. Po vylodení delegácia pokračuje do cieľa po zamrznutej Volge. Z mesta vychádza ďalší sprievod na čele s duchovnými. Procesie sa stretnú pred bránou Ipatievského kláštora, kde s matkou v tichosti nažíva 16-ročný Michail Romanov. Čo pocíti inokiňa (ruská rehoľníčka, pozn. red.) Marfa, bývalá manželka bojara Fiodora Romanova? Satisfakciu – určite. Poslovia pred ňou padnú na kolená a so sklonenými hlavami prosia, aby budúcemu cárovi udelila svoje požehnanie. Mladý Michail váha. Šesť hodín strávi v modlitbách. Napokon vychádza z chrámu, prijíma výzvu a stáva sa jedným z najcharizmatickejších panovníkov v dejinách. Ipatievský kláštor získava privilegované postavenie. Odteraz ho každý ruský vládca po korunovácii navštevuje ako rodinnú svätyňu Romanovovcov.

Ipatievský kláštor, kolíska rodu Romanovovcov. Zdroj: kelohouse.ru

V ruskej stredovekej literatúre nájdeme nejeden príbeh o manželoch, ktorí učinia spoločné rozhodnutie uchýliť sa do kláštora. Mimoriadnej obľube sa tešili hrdinovia z „Povesti o Petrovi a Fevroniji Muromských“ mnícha Jermolaja-Erazma, ktorý ju v polovici 16. storočia píše na základe ústnej ľudovej slovesnosti. Po rokoch spoločného života a výchovy detí kniežací pár skladá mníšske sľuby, ich cesty sa rozchádzajú do kláštorov. Všemohúci vyslyší vrúcne modlitby dvoch čistých duší a v rovnaký deň ich povoláva k sebe. Jednoduchý, číry dej, nezaťažený ľudským váhaním či pochybnosťami. S príbehom o rodičoch prvého Romanova na cárskom prestole sa však nepohral stredoveký autor, sledujúci konkrétne šablóny pri stvárňovaní reality, ale život sám.

Pri masívnej rekonštrukcii krajiny po boku cára Michaila zohrá kľúčovú rolu patriarcha Filaret. Nie je ním nik iný ako bojovnou náturou, diplomatickým talentom a šarmom voľakedy v celej Rusi povestný bratranec cára Fiodora I. – Fiodor Romanov. Jeho, zákonitého nástupcu na cársky prestol v roku 1600 Godunov zneškodňuje násilným postrihom za mnícha. Manželka Ksenija, čoskoro inokiňa Marfa, je na cárov príkaz zavlečená do malého kláštora pri Onežskom jazere. Z ich šiestich detí žijú dve. Zostanú v opatere u príbuzných ďaleko od Moskvy a jej mocenských bojov. V kláštore sa inokiňa Marfa utápa v žiali za rodinou. Po čase začne tajne dostávať správy, že všetci zostali živí. Jej muža zavliekli na sever, do významného duchovného centra. „Tu strávil vyhnanstvo (1599 – 1605) Fiodor Nikitič Romanov, otec Michaila Fiodoroviča, zakladateľa dynastie Romanovovcov, násilne postrihnutý za mnícha s menom Filaret, a následne – Patriarcha Moskovský a celej Rusi (od r. 1619),“ čítame na webovej stránke Antonievsko-Sijského monastiera v Archangeľskej eparchii.

Chce to čas, pokým sa mních Filaret zmieri so svojou sutanou. „Najprv ho držia pod prísnym dohľadom. Nepúšťajú ho ani do chrámu, do jeho cely nesmie vkročiť ani noha. Neskôr cár Boris Godunov uvoľní prísny režim, dokonca vydá nariadenie povýšiť ho na jeromonacha a neskôr na archimandritu Sijského monastiera,“ píše historik Makarij Veretennikov v článku o historických aspektoch prijatia mníšstva, uverejnenom v almanachu Alfa a Omega. Dodáva, že mníšsky postrih manželov Romanovovcov niesol výlučne politický charakter s cieľom odstrániť významný rod z dosahu na cársky prestol.

Po vnútornom boji vo Filaretovi zvíťazí diplomat. Brilantný štátnik je späť. Zdevastovaná krajina ho potrebuje. Otca, ošľahaného despotizmom Ivana Hrozného, vojnami, povstaniami, intrigami, životom v pustovni aj hrôzami anarchie z osemročného poľského väzenia vyslobodí vlastný syn. Cár Michail. Fiodor Romanov sa so statusom mnícha stáva najmocnejším človekom v Moskovskej Rusi. Ako prvý patriarcha po období Smuty spolu so synom zrealizuje masívnu rekonštrukciu krajiny. Nastolená schéma pretrváva až do Petra Veľkého: každý cár má svojho patriarchu a každý patriarcha má svojho – cára.

Cárovnin plač

Jej pôvab opisovali európski diplomati, svojimi umeleckými výšivkami sa zaradila k popredným šperkárom, historici ju nazývajú prvou ruskou intelektuálkou. Áno, Boris Godunov si dal na dcére záležať. Pravidlá Domostroja zmietol zo stola a milovanú Kseniju neponechal v tieni mladšieho brata Fiodora, následníka trónu. Do Moskvy pozýva popredných učiteľov, aby jeho obe deti získali top vzdelanie. V rozvrhu majú sedem slobodných umení, jazyky, dejiny Rusi, náboženskú literatúru. Ksenija vyniká hudobným a literárnym nadaním aj v remesle umeleckej výšivky, jednej z mála oblastí, v ktorej sa ženy z vyšších vrstiev môžu realizovať.

S cárovnou má otec veľké plány. Od narodenia ju pripravuje na rolu manželky predstaviteľa jedného z najvplyvnejších európskych rodov. Pravda, s tromi, pre obdobie končiaceho sa 16. storočia priam neslýchanými podmienkami. Budúci zať prijme pravoslávie, zostane žiť na Rusi a Ksenija bude so sobášom súhlasiť, čiže – zaľúbi sa. Adeptov na manželstvo s krásavicou je neúrekom, sobáš však zakaždým prekazí tragédia. Po smrti otca v roku 1605 je všetkým plánom koniec a Ksenija sa ocitne vo víre šialených udalostí. Sedem týždňov po skonaní Borisa Godunova jej pred očami zavraždia matku aj brata, cára Fiodora II. Do Moskvy vchádza Lžedimitrij I. Ruská cárovná, národný klenot, ku ktorému nik nesmel beztrestne ani zdvihnúť zrak, je ponížená krutým spôsobom. Samozvanec, opojený mocou, ju drží v zajatí päť mesiacov a nevie sa nabažiť potešením zo zakázaného.

V osídlach samozvanca. Ksenija Godunova v podaní Darje Ursuľjak v historickom seriáli „Godunov“ (2019). Zdroj: kinopoisk.ru

O útrapách väznenej cárovnej sa zmieňujú mnohé písomné svedectvá. Vydesený európskou mienkou aj rizikom masovej vzbury Lžedimitrijovi dáva ultimátum budúci svokor Jerzy Mniszech. Skôr ako jeho dcéra Marina zavíta do Moskvy, Ksenija musí z Moskvy preč. Osud cárovnej je spečatený. Poníženú, zradenú, bezbrannú ju násilne postrihujú za mníšku a posielajú do vyhnanstva v Gorickom monastieri.

Nad osudom krásavice zaplakala celá Rus, trýznená špinavými hrami o cársky trón, hladom a vojnami. Ešte za svojho života, plného útrap a poníženia, sa Ksenija zaskvie v ruskej kultúre ako deva krásna, múdra a – nepoškvrnená. Richard James, kňaz v službách anglickej diplomacie, v rokoch 1618 – 1620 zapisuje v Archangeľsku dve verzie ľudovej piesne „Cárovnin plač“. Ksenijino autorstvo je sporné. Obraz lyrickej hrdinky, oplakávajúcej svoj nešťastný osud, sa stáva o to silnejší. Na rozdiel od mnohých písomných svedectiev obe verzie stredovekej piesne hovoria o znásilnení cárovnej iba v letmom náznaku. Zaujímavé vysvetlenie tohto fenoménu už v 19. storočí poskytuje folklorista a literárny historik F. I. Buslajev. „Ľudová fantázia s hlbokým estetickým taktom ochránila svoju krásnu hrdinku a zdieľa jej obraz čistý a nepoškvrnený dotykom samozvanca,“ píše v „Historických náčrtoch ruskej ľudovej slovesnosti a umenia.“

Ani kláštorné hradby, ani mníšsky habit cárovnú Kseniju, už ako inokiňu Oľgu, neochránili pred opätovnými hrôzami. Labutiu pieseň rodu Godunovovcov dospievala vo veku 41 rokov. V rodinnej hrobke bola nájdená a neskôr zreštaurovaná jej kožená črievica, v Múzeu Trojicko-sergijevskej lavry sa nachádzajú dva jej rukami vyšité skvosty s náboženskou tematikou. Nad osudom nešťastnej cárovnej rozjímali maliari, básnici, ba čo viac. Ruskými rozprávkami sa obraz spanilej dcéry Borisa Godunova tiahne ako zlatá niť, ktorou ona sama pätnástimi typmi stehov vyšila prikrývku na relikvie sv. Sergija Radonežského. Ako námet jej poslúžila Rubľovova „Ikona Najsvätejšej Trojice“.