Ako sa žilo kresťanom v Sýrii pred vojnou

Slovensko má v dohľadnom čase prijať stovku sýrskych kresťanov. Dajme teraz bokom všetky doterajšie diskusie o počtoch a zamyslime sa nad tým, kto k nám prichádza a prečo.

Začnem encyklopedicky. Sýrska arabská republika bola založená po prvej svetovej vojne. Aj napriek prijatej ústave a vláde nebola plne samostatná, ale ako mandátne územie Spoločnosti národov bola v správe Francúzskej republiky. V roku 1946 získala nezávislosť. Následne zažila obdobie nepretržitých politických nepokojov až do roku 1970, keď vedenie krajiny prevzal Hafiz al-Asad. Asadova rodina sa hlási k menšinovej moslimskej náboženskej skupine alavitov, ktorá patrí do šiitskej vetvy islamu a má iba 11-percentný podiel na sýrskom obyvateľstve. Hafiz al-Asad musel potlačiť viacero povstaní sunnitskej väčšiny (ktorá tvorila 74 percent obyvateľstva), pričom pri vzbure vedenej hnutím Moslimskí bratia v roku 1982 v Hame došlo k masakru. A to veľmi krutému masakru. Podľa odhadov za 27 dní zahynulo od desať do štyridsaťtisíc ľudí.

Aby upevnil svoju moc, Hafiz al-Asad nielen že obsadzoval svojimi stúpencami a alavitskými príbuznými kľúčové pozície v štátnej správe a bezpečnostných silách, ale viedol tiež veľmi ústretovú politiku voči miestnej kresťanskej menšine. Svojím vyše desaťpercentným podielom na sýrskom obyvateľstve kresťania pre neho neboli nijako zanedbateľní. Hafiz al-Asad odmietal sunnitským nižším vrstvám každú štátnu ochranu, naopak, s protiislamisticky naladenými kresťanmi budoval úzke vzťahy. Kresťania požívali možnosť bezplatného vzdelávania a tým aj vzostupu medzi sociálne elity. Niektorí z nich sa prepracovali až na vládne pozície. V roku 2000 nastúpil po Hafiz al-Asadovi jeho syn Bašar, ktorý, samozrejme, pokračoval v politickej línii svojho otca.

Sýrsky prezident Bašar al-Asad samozrejme nie je a nikdy nebol žiaden demokrat, nebol zvolený sýrskym ľudom. Obísť však nemožno ani to, že kresťanom pred vojnou reálne garantoval takú mieru slobody, o ktorej mohli kresťania v iných krajinách s moslimskou väčšinou (s výnimkou Libanonu, kde ich však žije podstatne viac) len snívať.

Podľa štúdie Christopha Leonhardta Die orthodoxen Christen in Syrien und Libanon: Zwischen Assad und Islamisten (Deutsche Orient-Stiftung 2014) bola náboženská sloboda kresťanov v Sýrii garantovaná už ústavou z roku 1973, ako aj ústavným referendom z roku 2012. V ústave mali zakotvené právo stavať kostoly, nadobúdať s týmto cieľom pozemky a dostávať podporu od štátu.

V sekulárnej Sýrii, kde nebolo uprednostňované nijaké náboženstvo, boli všetky kostoly, ako aj mešity oslobodené od platenia daní pri nákupoch spojených s ich prevádzkou. Kresťania smeli počas asadovského režimu praktizovať svoju vieru verejne, pričom im na znak náboženskej tolerancie boli uznané ich veľké sviatky ako dni pracovného pokoja. Kresťanské bohoslužby boli neraz vysielané v štátnej televízii i rádiu. Keďže sýrski kresťania neboli vystavení nijakej štátnej ani spoločenskej diskriminácii, asadovská Sýria bola príťažlivá aj pre kresťanov z okolitých krajín, dokonca dlhý čas mala povesť najbezpečnejšej krajiny pre kresťanov na Blízkom východe.

Hrobka sv. Jána Krstiteľa v Umajjovskej mešite v Damasku.

To všetko sa zmenilo po vypuknutí Arabskej jari a najmä sýrskej očianskej vojny a následne vzniku Islamského štátu. Asad mal podporu menšiny obyvateľstva a potom, čo sa začali ľudové nepokoje proti jeho režimu, došlo k množstvu násilných útokov proti civilnému obyvateľstvu, ktoré sa nevyhli ani kresťanom.

Ako všetci vedia, zdokumentované bolo použitie chemických zbraní a podobne. To všetko oslabilo akceptáciu jeho vlády nielen medzi sunnitskými moslimami, ale aj kresťanmi. Viacerí z nich sa napokon dali na útek preto, aby sa vyhli vojenskej službe v Asadovej armáde. Kresťania, ktorí dnes zo Sýrie utekajú, tvrdia, že Asad stojí o podporu ich kresťanských lídrov, jeho režim však spáchal toľko krutostí voči civilom, že zmierenie si mnohí nedokážu predstaviť.

Sto takýchto alebo im podobných ľudí príde onedlho na Slovensko. Mali by sme si byť vedomí, že to nebudú žiadni ekonomickí migranti. Ich kresťanstvo bude v mnohom kultúrne odlišné od toho nášho, ale v niečom podstatnom môže byť pre tunajšie kresťanké pomery obohatením.

A pokiaľ ide o ľudový sentiment a pocit istého nadradenia, ktoré by niektorí mohli cítiť k Sýrčanom, chce sa mi dodať len jedno: Ak bude slovenská vláda ústretová voči sýrskym kresťanským utečencom len v tej miere, v akej vychádza v ústrety v náboženskej a sociálnej oblasti k svojim občanom, nebude nikto môcť tvrdiť, že im dávame niečo, čo by vo svojej vlasti predtým nezažili.

Foto: Profimedia.sk, wikimedia cc