Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Amerika v plameňoch Spoločnosť
20. október 2020

Rod Dreher

Smrteľné hriechy ľavice a pravice

Ľavicový akademik, člen pravicového think-tanku a Rod Dreher diskutujú, prečo je ľavica aj pravica menej atraktívna, než akou by mohla byť.

Smrteľné hriechy ľavice a pravice

TASR/AP Photo/Patrick Semansky

Konzervatívny think-tank American Compass zverejnil niekoľko zaujímavých textov od prívržencov ľavice aj pravice, v ktorých kritizujú svoju vlastnú stranu.

V tomto článku ľavicový akademik Ruy Teixeira hovorí o piatich smrteľných hriechoch ľavice. Aj keď ľavica pravdepodobne tieto najbližšie voľby vyhrá, Teixeira hovorí, že to nebude prejavom sily ľavice, ale znakom Trumpovej slabosti. Pretože v skutočnosti „verejnosť jednoducho nemá záujem kúpiť to, čo ľavica predáva“. Úryvky z jeho textu:

Ľavica už zaplatila nemalú cenu za to, že je čoraz viac spájaná s militantnou politikou identity. Tá je nálepkou naznačujúcou, že sa ľavica zameriava na otázky, alebo minimálne sa dáva rozptyľovať otázkami, ktoré sú pre životy väčšiny voličov málo relevantné. Horšie je, že toto ťažisko pozornosti priviedlo mnoho voličov z pracujúcej triedy k presvedčeniu, že ak sa k tomuto novému svetonázoru neprihlásia a nebudú ochotní hovoriť jeho jazykom, tak ich ľudia, ktorí majú reprezentovať ich záujmy, odsúdia a označia za reakcionárov, za netolerantných a za rasistov. Do istej miery majú títo voliči aj pravdu: niektoré časti ľavice sa na nich naozaj dívajú zvrchu ‒ zjavne sú to tí mladší, vzdelaní a z mestského prostredia, ktorí politiku identity a teóriu intersekcionality vítajú. Toto prispelo k dobre zdokumentovanému rozkolu v koalícii Demokratickej strany podľa vzdelania a regiónov.

Ako dôvod, prečo je tento hriech taký čudný, kontraproduktívny a možno aj neodpustiteľný, sa ukazuje to, že všeobecný názor na otázky tolerancie a rovnosti sa v posledných rokoch stal oveľa liberálnejší. Práve tie veci, za ktoré ľavica pôvodne bojovala, sú dnes menej kontroverzné a viac prijímané ‒ od manželstiev homosexuálov cez rodovú aj rasovú rovnosť až po odpor voči diskriminácii. Ľavica vyhrala.

Samozrejme, za tento argument v minulosti bojovali známym jazykom spravodlivosti a občianskych práv; univerzálnymi princípmi, ktoré sú príťažlivé naprieč spoločnosťou a majú hlboký základ v národnej diskusii. To však nemôžeme povedať o elitných ideách odvodených z akademického prostredia a z jazyka, ktoré uprednostňuje ľavicová politika identity. A nemôžeme to povedať ani o výrazne neliberálnych postojoch voči tým, čo s týmito myšlienkami nesúhlasia alebo používajú nedovolený jazyk. Zdôrazňovanie týchto myšlienok a takéto správanie sú v skutočnosti v rozpore s univerzálnymi politickými a morálnymi princípmi, ktoré zvyčajne poháňali ľavicu a boli základom pre široké koalície za sociálnu zmenu. Kým bude ľavica venovať viac času tomu, aby našla nových nepriateľov, než aby si vybudovala nové priateľstvá, nepodarí sa jej presadiť mnoho dôležitých priorít.

Podľa Teixeiru je politika identity len jeden zo smrteľných hriechov ľavice. Prečítajte si celý text a jeho zoznam hriechov.

Tvrdí, že ľavica by skutočne mohla ponúknuť to, čo väčšina amerických voličov chce ‒ no aby to mohla urobiť, musí poraziť svoje vlastné elity a ich preferencie. Hovorí:

Ľavica, ktorá propaguje univerzálne hodnoty, lepší model kapitalizmu, praktické riešenie problémov klimatickej zmeny a ekonomiku, čo dokáže zabezpečiť dosť pre všetkých, má veľkú príležitosť. Najskôr sa však musí rozhodnúť, či chce byť ľudovou ľavicou alebo ľavicou elít ‒ iba jedna z nich má šancu v demokracii uspieť. No táto diskusia dnes absentuje.

Člen konzervatívneho think-tanku Henry Olsen medzitým zdieľal svoje tri smrteľné hriechy pravice. Na úvod sa pýta: Prečo posledných 90 rokov platí, že sa viac Američanov označuje za demokratov než za republikánov, aj keď republikáni dokážu vyhrať národné voľby? Prvým smrteľným hriechom pravice je fundamentalizmus voľného trhu. Úryvok:

Oddanosť princípu osobnej slobody sa však nesmie zmeniť na dogmatizmus. A v mene tohto dogmatizmu sú jeho nasledovníci slepí k trápeniu, ktoré si navzájom dokážu spôsobiť jednotlivci; vrátane nešťastia, ktoré sa deje súkromnými prostriedkami. História ľudstva nás učí, že drvivá väčšina ľudí sa nesnaží o veľkosť, nie sú to podnikavci, ktorí vedia riskovať, väčšina ľudí prijme aj zlé ponuky, len aby sa vyhli smrti a chudobe. Tie isté vlastnosti, ktoré v rukách talentovaných a cnostných vedú k dobru, môžu viesť, a pričasto aj vedú k vykorisťovaniu, keď sa ocitnú v rukách bezcitných a skazených. Ľudská civilizácia neponúka len jednoduchú binárnu voľbu medzi verejným a súkromným konaním, ako to chcú ideológovia ľavice a pravice ‒ akoby všetko dobro bolo na jednej strane a všetko zlo na druhej.

Republikánska strana je až príliš často obeťou trhových dogiem a vyzdvihuje konanie a voľbu jednotlivca ako dobro samo osebe, bez ohľadu na okolnosti alebo následky. Podľa tohto myslenia si chudobní ľudia nezaslúžia pomoc, pretože si sami môžu za svoju nešťastnú situáciu. Tí, ktorí sa dnes musia pozerať na to, ako ich živobytie krachuje a ako ich komunity ničí globalizácia, si nezaslúžia našu pozornosť. Menšiny, ktoré sú diskriminované v zamestnaní, musia niesť svoj kríž a vydržať, možno dokonca byť spokojné s vedomím, že takéto neefektívne praktiky v oblasti ľudských zdrojov určite budú viesť k zániku ich zamestnávateľov. Tento postoj označujem ako „fundamentalizmus voľného trhu“: je ním myšlienka, že čokoľvek sa udeje ako súkromná záležitosť, je samo osebe dobré ‒ nemôžeme pripustiť, že kroky, ktoré podnikne vláda, môžu obnoviť spravodlivosť v našich životoch, ani že budú úspešné, ak sa o ne pokúsime.

To je pravda ‒ no to je jednoduché a zjavné. Aj tak som rád, že to povedal, pretože si myslím, že toto je naozaj najväčší problém pravice. Zaujímavejší smrteľný hriech pravice je podľa Olsena arogancia, ktorá sa podľa neho čiastočne prejavuje v tom, že Republikánska strana fetišizuje dva typy osobnosti: podnikateľa a zbožného muža. Výňatok:

Mitt Romney je príkladom prvej kategórie; veľkú časť jeho podpory možno pripísať jeho podnikateľskému úspechu. Jeden republikánsky aktivista mi v roku 2012 povedal, že podporoval Romneyho, pretože jeho minulosť mu pomohla prijať tvrdé rozhodnutia, ktoré musel urobiť. „Prepustil svojich priateľov,“ zvolal a zjavne ignoroval fakt, že priatelia chcú pomoc, nie výpoveď. Keď som varoval istého lídra Republikánskej strany, že Romney prehráva, pretože ho voliči vnímajú ako intrigánskeho pána Pottera z filmu It’s a Wonderful Life, odpovedal, že hrdina filmu, George Bailey, bol sprostáčik ‒ to pán Potter bola chvályhodná postava, ktorá „tvorí hodnotu“. Práve tento postoj priviedol Romneyho a mnohých ďalších v Republikánskej strane k tomu, že za svoj prijali morálne odpudivý argument známy ako „tvorca trhu alebo pasívny príjemca“; a jeho odhalenie pravdepodobne zložilo už aj tak potápajúcu sa Romneyho kampaň.

Mnohí v tábore republikánov vyvyšujú prototyp veriaceho kresťana ‒ všetkých ostatných považujú za padlých, a to nielen teologicky, ale aj politicky. Republikánski kandidáti na prezidenta, ktorí dvoria náboženským konzervatívcom, ktorí sú v Iowe dominantní, sa čoraz viac cítia povinní vyhlásiť pred volebnými zhromaždeniami vernosť Ježišovi Kristovi. Ted Cruz počas svojej prezidentskej kampane uviedol, že „žiaden prezident, ktorý nezačína každý svoj deň na kolenách, nie je schopný byť najvrchnejším veliteľom tejto krajiny“.

Prečítajte si celý jeho text.

Inzercia

Čo si myslíte vy? Čo sú podľa vás niektoré smrteľné hriechy strany, na ktorej stojíte? Ak aj nie smrteľné hriechy, tak aspoň veci, pre ktoré je vaša strana menej úspešná či atraktívna, než akou by naozaj mala byť?

Jedna vec, ktorú by som pridal na stranu pravice ‒ a neviem, či je to smrteľný hriech alebo vôbec hriech; možno je to len nepríjemnosť ‒ je detail, ako pravica nakladá s pojmom vlastenectvo. Zdá sa, že pre ľavicu je hanba byť hrdý na túto krajinu a jej históriu. To je pre bežných ľudí odpudzujúce.

No aj opačný extrém prítomný v republikánskej strane je značne nepríťažlivý. Je to pravdepodobne hlas muža v strednom veku, ktorý vyrástol v čase, keď sa v bežnej kultúre neustále pripomínala veľkosť Ameriky a jej vojenská moc (prečítajte si knihu Andrewa Bacevicha z roku 2013 o Americkom militarizme, aby ste lepšie pochopili túto éru a jej psychologické dôsledky). Tento muž sa potom musel prizerať, ako Amerika spustila katastrofálnu vojnu v Iraku a bezvýchodiskovo nekonečnú vojnu v Afganistane. Nemyslím, že republikánsku stranu stojí veľa tento superpatriotizmus, no vzhľadom na následky týchto vojen je pre jej voliča naozaj odpudivý. Mám pocit, že sa mi snažia niečo predať a nielen to, snažia sa to predať aj sami sebe. Je to politický gýč.

Keď Milan Kundera hovoril o komunistickom gýči, povedal:

Gýč vyvolá tesne po sebe dve slzy dojatia. Prvá slza hovorí: aké je to krásne, deti bežiace po trávniku!

Druhá slza vraví: aké je to krásne byť spolu s celým ľudstvom dojatý deťmi bežiacimi po trávniku!

Na inom mieste definuje Kundera gýč ako „absolútne popretie existencie hovna“. To je celkom dobré. Republikánsky gýč absolútne popiera, že Amerika je schopná vecí, ktoré sú na hovno. Demokratický gýč absolútne popiera, že Amerika je schopná vecí, ktoré nie sú na hovno, okrem toho, keď prizná, že je sama na hovno.

Neznášam obe tieto verzie gýča. Nie sú skutočné a zdá sa, že im viac ide o to, aby zvládali emócie v rámci vlastnej strany, než o to, aby povedali niečo pravdivé o našej krajine a ľuďoch, čo v nej žijú.

Som si istý, že toto je elitná sťažnosť. Ale ako konzervatívca ma veľmi unavuje falošný, vyprodukovaný emocionalizmus v mojej strane. Prvýkrát v živote, čo mojou hlavou prebehla dobrá myšlienka o Donaldovi Trumpovi, bol moment počas debaty kandidátov Republikánskej strany v roku 2016 v Južnej Karolíne. Trump vtedy povedal, že vojna v Iraku bol zlý nápad, čím prelomil toto tabu medzi hlavnými republikánskymi kandidátmi (Ron Paul úctyhodne tvrdil to isté vo svojich predošlých kampaniach, no vždy bol len okrajovou postavou). Prečo to bolo tabu, kým to nepovedal Trump? Odpoveď na túto otázku, nech ju definujete akokoľvek, je hriechom pravice, pravdepodobne smrteľným hriechom.

V každom prípade, chcem počuť od vás o vašej strane: Čo sú jej smrteľné hriechy?

 

Text vyšiel v The American Conservative. Uverejnené so súhlasom redakcie. Preložila S. Gajdošová.

Rod Dreher je redaktor časopisu The American Conservative. V minulosti bol prispievateľom a redaktorom New York PostThe Dallas Morning NewsNational ReviewSouth Florida Sun-SentinelWashington Times a Baton Rouge Advocate. Rodove komentáre boli uverejnené okrem iných publikácií v The Wall Street JournalCommentaryWeekly Standard, Beliefnet a Real Simple a bol hosťom v NPR, ABC News, CNN, Fox News, MSNBC a BBC. S manželkou Julie a s ich tromi deťmi žije v Baton Rouge v štáte Louisiana. Napísal päť kníh: The Little Way of Ruthie Leming (Malá cesta Ruthie Lemingovej), Crunchy Cons (Chrumkaví konzervatívci), How Dante Can Save Your Life (Ako vám Dante môže zachrániť život), The Benedict Option (Benediktova voľba) a Live not by lies (Nežiť v klamstve).

Odporúčame