Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
04. september 2020

Kultúrne pamiatky

Stáva sa, že pamiatkari lietajú príliš vysoko v oblakoch

Pri ochrane pamiatok občas aktivistické pohľady prevalcujú racionálny pohľad, tvrdí právnik a archeológ Tomáš Michalík.

Stáva sa, že pamiatkari lietajú príliš vysoko v oblakoch

Foto: Lenka Chlebanová

Tomáš Michalík je právnik a archeológ. Po skončení štúdií pôsobil na pamiatkovom úrade aj na ministerstve kultúry za ministrov Maďariča a Krajcera.

Od roku 2013 pracuje ako zástupca riaditeľa Trenčianskeho múzea a zároveň je konzultantom v oblasti pamiatkového práva, kultúrneho dedičstva a archeológie. Prednáša aj pamiatkové právo reštaurátorom na Vysokej škole výtvarných umení.

Od roku 2018 je súdnym znalcom v odvetví archeológia, kde je jeho úlohou určovanie spoločenskej hodnoty nálezov a výšky spôsobenej škody v súvislosti s archeologickou kriminalitou. Svojich klientov ako právnik zastupuje aj v konaní pred pamiatkovými úradmi.

V rozhovore pre Postoj vysvetľuje, prečo je Záverečná správa Revízie výdavkov za kultúru prelomovým dokumentom aj to, čo by v nej bolo potrebné vylepšiť. Objasňuje fungovanie pamiatkových úradov aj proces zápisu či výpisu pamiatky z Ústredného zoznamu. Taktiež prezentuje svoj názor na pamiatkovú ochranu objektov, akými je PKO, Istropolis či kúpeľný dom Machnáč. 

Ako vnímajú vaši bývalí kolegovia to, že v sporoch zastupujete druhú stranu?

Nie sú z toho nadšení. Pamiatkari totiž často vidia len samotný objekt. My právnici vidíme aj človeka, ktorý zaň musí platiť. A je rozdiel, ak niekto vie, že kupuje objekt, ktorý je pamiatkou, alebo keď jeho stavbu proti jeho vôli vyhlásia za národnú kultúrnu pamiatku. Predpoklady na vyhlásenie pamiatky sú dnes také flexibilné a vágne, že v princípe je možné za kultúrnu pamiatku vyhlásiť akýkoľvek starý objekt.

Súčasná ministerka kultúry Natália Milanová vyhlásila, že pre ňu bude ochrana a obnova národných kultúrnych pamiatok prioritou. Máte z týchto slov radosť?

Vnímam to ako zmenu k lepšiemu. Čo sa týka súčasných vyjadrení pani ministerky, tak asi neexistuje človek, ktorý by ich nevnímal pozitívne. Uvidíme, ako sa jej slová pretavia do praxe. Prvé lastovičky sa už ukazujú a celá naša komunita ich hodnotí pozitívne. V porovnaní s predchádzajúcou vládou určite ide o zmenu k lepšiemu.

Vo svojom blogu ste reagovali na Záverečnú správu Revízie výdavkov za kultúru z dielne ministerstva. Píšete, že sa tešíte na čas, „keď sa kultúrna politika bude robiť na základe faktov a čísel, a nie ako ústupok tým, ktorí najviac kričia“. Čo ste tým mysleli?

V prvom rade to, že aktivistické pohľady nezriedka prevalcujú racionálny pohľad. Som odporcom toho, aby išli enormné verejné prostriedky do ochrany niečoho, čo nemá celospoločenský význam. To, aby štát zasahoval do niekoho súkromného vlastníctva na základe veľmi vágnych kritérií, je mi ako právnikovi vzdialené. Rešpektujem verejný záujem na ochrane hodnotných vecí, ale štát by mal zasahovať do vlastníctva iba na základe objektívnych, vopred definovaných a jasne vyhodnotených kritérií.

Veľa ľudí si na lokálnom aktivizme robí svoju politiku. Nemám rád, keď sa s vlastníkmi historických budov zachádza tým spôsobom, že sú na úplne poslednom mieste. Pri objektoch, ktoré nie sú kľúčové a sami pamiatkari ich nepovažujú za hodné toho, aby sa vyhlásili za kultúrnu pamiatku, niekedy počuť hlasy, ktoré sa zo zištných dôvodov usilujú o to, aby objekt zostal nedotknutý. Pokiaľ samotní pamiatkari usúdia, že objekt nemá nárok na to, aby bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku, tak si nemyslím, že „hlas ulice“ by ich mal k tomu donútiť.

S vlastníctvom kultúrnej pamiatky sa spája veľa komplikácií. Ľudia to často berú ako záťaž.

Na pamiatkovom úrade sú desiatky takýchto prípadov ročne. Ľudia sa často odvolávajú voči tomu, aby bol ich objekt vyhlásený za kultúrnu pamiatku. Je to dôkazom toho, že väčšina spoločnosti nevníma status národnej kultúrnej pamiatky ako nejaký honor, ale skôr ako záťaž. A ja sa im ani nečudujem.

Bol som svedkom situácie, že mladá rodina chcela obývať drevenicu – pamiatku. Napriek tomu, že ju zvonku nechala nedotknutú, pamiatkari im ju nepovolili zvnútra žiadnym spôsobom zatepliť. To mi pripadá cez čiaru. Pamiatky sú súčasťou živej spoločnosti, mali by žiť a slúžiť vlastníkovi aj verejnosti. Samozrejme, nie za každú cenu. Ale aj príliš rigidný prístup k pamiatkovej ochrane je na škodu veci.

Napísali ste, že správu ministerstva považujete za „významný medzník a míľnik.“ Prečo?

Pretože je to prvýkrát, keď sa niekto pozrel na obnovu kultúrneho dedičstva z pohľadu financií. Počas pôsobenia na pamiatkovom úrade a ministerstve som bol svedkom toho, že sa často rozhodovalo podľa pocitov či jednostranných informácií. Tým som ako právnik nebol nadšený. Táto správa sa snaží vniesť istý systém do sféry, ktorá bola doteraz poháňaná viac emóciami.

Obsahuje aj nemalý počet chýb, ale na to, že ide o prvý krok a že nebol spravený úplne zlým smerom, ju v princípe vnímam pozitívne. Pre mňa je dôležité najmä to, aby boli jasné pravidlá hry. Pamiatkari nezriedka lietajú príliš vysoko v oblakoch a v dobrej viere zabúdajú reflektovať ekonomickú realitu. Mantinely pamiatkovej ochrany v podstate neexistujú. Práve preto som už dávnejšie, pri komentári k programovému vyhláseniu súčasnej vlády navrhoval vytvorenie metodík, ktoré ak by už aj neboli záväzné, tak by boli aspoň významnými interpretačnými pravidlami.

Čo by bolo podstatou týchto metodík?

Išlo by o základné rozlíšenie toho, čo je neprípustné, čo je želané a tak podobne. Pretože teraz, keď hovorím o jednej veci s tromi rôznymi pamiatkarmi, tak každý z nich má na tú istú vec rozdielny názor. To je v poriadku v rámci akademických debát. V rámci výkonu štátnej správy však tieto rozdielne názory pre vlastníka znamenajú rozdiely v desiatkach tisíc eur.

Správa uvádza, že výdavky na kultúru boli v roku 2019 vo výške 623 miliónov eur čo je 0,66 percenta HDP. Za posledné roky boli podľa Eurostatu výdavky Slovenska na kultúru vyššie, než je priemer štátov EÚ, a nižšie, než je priemer štátov V4. Politika kultúrneho dedičstva pritom zhltla 100 miliónov. Tieto čísla na pohľad vyzerajú dobre a nepoukazujú na nejaký zásadný problém. Ako to vidíte vy?

Čísla samy osebe skutočne nevyzerajú zle, ale výsledky tomu vôbec nezodpovedajú. Na to, koľko sa do systému nalialo peňazí, nemám dojem, že by sme v kultúre urobili nejaký veľký krok vpred. Čísla samy osebe nehovoria nič, pokiaľ sa k nim neuvedie aj kontext.

Dobré čísla má napríklad aj dotačný program ministerstva kultúry Obnovme si svoj dom. Rastie celková alokácia či percento úspešných žiadostí. Aj napriek tomu je to len kvapka v mori tých finančných prostriedkov, ktoré vlastníci potrebujú na to, aby splnili podmienky, ktoré im štát predpíše. Dominantnú časť si stále musia hradiť z vlastných zdrojov.

A to sa týka len desiatky tisíc národných kultúrnych pamiatok. Oveľa viac ako pamiatok existuje nehnuteľností v pamiatkových územiach. Ich vlastníci nemajú absolútne žiadne právo ani nárok na nejakú pomoc. Ale musia dodržiavať povinnosti a príkazy pamiatkových úradov. Podľa môjho názoru táto situácia naráža na základné ústavné princípy.

Záverečná správa ministerstva si určila mnohé ciele a ukazovatele, na základe ktorých chce hodnotiť progres a výsledky. Sú podľa vás zvolené dobre?

Ani jeden zo spomenutých cieľov nie je zvolený zle. Niektoré z ukazovateľov sú však podľa môjho názoru zvolené nezmyselne. Správa napríklad akcentuje, že štát má byť lídrom, čo sa týka ochrany a prezentácie pamiatkových hodnôt. Z grafov, ktoré boli súčasťou príloh, však vyplýva niečo iné. Až tretina štátnych pamiatok je v dezolátnom či havarijnom stave. Na tento fakt daná správa zabúda. To je podľa mňa vecná a faktická chyba.

V správe sa hovorí, že najhoršími správcami kultúrnych pamiatok sú súkromní vlastníci. Grafy v prílohe teda hovoria niečo iné?

Áno. Na jednej strane sa tam tvrdí, že štát má byť výkladnou skriňou, ale realita je iná. Z dátovej časti správy vyplýva, že v zlom stave je štvrtina všetkých pamiatok a tretina štátnych.  

S akými ďalšími ukazovateľmi vo svojom texte polemizujete?

Napríklad s priemernou podporou dotačného programu Obnovme si svoj dom na jeden projekt. Úradníci totiž niekedy vedia byť kúzelníkmi, čo sa týka štatistík. K zlepšeniu týchto parametrov sa dá dôjsť aj bez toho, aby bol reálne zlepšený objektívny stav. Či už cestou veľmi jednoduchých pamiatkových obnov, aby sa umelo nafúkol ich počet, alebo vypísaním niektorých zlých pamiatok z Ústredného zoznamu pamiatkového fondu.

Zápis aj výpis pamiatok z Ústredného zoznamu je čisto v kompetencii pamiatkového úradu? Môže sa stať, že sa nejaký úradník jedného dňa rozhodne, že daný objekt už nemá pamiatkovú hodnotu a jednoducho ho zo zoznamu vypíše?

Áno, je to veľmi flexibilné. Mám klienta z Martina, ktorý vlastní pamiatku, ktorá je ňou od 60. rokov. Je to rovnaká medzivojnová vila, akých je tam celá štvrť. Dôvodom na pamiatkovú ochranu bolo pôvodne iba to, že tam istý čas žila Elena Maróthy-Šoltésová. Pátraním v archívoch som prišiel na to, že veľká časť informácií z internej databázy pamiatkového úradu bola chybná, vrátane datovania, architekta či povahy pobytu spisovateľky. V princípe sa zistilo, že Elena Maróthy-Šoltésová tam bývala len niekoľko mesiacov na sklonku svojho života, keď sa o ňu už nemal kto postarať. Nevytvorila tam žiadne zo svojich významných diel. Okrem toho objekt nemá žiadne iné výnimočné pamiatkové hodnoty. Toto všetko sme následne dávali ako podnet na vypísanie z registra pamiatkového fondu. Pamiatkový úrad to neakceptoval.

Paradoxne, v prípade iných pamiatok akceptovali ako dôvod na vypísanie zo zoznamu fakt, že vlastník sa o pamiatku dlhodobo nestaral. Ignoráciou zákonnej povinnosti vlastníka tak došlo k zániku pamiatky. Právnym následkom pritom nebolo uloženie sankcie, ale vypísanie zo zoznamu pamiatok. Rozhodovacie procesy v súčasnosti nie sú upravené žiadnymi internými pravidlami a podliehajú svojvôli úradníkov.

Inzercia

Neexistuje nejaký druhostupňový kontrolný orgán, ktorý by mohol podobné konanie zvrátiť?

V princípe tam kontrolný orgán je. Voči všetkému, čo pamiatkový úrad vykoná, je možné sa odvolať na ministerstve kultúry. Často to však vyzerá tak, že ministerstvo len skopíruje výrok a odôvodnenie pamiatkového úradu a tým sa druhý stupeň výkonu štátnej správy prakticky skončí.

Čo môže byť motiváciou toho, aby zamestnanec pamiatkového úradu chcel za každú cenu udržať istý objekt ako národnú kultúrnu pamiatku?

Každý úradník sa bojí slova precedens. Úrady sa boja, že ak by bolo niečo povolené, hneď by to slúžilo ako vzor pre ďalšie rozhodovanie. Nechcú byť jednoducho tým prvým kamienkom, ktorý spustí lavínu.

Ako je možné, že za posledných tridsať rokov fungovala oblasť pamiatkovej ochrany bez jasných pravidiel?

Asi nie som úplne správnym adresátom tejto otázky. Možno je to preto, že pamiatkarom to takto vyhovuje. Nikto z nás nechce pôsobiť v priveľmi regulovanom prostredí. V princípe sa argumentuje tým, že každá pamiatka je individuálna, a preto nemožno definovať nejaké všeobecné pravidlá. Ja s tým nesúhlasím. Drevenica v Čičmanoch predsa nemôže byť diametrálne odlišná od drevenice v Osturni. Stačí sa opýtať veľkých investorov, ktorí majú pamiatkovo regulované objekty na viacerých miestach Slovenska. Tí vám povedia, že každý krajský pamiatkový úrad k rozhodovaniu vo svojom regióne pristupuje úplne inak. To, čo niekde nemá šancu prejsť, sa inde v pohode odsúhlasí a realizuje. Je nepredstaviteľné, aby moje práva ako vlastníka záviseli od toho, či je konkrétny pamiatkar prívržencom tohto alebo iného prístupu. Chápem, že pamiatkari chcú objektu dopriať to najlepšie, len zabúdajú, že vlastník nemá nafukovací rozpočet.

Ministerstvo v správe odporúča zavedenie systému kategorizácie pamiatkového fondu podľa stupňa pamiatkovej ochrany a následného nadviazania stupňa náročnosti pamiatkovej obnovy. Vo svojom blogu píšete, že dnes si „štát nevie definovať svoje rodinné striebro, ale zaň považuje ako šperky po babičke, tak súčasnú bižutériu“ a tiež že „na Slovensku má každá pamiatka rovnaký právny status – Bratislavský hrad má tak rovnaký stupeň právnej ochrany ako pamätná tabuľa“. V susednom Česku existuje delenie na pamiatky národného a lokálneho významu. Prečo sa podobná kategorizácia u nás pripravuje až teraz?

Česká kategorizácia pamiatok je dôsledkom spoločného pamiatkového zákona z roku 1987. Ten mal medzitým desiatky novelizácií. Náš pamiatkový zákon bol schválený koncom roku 2001, keď sa určilo, že všetky pamiatky budú národnými kultúrnymi pamiatkami. Dôsledkom toho je, že Trenčiansky hrad má rovnaký stupeň právnej ochrany ako pomník neznámeho vojaka v nejakej obci.

Práve spomínaná kategorizácia by mala byť jedným z nástrojov, ktorým by sa určili priority vo využití verejných zdrojov. Pokiaľ štát niečo platí, tak môže aj vyžadovať veľmi vysoký stupeň autenticity. Ak si chce niekto výhradne zo svojich súkromných peňazí prerobiť lokálnu kúriu na hotel a dodrží pritom základné, vopred definované pravidlá, tak podľa mňa mu do toho štát nemá právo príliš striktne vstupovať. Navyše ak mu za to neponúka nijakú kompenzáciu.

Ako by mala tá kategorizácia vyzerať?

Ja osobne by som navrhoval trojstupňové delenie. Prvé by boli tie najvýznamnejšie pamiatky – hrady, zámky, kostoly, župné domy a pod. Potom by mali nasledovať pamiatky regionálneho a lokálneho významu. V ich prípade spravidla nemá zmysel predpisovať predražené komplexné reštaurovanie či prehnané míňanie verejných prostriedkov.

Hovorili sme o vlastníkoch objektov v pamiatkových územiach, ktorých viažu isté predpisy, ale nemajú nárok na žiadnu pomoc či kompenzácie od štátu. Tento stav ministerská správa nerieši. Znamená to, že ani do budúcna sa pre týchto vlastníkov nič nezmení?

Správa sa o týchto objektoch ani vlastníkoch výslovne nezmieňuje. Je to asi problém, ktorý ministerstvo kultúry nevníma ako zásadný. Z finančných dôvodov tomu rozumiem, ale je to určite impulz na zamyslenie a hľadanie riešenia do budúcna. Tento stav totiž nie je udržateľný.

Ste za to, aby sa novelizoval aj samotný pamiatkový zákon?

Som veľkým zástancom novelizácie pamiatkového zákona vo viacerých bodoch. Čo sa týka kompenzácie, tam by išlo skôr o novelizáciu príslušných daňových zákonov. Správa navrhuje istý daňový bonus, čo by v praxi znamenalo, že pamiatkové objekty by boli automaticky daňovo zvýhodnené. To by mohlo byť dobré paušálne kompenzačné opatrenie. Keď mi štát do niečoho hovorí, tak nech za to aspoň platím menej daní. To je podľa mňa fér. Pretože teraz tá selekcia prebieha na základe veľmi vágnych a subjektívnych kritérií. Všetci vieme, že tam, kde prevažuje subjektívne posudzovanie, je priestor pre svojvôľu, v horšom prípade pre korupciu.

Súčasné nastavenie je živnou pôdou pre korupciu a rôzne machinácie?

Záleží často na rozhodnutí jedného človeka, či niečo dovolí alebo nedovolí. Neviem si predstaviť myšlienkové pochody niektorých zamestnancov krajských pamiatkových úradov, ktorí povolili niektoré veci. Tým nechcem naznačiť, že za tým nutne musí byť korupcia, ale vágna právna úprava a netransparentný rozhodovací režim pre ňu vytvára priestor.

Ministerskej správe tiež vyčítate, že nereflektuje problém, ktorý verejnosť najčastejšie vníma. Ide o miznutie historických objektov v regiónoch, ako sú kúrie či menej významné kaštiele, pamiatkovo väčšinou nechránené. Ľudia k nim majú blízky vzťah a viaže sa k nim určitá rodinná či historická pamäť. Čo v tomto smere navrhujete?

V princípe tam treba finančne podporiť vlastníkov, aby sa im neoplatilo objekty búrať. Ja som navrhoval mechanizmus, kde by v prípade novo vyhlásených kultúrnych pamiatok mal štát povinnosť vyčleniť finančné prostriedky na investovanie do nich. Aspoň na tie prvé dva-tri roky. Tieto objekty sú skutočne nositeľmi lokálnej histórie, ktorá nám dnes vo veľkom mizne. Stojí za zváženie nájsť mechanizmus, aby sa zabránilo ich búraniu a strate. Ak pamiatkari vyhlásia objekt za národnú kultúrnu pamiatku, zastavia tým deštrukciu. Zbúranie pamiatky je trestným činom. Samotné vyhlásenie bez finančnej kompenzácie však spravidla nie je trvalo udržateľné a vhodné riešenie. Vlastník sa bude voči tomuto rozhodnutiu odvolávať a nebude ani motivovaný do nechcenej pamiatky investovať.

Zrejme nemôžeme od nikoho chcieť, aby mal vzťah k histórii či bol milovníkom kultúry.

Je každého právom nemať vzťah k histórii. Ak niekto vlastní historický objekt, ktorý nie je pamiatkovo chránený, je jeho právom ho zbúrať. Nemôžeme od nikoho chcieť, aby nenakladal so svojím vlastníctvom tak, ako chce. Spoločnosť by mala skôr tlačiť na to, aby aj financie, ktoré k nám teraz prídu z Európskej únie, boli aj v tomto ohľade rozumne využité.

Nebolo by cestou aj využitie predkupného práva a odkúpenie objektu obcou alebo štátom?

Obce sú účastníkmi konania vtedy, ak sa nejaký objekt vyhlasuje za kultúrnu pamiatku. Málokedy však majú priestor na ich záchranu. Možno by bolo dobré zvážiť túto možnosť. Otázkou však  je, ako často by sa využívala. Predkupné právo ministerstva kultúry za posledných dvadsať rokov nebolo voči národnej kultúrnej pamiatke aplikované ani raz. Je otázkou, či takýto právny inštitút má zmysel, keď za dvadsať rokov nebol ani raz využitý.

Podľa vášho názoru je cestou zrušiť ho alebo ho začať uplatňovať?

Myslím, že by ho mohli začať konečne využívať. Hoci osobne nie som presvedčený, že štát je dobrý vlastník. Toto predkupné právo by malo byť len jedným z viacerých krokov. Podobne sa v praxi vôbec nevyužíva ani inštitút vyvlastnenia.

V Trenčianskych Tepliciach sa v tejto súvislosti diskutuje o budúcnosti kúpeľného domu Machnáč. Uvažuje sa tam aj o vyvlastnení. Čo s majiteľmi, ktorí o skutočnú obnovu objektu záujem nemajú?

Vlastník sám osebe nemusí byť zlý. Ani to, že sa v niečích rukách kumulujú pamiatky, nemusí byť zlé. Skôr ide o to, do akej miery je majiteľ pripravený rešpektovať pamiatkové hodnoty. Čo sa týka Machnáča, pred niekoľkými rokmi tam pamiatkari trvali na tom, aby nedošlo k žiadnym podstatným zmenám v dispozícii. Machnáč je stavba, ktorá má napríklad spoločné toalety na jednej chodbe. Neviem, či by takéto dispozičné riešenie dnes niekomu vyhovovalo a spĺňalo súčasné štandardy na ubytovanie. Aj to je jedným z dôvodov, prečo Machnáč vyzerá tak, ako vyzerá.

Ako jeden z problémov ste pomenovali aj nedostatočný počet zamestnancov pamiatkových úradov. Je to tým, že chýbajú odborne vzdelaní absolventi, finančné ohodnotenie nie je dostatočne motivujúce alebo štátny rozpočet nedovoľuje pamiatkovým úradom prijať viac zamestnancov?

Myslím si, že tá posledná možnosť je správna. Pri zamestnancoch pamiatkových úradov ide o tabuľkové miesta, tam je to otázkou komunikácie medzi úradom a ministerstvom. Pre mladých ľudí bez záväzkov so zápalom pre vec to však môže byť na pár rokov zaujímavá pracovná skúsenosť.

Nie je problémom práve to, že tieto pozície priťahujú skôr absolventov a nezostávajú tu ľudia so skúsenosťami, ktorí by mohli k rozhodovacím procesom pristupovať kompetentnejšie?

Určite aj to je jedna z príčin súčasného stavu. Je to však skôr otázka na ministerstvo kultúry. Veľmi pochybujem, že by tam neevidovali žiadne požiadavky Pamiatkového úradu SR na zvýšenie platov či počtu zamestnancov. V situácii po korone, keď je požiadavka skôr na znižovanie platov, resp. stavov, neviem, či je toto témou, ktorú je teraz vhodný čas otvárať.

V ministerskej správe sa uvádza, že dohľad nad dodržiavaním zákona o ochrane pamiatkového fondu má pamiatková inšpekcia, ktorá má len dvoch zamestnancov. Je možné, aby dvaja ľudia dozerali na celé Slovensko?

U nás je koncepcia pamiatkovej inšpekcie iná ako napríklad v Českej republike. My máme model špecializovanej štátnej správy. Čo sa týka tých personálnych kapacít, slovenská pamiatková inšpekcia je veľmi poddimenzovaná. Neviem, či ste za posledných desať rokov zachytili nejaké jej výstupy. Všeobecne pracuje dosť voľne, sleduje, kontroluje, ale nemôže udeľovať nijaké sankcie.

V zákone je definované, aké sumy musí vlastník zaplatiť za nedodržanie nariadení pamiatkového úradu. Ako to v praxi funguje?

Tie pokuty vôbec nie sú malé. Sumy sa pohybujú od dvestotisíc do milióna eur. Pokuta sa ukladá aj v závislosti od výšky spôsobenej škody. Videl som aj pomerne neprofesionálne výstupy pamiatkového úradu, keď neboli schopní pomenovať, v čom presne bola spôsobená škoda. Buď sa nevyjadrili vôbec, alebo použili vágnu formulku, že došlo k poškodeniu pamiatkových hodnôt objektu. Keď sme sa pýtali v čom konkrétne, nevedeli odpovedať. V takom prípade je ťažké vyčísliť presnú výšku sankcie. Významným následkom nesúladu konania s rozhodnutiami pamiatkarov však môže byť pamiatkarsky nesúhlas s kolaudáciou, čo je pre väčšinu vlastníkov silný stimul na aspoň rámcové rešpektovanie pamiatkových podmienok.

Verejnosť vníma ochranu národných kultúrnych pamiatok veľmi citlivo a často aj skepticky. Obnovy sa buď nerealizujú, alebo sa realizujú neuspokojivo, schvaľovania často čelia podozreniam z korupcie, nenávratne miznú menšie historické objekty atď. Ako je možné obnoviť dôveru verejnosti a zlepšiť reputáciu pamiatkových úradov?

Každý ma reputáciu, akú si zaslúži. V prípade pamiatkových úradov je často zdrojom frustrácie ľudí nízky stupeň kvality či predvídateľnosti rozhodovania. Niektoré obnovy pamiatok sa napríklad verejnosti páčia, no z odborného hľadiska nie sú pozitívne vnímané. Dobrým príkladom je napríklad hrad Vígľaš alebo kaštieľ v Halíči. Oba tieto názory sú podľa mňa legitímne. Je to otázka vkusu. K zlepšeniu celkovej reputácie by mohla prispieť lepšia komunikácia poslania pamiatkových úradov a najmä transparentnosť procesov. Pamiatkari by mali presvedčiť ľudí, že tu nie sú na to, aby išli za každú cenu po ruke investorovi.

Často sa totiž nachádzajú ako medzi dvoma mlynskými kameňmi. Na jednej strane sú aktivisti, ktorí chcú chrániť aj veci staré päťdesiat rokov, a na druhej strane sú investori, ktorí nerozumejú tomu, prečo by mali chrániť a reštaurovať betón. Boli tu úvahy o pamiatkovej ochrane PKO či Istropolisu. Osobne s týmito názormi nesúhlasím. Myslím, že sme tam ako spoločnosť ešte nedospeli. Bolo by to uprednostňovanie skupiny názorov voči vlastníkovi, ktorý si objekt kúpil ako nepamiatku. Začať konanie o vyhlásení za národnú kultúrnu pamiatku v čase, keď už boli iniciované procesy o inom využití objektu či územia – a teda zmenu pravidiel hry v polčase – nepovažujem za férové. Najmä v prípadoch, ak je investor zodpovedný a iniciatívne si zistil právny status objektu v čase pred jeho kúpou.

Spomínaní aktivisti či členovia odbornej verejnosti to robia v dobrej viere. Keďže sú sami nadšencami pre architektúru či umenie, tak im každý detail pripadá vzácny a hodný ochrany. Nemôže táto osobná vášeň prerásť až do odtrhnutia od reality?

Môže, a tomu by práve mala zabrániť spomínaná kategorizácia. Momentálne je tá situácia taká, že s vaničkou vylievame aj dieťa. Existujú hrady, kde si pamiatkari neželajú návštevu turistov. Nemyslím si, že život pamiatky by mal byť nadradený jej spoločenskému využitiu. S mojím názorom však veľa ľudí z pamiatkových úradov nesúhlasí. Tento elitársky postoj je mne osobne nesympatický. Čím viac sa pamiatkari vrátia do reality a budú okrem pamiatky prihliadať aj na záujmy vlastníka, tým skôr sa v ochrane našich kultúrnych pamiatok ako spoločnosť posunieme vpred.

Odporúčame