K veci Zdroj umenia a krásy

Paríž je mesto svetiel, plné pastvy pre oči, krásy a umenia. V týchto pochmúrnych časoch obmedzení pohybu pre koronavírus je však v divadlách a koncertných sieňach ticho a tma. Umelecká krása nenachádza žiadne útočisko pred drakonickými obmedzeniami, ktoré tiesnia telo a dusia dušu.

Laura Cappelle, kultúrna kritička New York Times v Paríži, sa nedávno pokúsila túto kultúrnu prázdnotu zaplniť. Útechu našla v tom, čo nazvala jediným autentickým kultúrnym podujatím, ktoré dnes úrady opätovne povolili: katolíckej omši. Dokonca tvrdí, že jediným miestom, kde môže umenie nerušene spočívať, je katolícka omša vo veľkolepých parížskych kostoloch vyjadrená tradíciou. Je to „jediná šou v meste“.

Samozrejme, omša nie je šou, no toto jej vyhlásenie obsahuje hlbokú pravdu. Cirkev učí, že omša je úkonom kultu, ktorým katolíci plnia svoju povinnosť klaňať sa Bohu. Veriaci si často neuvedomujú prenikavú krásu či kultúrne bohatstvo, ktoré omša vyjadruje. Občas je potrebný zrak otvoreného neveriaceho, aby ctiteľom pomohol oceniť poklady, ktoré majú medzi sebou.

Cirkev tradične robila všetko možné, aby oslovila estetický cit ľudstva. Hlavným cieľom liturgie je verejné uctievanie Boha, no táto činnosť vytvára aj intenzívnu krásu. Predtým, než sa vyskytli moderné inovácie, boli starobylé liturgie Cirkvi výjavmi poetického vyjadrovania a slávnostného rituálu.

Celá liturgia má význam a cieľ, ktorý vyučuje pravdy viery s veľkou dôstojnosťou a vážnosťou. Chorálové aranžmány sú skomponované s ohľadom na nebeské radosti, nie na pozemské slasti. Cirkev chápala, že krása jej liturgie je príležitosťou, aby milosť pôsobila na duše a tie aby dokázali lepšie poznávať a milovať Najsvätejšiu Trojicu a slúžiť jej.

Preto dáva zmysel, keď pani Cappelle hľadá umenie a krásu na omši, hoci aj obmedzeným spôsobom. Priťahujú ju „prepracované kostýmy, okázalá choreografia a živá hudba“, ktoré našla, keď sa zúčastnila na omšiach slávených v niekoľkých parížskych farnostiach. V kostole St.-Sulpice na ňu spravili osobitný dojem roráty slúžené pred svitaním, ktoré začínajú v tme osvetlenej len sviecami a končia sa prvými lúčmi slnka nakúkajúcimi do okien. Roráty, ktoré sa slúžia v advente, symbolizujú svetlo Kristovo, ktoré krátko nato zažiari na Božie narodenie.

Žiaľ, autorkin pohľad sa obmedzuje len na estetickú oblasť, v ktorej sa pohybuje. Všetko porovnáva len s divadlom a s hereckým umením. Imponuje jej však „ritualistická povaha tohto podujatia, dramatickosť, ktorá sa stupňuje od scény k scéne – a dokonca aj trochu námahavo prednášané monológy“. Je svedkyňou všemožných štýlov od srdečnej a jednoduchej dôvernosti až po „pompéznosť zo starej školy s celými procesiami a zladenými pokľaknutiami“. Cirkev umenie chápe, a preto majstrovsky ovláda dramatické napätie, ktoré sa nachádza v „rovnováhe medzi predstavením a slávnostnosťou, okázalosťou a zdržanlivosťou“.

Očarenie spôsobuje i hudba v kostoloch s rozmanitými chórmi a organistami. Akustika v starobylých kostoloch a ich výborné organy vytvárajú atmosféru pre to, aby človek ocenil klasických skladateľov a posvätnú hudbu. Autorka sa stretáva s gregoriánskym chorálom, ktorý popisuje ako „posvätnú virtuóznu formu“ zo stredoveku vyjadrujúcu „neokázalú krásu“.

Umelecká kritička pozoruje i tých, ktorí sú prítomní na bohoslužbe, a zisťuje, že sú prekvapivo mladí. Všetko je pokojné a rozjímavé, keď sa u nich mieša „tichá úvaha a vzájomnosť“ v snahe povzniesť sa a zjednotiť s Bohom. Tieto rozličné prvky sa zbiehajú a poskytujú zážitok z iného sveta, ktorý sa dotýka posvätna.

Najväčšia pastva pre oči ju čakala vo farnosti St. Roch, známej ako „kostol umelcov“. To, čo sem umelcov priťahuje, je slávenie tradičnej latinskej tridentskej omše v celej jej nádhere. Autorka žasne nad tým, že v kostole nachádza vyše 400 ľudí, najväčší dav, aký kedy videla v interiéri od začiatku pandémie.

Na tejto omši sa najviac blíži k náboženskému zážitku, keď poznamenáva, že ju „na omši dojala láska a zbožnosť, ktoré som si všimla u mnohých účastníkov.“ Rýchlo to však prirovnala k podobným pocitom, ktoré zažila v divadle. Kdesi v hĺbke však omša zarezonovala. Obhajuje návštevníkov kostola pred kritikmi z oblasti sekulárneho umenia, podľa ktorých by kostoly mali byť zavreté: „nie je dôvod dívať sa na veriacich krivým okom za ich bohoslužby.“

Katolíci si môžu vziať zo správy Laury Cappelle niekoľko poučení.

Prvým je, že tradičná nádhera Cirkvi je pre postmoderné duše krajne príťažlivá. Prostredníctvom nej dokonca aj New York Times zaznamenáva vznešenú krásu, ktorá sa nachádza v starobylej liturgii. Táto správa vyvracia mýty o nepríťažlivosti tradičnej Cirkvi. Práveže je prekvapená, keď zisťuje, že omša priťahuje mladých ľudí aj umelcov. Katolíci by si to mali všimnúť. Mnohí ľudia by sa mohli obrátiť na vieru, keby boli vystavení veľkolepému apoštolátu krásy.

Po druhé, ľudí k Cirkvi nepriťahujú kázne o sociálnej spravodlivosti, bezútešná súčasná hudba či lacné napodobeniny moderného sveta. Ľudia hľadajú autenticitu, istoty a pravdu. Umenie Cirkvi vyjadruje hlboké a pevné učenie a dlhú tradíciu. Keď sa pravda spojí s morálnou dobrotou, zrodí sa krása, ktorá nemôže neosloviť tých, ktorí hľadajú Boha. Len Cirkev dokáže uhasiť pálčivý smäd po posvätne, ktorý je tak veľmi súčasťou ľudskej prirodzenosti.

Napokon je návrat ku kráse možný iba vtedy, keď sa vrátime k Bohu, o ktorom sv. Augustín napísal: „Neskoro som ťa začal milovať, Krása taká stará a taká nová! Neskoro som ťa začal milovať!“ Postmoderný svet sa rýchlo vyčerpáva. Dúfajme, že ľudstvo sa – už čoskoro – polepší, pochopí, akým bláznovstvom bolo opustiť cesty krásy, a vezme si tieto svätcove slová k srdcu.

John Horvat II. je akademik, výskumník, učiteľ, medzinárodný rečník a autor knihy Return to Order (Návrat k poriadku). Slúži ako viceprezident Americkej spoločnosti na obranu tradície, rodiny a vlastníctva.

Pôvodný článok: The Source of Art and Beauty. Preložil: Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.