Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
05. august 2020

Perfekcionizmus

Mantra instagramovej generácie

O troch klamstvách, ktorými sa riadi perfekcionista.

Mantra instagramovej generácie

Ilustračné foto: Flickr.com/BagoGames (CC)

Keď o sebe niekto povie, že je perfekcionista, je to skoro až s prímesou hrdosti, akoby šlo o vlastnosť, ktorú treba obdivovať. Jasné. Keď niekto prináša perfektné výsledky, štandardnou reakciou okolia býva odmena a aplauz. Ale čo ak sa túžba po dokonalosti stane chorobnou a o maximá sa začneme snažiť príliš náruživo? V takom prípade si vážne koledujeme o neurózu. 

Niektorí ľudia sú vystresovaní úplne zo všetkého. Nechcú sa pred druhými najesť, lebo im náhodou niečo odpadne od úst a budú sa cítiť trápne. Pred každou návštevou musia vyluxovať byt, lebo najmenšia smietka by naznačila, že sú málo čistotní. Iste, do určitej miery je veľmi zdravé snažiť sa byť lepším. Ale snaha o dokonalosť, to je už iná liga. V súboji s dokonalosťou sa totiž nedá nič iné iba prehrať, a tak niet divu, že výsledkom je kŕč, neuróza a permanentný stav pohotovosti. 

Na úvod dve informácie, prečo je nutné sa témou zaoberať. Po prvé preto, že kus chorého puntičkára máme v sebe všetci. Na vine je spoločenská diktatúra úspechu a naša snaha pestovať si atraktívny imidž v očiach druhých ľudí. 

Po druhé preto, že perfekcionizmu sa dnes výdatne darí a má to nežiaduci efekt. Psychiatri sa zhodujú na tom, že práve frenetické vyhľadávanie dokonalosti ide ruka v ruke so vznikom mnohých psychosomatických ťažkostí. To len aby sme vedeli, prečo sú dnes všetci všetko, len nie v pohode.

Novodobé náboženstvo: svet perfektných, ktorý chyby netoleruje

Asi netreba vysvetľovať, prečo sa perfekcionizmu darí práve dnes. V dobe sociálnych sietí sme stále ako vo vitríne, a tak sa minimálne v digitálnom priestore učíme upozorňovať len na naše superlatíva

Výsledkom je výstava dokonalých tiel, múdrych citátov a usmiatych tvárí. Príspevky naznačujú dokonalý život, ktorý by mohli závidieť aj hrdinovia z mexickej telenovely. Na pozadí virtuálnej prehliadky úspechov sa však deje čosi veľmi smutné: Strácame autenticitu. Zapierame samých seba. Môžeme použiť filtrov, koľko chceme, vyretušovať sa, ako chceme, ale naše chyby z reality nezmiznú.

Verejnosti tak ponúkame zmanipulovanú polopravdu o nás samých, a to svoje nešťastné a zlyhávajúce JA posielame pekne kľačať do kúta. Toto sa nazýva emocionálny bypass. Je to boľavé, ale robíme to, lebo potrebujeme spoločenské uznanie. V digitálnom priestore má uznanie svoj fyzický manifest, sú ním lajky. Ach lajky, dajte ich všetky sem! Mladšie a citlivejšie povahy si na lajky vytvárajú skutočnú závislosť. Rozkoš, ktorú prináša nový lajk, niektorí prirovnávajú k stavu eufórie ako po užití heroínu. 

Realita celej záležitosti vyzerá nasledovne: Máme jeden verejný život, kde stojíme hrdo, ba až pyšne a očakávame aplauz za svoje vyretušované JA. Nuž a máme ten druhý, skrytý život, svoj zámoček zložený z trinástich komnát, kam pre istotu nikoho nepúšťame. Nožnice oboch svetov sa neustále otvárajú a v duši tak vzniká nevýslovný vnútorný konflikt. Vitajte v bipolárnom svete všetkých perfekcionistov! Voilé, takto sa zrodila neuróza súčasného človeka.

Tri klamstvá, ktorými sa riadi perfekcionista

Nemusíme byť závislý od lajkov, aby sa nás táto téma týkala. Imidž dokonalých ľudí si pestujeme všetci, len podoby sa rôznia. Niekto si fičí na egu intelektuála, vplyvného blogera, obľúbeného diskutéra. Niekto je zas tak zbožný, že mu chýba už len svätožiara, tak katolícky, že ani pápež ho nechápe. Niekto tak angažovaný, že by zahanbil aj Greenpeace, tak obetavý, že naňho žiarli aj Mamka Pôstková. Všetci máme tú svoju rozkošnú pózu, z ktorej čerpáme svoj dopamín a kde svoje chyby netolerujeme. 

Neurotický perfekcionizmus však nie je žiadna devíza. Obrátený na seba a nie na druhých, zacielený na vlastný imidž a nie na službu, je nezmyslom, do neba volajúcou hlúposťou. Je to väzenie, v ktorom sme si úplne omylom ustlali ako na zámku. Korene celej záležitosti sú navyše postavené na klamstvách, preto sa im teraz pozrieme na zúbok. 

Inzercia

1. Moje chyby sú nenormálne. Preto ich musím stále skrývať.  

To, že sa snažíme chorobne excelovať v jednej oblasti, nie je nikdy len tak. Často tým kamuflujeme nedostatky, o ktorých si myslíme, že sú najhoršie zo všetkých, že iní také vážne defekty nemajú. Základná ilúzia, z ktorej sa treba vymaniť, je presvedčenie, že je so mnou čosi fatálne zle. To je jednoducho hlúposť. Nie ste taký špeciálny, aby boli špeciálne vaše chyby. Ste úplne normálny. Ani väčší, ani menší, skrátka bežný Jožo Mak – človek milión. 

2. Len čo sa zbavím všetkých chýb, budem konečne šťastný.

Niektoré tety vysávajú trikrát denne, lebo si myslia, že koberec musí byť dokonalo čistý. Aké mrzuté, že sa im to nikdy nepodarí, lebo na zem neustále padá prach. Metaforicky vzaté, toto robíme my všetci, ktorí trpíme perfekcionizmom. Zameriame svoju pozornosť na nedostatky, a tak nám úplne utekajú veci, ktoré v našich životoch objektívne fungujú. Viazať svoje šťastie na nedosiahnuteľný stav dokonalej harmónie ja navyše veľmi nerozumné. Lebo veď chyby sú nevyhnutnosťou rovnako ako gravitácia. Treba sa s tým naučiť žiť.

3. Musím byť dokonalý, aby ma ľudia mali radi.

Často upadajú do chorobného perfekcionizmu ľudia, ktorí majú množstvo schopností a talentov. Keď niekto prevyšuje ostatných, ľahko sa chytí do pasce vlastnej sebestačnosti. A čo horšie, časom môže nadobudnúť dojem, že tieto talenty sú jeho jedinou devízou a jediným dôvodom, prečo ho ľudia vyhľadávajú. Preto sa potom výkonu držia zubami-nechtami, krvilačne sa snažia nestratiť mladosť, talent, úspech. Lenže to je celé zle. Lebo každý raz zažije svoje Waterloo. A každý človek je oveľa viac ako len súborom nejakých celoživotných výkonov. 

Ozajstní priatelia nás majú radi pre náš pôvab, osobné kúzlo, ktoré máme v sebe z podstaty a ktoré sa nedajú stratiť, ani keby sme sa postavili na hlavu. Ak nás niekto opustí preto, lebo už nemôžeme podávať permanentných sto percent, buďme radi, naozaj nestál za to. 

Dokonalosť, ktorú hľadáme

Je skutočne trpké pozorovať liberálnu vlnu súčasných „dokonalých“ ľudí. Myslia si, že bojujú za slobodu, ale v skutočnosti sa dostávajú do väzenia. Myslia si, že budú originálni, v skutočnosti strácajú autenticitu a stáva sa z nich armáda rovnakých. Myslia si, že budú krásni, ale po všetkých vylepšeniach pôsobia skôr umelo a synteticky. Myslia si, že budú skutočne milovať, ale sú čoraz viac sebeckí. Myslia si, že idú za šťastím, ale ponárajú sa čoraz hlbšie do smútku. 

A predsa to má všetko aj svoju druhú, krásnu stranu mince. V zrkadle vlastnej chybovosti môžem konečne pochopiť, že dokonalosť, ktorú hľadám, ma presahuje. Presne tak. Neuróza doby a frenetický perfekcionizmus nás tak usvedčujú z niečoho veľmi ľudského. Z túžby po ozajstnej a jedinej dokonalosti, z potreby znovu objaviť modlitbu, transcendentno, áno – dokonalého Boha.

Odporúčame