Paradoxná, (ne)obyčajná Noc

Jeden príbeh rozpráva o dialógu rabína a jeho žiakov na tému, ako človek spozná blížiaci sa koniec noci. Na zdanlivo jednoduchú otázku sa pokúšali najprv nájsť odpoveď sami, vraj, ak sa dá rozoznať vlk od baránka, alebo ak hviezdy začnú slabšie osvetľovať oblohu. „Nie,“ lišiacky sa usmial rabín, „ak rozoznáte tvár svojho priateľa, ktorý kráča oproti vám, vtedy je noc blízko svojmu koncu.“

Čo je vlastne noc? Keď sa v duchu snažím nájsť jej definíciu, napadá mi ich hneď niekoľko: na oblohe (zväčša) vidno mesiac a hviezdy, vonku je chladnejšie, semafory sú mimo prevádzky a napokon, asi najjednoznačnejšie tvrdenie: noc = je tma.
Moja naoko nevyvrátiteľná teória je však omyl. Našťastie.

Zelený štvrtok, Veľký piatok a Biela sobota. Tri dni, v ktorých sa udialo viac udalostí ako za 30 rokov, ktoré im predchádzali. Tridsaťtri, mal nevinný muž vedomý si svojho poslania, zomierajúci o tretej hodine popoludní, pre mňa. V dráme by sa za takýmto scenárom žiadalo zatiahnutie opony a potlesk obecenstva. Boh je však dômyselnejším scenáristom ako hocaký Grék. Prstom píše do piesku: „to be continued...“

Temnú, bezútešnú, obyčajnú noc mení. Vstáva z mŕtvych, len tak potichu, dáva nový zmysel slovám obeta, Láska, odpustenie, Noc – bola to Veľká Noc, keď jeden z nás zomrel, aby sme my mohli žiť, obetovať sa, milovať, odpúšťať! Bola to paradoxná, (ne)obyčajná Noc. A ja spoznávam tvár môjho priateľa.

Mariana Šarpatakyová
Písané pre zumag.ku.sk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo