Izákovo brvno v oku

Ako by ste sa zachovali, keby ste boli šéfom vlády a váš úradník by pri rozdeľovaní verejných peňazí zvýhodnil svoju rodnú viesku alebo rovno vlastnú rodinu? Napríklad by grant na solárne kolektory do rodinných domov náhodou vyhrala jeho svokra? A keby tento prešľap, navyše, vyňuchali novinári a už by sa nedal riešiť iba otcovským pokarhaním v súkromí vlastnej kuchyne...?

Pravdepodobne máte na jazyku, že by ste sa zachovali zásadovo a vinníka rázne a exemplárne potrestali. A pravdepodobne tušíte, že keď hovoríme o solárnych kolektoroch a svokre, mierime na exministra životného prostredia Jaroslava Izáka, ktorý prišiel presne pred dvoma týždňami o ministerské kreslo práve pre „darček“ svokre. Ani nie vlastnej, ale svokre svojej vedúcej služobného úradu.

Darček mal hodnotu 200-tisíc korún. Teraz však môžeme obísť námietky, ktoré sa po premiérovom geste vyrojili, že to ani nebolo tak veľa, veď na samotnom ministerstve životného prostredia by sa našli významnejšie dôvody na odvolávanie, napríklad ťažba kalamitného dreva v Tatrách alebo rozdeľovanie emisných kvót, na ktorých sa dajú zarobiť milióny – a nie stotisíce. Nehovoriac o prešľapoch na ministerstvách spravodlivosti či financií, kde sa neodvolávalo ani za pravdepodobné prezradenie zmeny centrálnej parity eura, ani za príliš osobné vzťahy s podozrivým šéfom narkomafie. To všetko sú osobitné témy. Teraz sa sústreďme iba na to, že na ministerstve životného prostredia sa odvolávalo za 200-tisícový darček svokre úradníčky. Rázne a exemplárne – na uspokojenie verejnosti, ktorá by už mohla pomaly strácať trpezlivosť s premiérom a jeho niekdajšími sľubmi o nemilosrdnom postupe voči vlastným ministrom pri prvej chybe.

Namiesto žltej karty preto zasvietila neomylná červená a zazneli zvučné vyhlásenia o etických pravidlách a o netolerovateľnom rozpore s nimi. Verejnosť sa dostatočne vyhecovala, pohoršila a následne uspokojila. Konflikt týkajúci sa svokry, podpory prestavby rodinného domu a 200-tisícoch na ruku sa predáva ľahšie ako burzové špekulácie o centrálnej parite, aj keď tam ide o miliardy, alebo priateľstvo s narkomafiánom kdesi z Albánska, aj keď o drogách už každý z nás aspoň počul. A tak sme v duchu odsúdili úradníčku, ktorá priklepla mastnú sumu rodine.

Ale, ruku na srdce – neurobili by sme na takom poste niečo podobné aj my? Hoci možno s ospravedlnením, že solárny panel potrebujeme rovnako ako ostatní žiadatelia. Dôvod na uspokojenie svedomia pochybujúceho, či je naozaj správne privlastniť si nejakú výhodu, sa vždy nájde. Veď zamestnávateľ nás vlastne využíva, ba priam okráda, veď štát nás „skasíruje“, kde môže – prečo si teda „necucnúť“, keď máme príležitosť? A tak sa poslanci v parlamente usilujú stavať cesty cez svoje mesto; držitelia rôznych grantov vystavujú štedré pracovné dohody manželkám a dcéram, sekretárky platia 600 korunami na hodinu a faktúry na materiál či cestovné lístky zbierajú od známych v širokom okolí; a bežní zamestnanci si aspoň odkladajú súkromné telefonáty na pracovnú dobu, nosia si do kancelárie seminárne práce detí na vytlačenie či kopírovanie, a keď im popri vlastných aktivitách neostane iné ako dokončiť prácu večer, vykážu si nadčasové hodiny.

To sa deje všade a veriaci ani Cirkev, ktorú tvoria, od toho nie sú oslobodení. Svedčí o tom napríklad audit čerpania eurofondov, ktorý v týchto týždňoch vykonáva renomovaná auditorská firma. Medzi poberateľmi europeňazí sú aj rehole, biskupské úrady či združenia pro-life. Vykazovanie práce pre široké príbuzenstvo, nápadne vysoké odmeny, ktoré odmenený nikdy nevidel a ponecháva si ich organizácia v čiernom fonde, a ďalšie navonok čisté, ale eticky sporné ťahy sa nevyhýbajú ani cirkevným inštitúciám.

Psychológovia zvyknú hovoriť, že to, čo nám prekáža na druhých, väčšinou sami máme. Keď teda kritizujeme iných, ide často o tzv. projekciu – projektujeme do nich svoje vlastné chyby, netušiac, že sa pritom vidíme akoby v zrkadle. Stáva sa tak, že akokoľvek obrovské prešľapy, ktoré sú nám príliš vzdialené, nevnímame tak intenzívne ako drobné chyby, s ktorými sa sami denne stretávame. Zruční manipulátori s verejnou mienkou to dobre vedia, a preto z ministerských stoličiek nevyhadzujú harabinov a počiatkov, ale izákov. Tento ťah im bude vychádzať dovtedy, kým bude platiť, že nevidíme brvno vo vlastnom oku, ale vyberáme smietku z oka svojho brata.

Terézia Rončáková
Odvysielané 5. augusta 2008 na Rádiu Lumen v rubrike Spoločenský komentár.
Ilustračné foto: www.sxc.hu

• Ak sa Vám článok páčil, podporte ho na