Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
24. júl 2020

História

Súboj titanov pri Kursku

V polovici júla 1943 sa pri malej dedinke Prochorovka neďaleko mesta Kursk stretli Wehrmacht a Červená armáda v najväčšej tankovej bitke v dejinách.

Súboj titanov pri Kursku

Nemecký Panther pri Kursku. Zdroj: wikimedia.org

 

Na vojenské stretnutie pri Kursku sa v polovici roka 1943 dôkladne pripravovali obe bojujúce strany. Tzv. kurský výbežok (alebo v ruskej terminológii kurský oblúk) vznikol v marci roku 1943. Kým Wehrmacht po katastrofe pri Stalingrade a následnej sovietskej ofenzíve „Malý Saturn“ dokázal obnoviť súvislú obrannú líniu, Červenej armáde sa podarilo okrem výrazného postupu na juhu v strednej časti frontu dobyť mesto Kursk, prekročiť rieku Donec a oslobodiť Charkov, vtedy štvrté najväčšie mesto Sovietskeho zväzu, ktoré Nemci dobyli na konci októbra 1941.

Lenže nemeckej skupine armád Juh (Heeresgruppe Süd) poľného maršala Ericha von Mansteina sa krátko nato nielenže podarilo sovietsky nápor zastaviť, ale úspešným protiútokom dokonca Červenej armáde kus oslobodeného územia vyrvať späť. Charkov v marci 1943 zmenil pána tretíkrát za posledného jeden a pol roka. O štyristo kilometrov severnejšie skupina armád Stred (Heeresgruppe Mitte) zase uhájila mesto Orjol. V strednej časti frontovej línie tak vznikol viac než sto kilometrov široký „balkón“ zarezávajúci sa do Wehrmachtom držaného územia takmer 150 km hlboko.

Pre Červenú armádu predstavoval kurský výbežok výbornú príležitosť na opätovné rozvinutie Mansteinovým úderom prerušenej ofenzívy na západ. Naopak, pre Wehrmacht, ktorý po porážke pri Stalingrade začal pociťovať ťaživý nedostatok živej sily, výbežok predstavoval hrozbu a problém už len tým, že predlžoval frontovú líniu o približne 500 kilometrov.

Nemecké plány

Poľný maršal von Manstein prišiel ešte v apríli s návrhom, aby bol kurský výbežok spoločným útokom skupín armád Juh a Stred zlikvidovaný hneď, ako skončí odmäk a ruské nespevnené cesty sa stanú zjazdnými aj pre kolesovú techniku. Návrh vychádzal vcelku z racionálnej úvahy, že Červená armáda zimnú ofenzívu, ktorá nasledovala po Stalingradskej bitke (operácia Saturn, resp. Malý Saturn), zaplatila oveľa väčšími stratami na živej sile a technike ako nemecký Wehrmacht. Po stratách pri Stalingrade bolo nemeckému veleniu jasné, že strategická iniciatíva postupne prechádza na sovietsku stranu, ale nemeckí vojvodcovia stále verili, že aktívnou defenzívou vyčerpajú nepriateľa do tej miery, že vo výsledku bude so ZSSR možné uhrať akúsi remízu.

Manstein preto navrhoval rýchly útok čím skôr, najlepšie už začiatkom mája, kým Červená armáda nestihne obnoviť svoj útočný potenciál. Operácia dostala kódové označenie Zitadelle – Citadela. Na porade v Hitlerovom hlavnom stane 4. mája, ale veliteľ 4. armády (skupina armád Stred) generál Walther Model vzniesol požiadavku na odklad začiatku operácie aspoň do polovice júna, aby nemecké obrnené jednotky mohli byť doplnené tankami nových typov PzKpfw V Panther a PzKpfw VI Tiger.

Model argumentoval, že čas, ktorý sovietske vojská získajú vďaka odkladu operácie, bude vykompenzovaný zvýšeným bojovým potenciálom nových tankov. Nebola to úplne iracionálna myšlienka, pretože pokiaľ modernizovaným PzKpfw IV Auf.F2 a G vybaveným zosilneným pancierovaním a výkonným dlhohlavňovým 7,5 cm kanónom (KwK 40 L/43) bol sovietsky tank T-34/76 technicky viac-menej vyrovnaným protivníkom, tanky Panther a Tiger mu boli výrazne nadradené. Ich problémom ale bola náročná a drahá výroba.

Walther Model bol do značnej miery Hitlerovým obľúbencom. Jeho sympatie si získal úspešným velením v kritických momentoch doterajších sovietskych ofenzív a tiež tým, že prejavoval voči nacizmu omnoho väčšie sympatie než väčšina ostatných generálov. Hitler k Mansteinovmu rozčarovaniu s odkladom súhlasil.

Manstein vo svojich pamätiach spísaných po vojne veľmi ľutoval, že za tejto situácie nenavrhol úplne zrušenie Zitadelle. Bolo mu jasné, že pri odklade už nebude možné počítať s momentom prekvapenia a Červená armáda medzitým na tomto úseku frontu plne obnoví svoj bojový potenciál. Tým by všetky predpoklady na úspešné uskutočnenie operácie Zitadelle pominuli. Podobný názor ako Manstein mal aj veliteľ skupiny armád Stred poľný maršal Günther von Kluge, ale páni nemali až taký priateľský vzťah, aby sa dohodli na spoločnej oponentúre Hitlerových zámerov.

Termín dodávky nových tankov v potrebných množstvách sa, samozrejme, nepodarilo dodržať a pri oboch tankoch sa ešte navyše prejavovali aj tzv. detské choroby nových konštrukcií. Nové tanky mali značnú poruchovosť, čo tiež spomaľovalo prípravu nemeckých obrnených jednotiek na ofenzívu.

Generál zbraní SS Paul Hausser. Zdroj: wikimedia.org

Ďalšie časové posuny boli vyvolané neustálou zmenou plánov operácie, pretože Zitadelle postupne bujnela, až sa z Mansteinom zamýšľaného lokálneho úderu stala najväčšou operáciou Wehrmachtu v roku 1943. V oblasti kurského oblúka bolo napokon sústredených impozantných 70 % všetkých tankov, ktorými Wehrmacht disponoval na východnom fronte. V zostave 4. tankovej armády generála Hotha bol na nasadenie pripravený dokonca aj elitný 2. tankový zbor SS obergruppenführera (generála zbraní SS) Paula Haussera. Každá z jeho troch tankových divízií (Leibstandarde Adolf Hitler, Das Reich a Totenkopf) disponovala okrem štandardných PzKpfw III a PzKpfw IV aj stovkou najmodernejších Tigrov a Pantherov.

Sovietske prípravy

Sovietske vedenie vďaka výborne pracujúcej rozviedke a dôkladnému prieskumu pomerne rýchlo rozpoznalo, že Nemci sa v oblasti kurského oblúka chystajú na niečo veľké. Velenie Červenej armády doteraz vyznávalo filozofiu, že najlepšou obranou je za každých okolností útok. Tento prístup ale pravidelne viedol k drastickým stratám na životoch vojakov a v prípade neúspechu aj k obkľúčeniu a následnému zničeniu útočiacich jednotiek.

Aj teraz sovietska Stavka (vrchné velenie) zvažovala, že Nemcov predbehne a zaútočí ako prvá. Na takýto postup zvádzali aj doterajšie skúsenosti s nemeckými ofenzívami, keď sa Červenej armáde ani raz nepodarilo pri nepriateľskej ofenzíve zachytiť Wehrmacht na obrannej línii, ale takmer vždy až v hĺbke vlastného územia, často až potom, čo sa útočný potenciál Nemcov vyčerpal pre dlhé komunikačné línie. Pričom ústup býval často chaotický a nezriedka sa končil obkľúčením porazených jednotiek.

Napokon ale predsa len prevládol názor, že tentokrát bude lepšie ponechať nepriateľa, nech zaútočí ako prvý a v húževnatej obrane vyčerpá svoje sily. Za tento postup sa prihovárali hlavne velitelia dvoch frontov (sovietske označenie pre skupinu armád), ktorých sa to týkalo najviac. Severnú a strednú časť kurského výbežku držal Stredný (Centraľnyj) front generála Konstantina Rokossovského. Ten sa už na jar, na konci zimnej ofenzívy, pokúšal útokom prekliesniť si cestu k mestu Orjol, ale stroskotal na dôslednej obrane von Klugeho jednotiek. Rokossovskij argumentoval tým, že Nemci sú si vedomí nebezpečenstva, ktoré kurský výbežok predstavuje, a mali čas vybudovať tu veľmi rozsiahlu a hlbokú obranu.

Za defenzívnu stratégiu sa prihováral aj veliteľ Voronežského frontu, generál Nikolaj Vatutin, ktorý bránil južnú tretinu výbežku. Argumentom, ktorým obaja generáli Stalina presvedčili, bola skutočnosť, že ich jednotky za dva roky bojov sa už naučili, ako bojovať s nemeckými tankami, a priemysel evakuovaný v minulých rokoch k Uralu a do Kazachstanu bol už opäť schopný dodávať veľké objemy výzbroje, hlavne delostrelectva a tankov. Dôležitým faktorom boli tiež rastúce spojenecké dodávky terénnych a nákladných automobilov, ktoré výrazne zvýšili mobilitu sovietskej pechoty a delostrelectva.

Práve malá mobilita delostrelectva a tylového (logistického) zabezpečenia bola jednou z príčin sovietskych porážok počas neúspešných ofenzív pri Ljubani, Rževe a Charkove v lete 1942 a na jar 1943. Desaťtisíce trojnápravových Studebakerov US6 umožnili sovietskemu veleniu flexibilne presúvať zálohy na ohrozené úseky frontu a zásobovať tankové jednotky dostatočným objemom munície a paliva.

Na sovietskej strane zatiaľ pokojnej frontovej línie začal horúčkovito vznikať ohromný obranný systém. Každá zo vševojskových armád na svojom úseku frontu vytvorila tri obranné línie pozostávajúce z mínových polí, zákopov, protitankových prekážok a tzv. protitankových oporných bodov. Za armádnymi obrannými líniami boli ďalšie tri ďalšie obranné línie budované rezervnými jednotkami frontov. Takto členená obrana dosahovala hĺbku až 80 kilometrov. A to ešte nebolo všetko.

Výkonnosť priemyslu a objem dodávok dovolili, že ako strategická rezerva bol vybudovaný jeden celý záložný front. Za ústím kurského výbežku sa tak nachádzali ďalšie dve obranné línie Stepného frontu, ktoré mali byť poslednou záchranou pre prípad, že by sa Nemcom predsa len podarilo preraziť, alebo v prípade, že by Rokossovskij a Vatutin nemecký nápor vydržali, by boli okamžitým zdrojom čerstvých, bojom nevyčerpaných síl pre novú sériu ofenzív.

Protitankové oporné body (Protivotankovyje opornyje punkty – PTOP) bola špecialita, ktorú pri Kursku Červená armáda nachystala tankovým divíziám Wehrmachtu. Dovtedajšia prax bola taká, že protitankové kanóny boli rozmiestnené v línii vedľa seba tesne za líniou dotyku s nepriateľom. Takéto rozmiestnenie umožňovalo Nemcom ničiť kanóny jeden za druhým. Keď sa nemeckým tankom podarilo prejsť zoslabnutou protitankovou palebnou clonou a následne sa vkliniť do vystrieľanej medzery, zvyčajne nasledoval rýchly pád celej obrannej línie.

Tentoraz červenoarmejci sústredili po 5 až 7 diel ZiS–3 (kalibru 76,2 mm, model 1942) do akýchsi hniezd vzdialených od seba približne polovicu ich efektívneho dostrelu. V hniezde za navŕšeným obranným valom boli delá rozostavené tak, že pokrývali celý 360 stupňový palebný sektor okolo oporného bodu. Nová taktika spočívala v tom, že delá páliace čelne proti nepriateľovi ho „nasmerovali“ do medzier medzi jednotlivými opornými bodmi. Vo chvíli, keď tanky týmto obnažili svoje zraniteľnejšie boky so slabším pancierovaním, do boja sa zapojili aj dovtedy mlčiace delá mieriace do strán a do tyla vlastných pozícií.

Pred obrannými líniami červenoarmejci položili státisíce mín. Rozloženie jednotlivých mínových polí sa z času na čas menilo, aby nepriateľský prieskum nemohol zistiť ich presnú polohu. Sovietske velenie vedelo, že takéto rozsiahle prípravy na bitku pred nepriateľom neutají, ale snažilo sa pred nepriateľom skryť aspoň presné rozmiestnenie a silu strategických rezerv.

Na štáby nadriadených veliteľstiev mali prístup výhradne len velitelia podriadených jednotiek a ich zástupcovia. Umiestnenie štábov bolo veľmi dôkladne maskované. Jeden z veliteľov pluku spomínal, že veliteľstvo jeho divízie bolo maskované ako kravín. Vždy keď išiel na štáb, musel z auta vystúpiť aspoň sto metrov pred „kravínom“ a zvyšok cesty dôjsť pešo prepletajúc sa pomedzi stádo kráv.

Zvláštne bezpečnostné opatrenia sa týkali Stepného frontu. Utajenie existencie tohto frontu rozmiestneného v hlbokom tyle na hranici doletu bežných prieskumných lietadiel bolo najväčším úspechom sovietskej kontrarozviedky v priebehu tejto operácie.

Pre kurské bojisko sa stalo charakteristickým abnormálne vysoké nasýtenie delostreleckými prostriedkami. Okrem už spomínaného protitankového delostrelectva jednotlivé obranné línie kryli silné zoskupenia poľného (76 až 122 mm húfnice) a ťažkého (152 až 203 mm) delostrelectva. Priemerná hustota rozmiestnenia dosahovala až 50 delostreleckých hlavní na kilometer frontovej línie. Ale pri dedine Ponyri, kde Rokossovskij predpokladal hlavný nemecký nápor na svojom úseku, to bolo až neuveriteľných 95 hlavní na kilometer frontu. To znamenalo, že v miestach sústredenia boli delá zakopané vedľa seba „koleso na koleso“.

Proti 28 000 sovietskych diel a mínometov boli Nemci schopní postaviť len niečo vyše desaťtisíc hlavní. To bol vážny hendikep, pretože pri delostrelectve sa Nemci nemohli spoliehať na technologickú a kvalitatívnu prevahu, ktorú si nad nepriateľom udržiavali v tankoch a letectve. Ale ani pri týchto zbraniach kvalita nedokázala prečísliť sovietsku kvantitu. Proti 4900 sovietskych tankov mohol Wehrmacht postaviť 2700.

Vyrovnanejšia bola situácia pri letectve, kde bol pomer 2400 sovietskych strojov proti 2000 lietadiel Luftwaffe. Do kurského výbežku Červená armáda sústredila takmer dva milióny vojakov. Nemecké početné stavy pechoty sa pohybovali okolo 900 000. Nemalú časť nemeckej živej sily tvorila výborne vycvičená motorizovaná pechota, tzv. pancieroví granátnici, ktorí do boja tiahli na obrnených polopásových transportéroch SdKfz, ale ani to nemohlo zakryť skutočnosť, že Nemci sa chystali zaútočiť na početne oveľa silnejšieho protivníka, ktorý ich útok dokonca očakával.

Operácia Zitadelle

Rozkaz na uskutočnenie operácie Zitadelle bol vydaný až štvrtého júla, pričom útok sa mal začať nasledujúci deň nadránom. Aj vďaka na sovietsku stranu prebehnuvšiemu nemeckému komunistovi malo sovietske velenie presné informácie o začiatku nemeckého útoku. Pred pol treťou ráno, desať minút pred očakávaným útokom, delostrelectvo Stredného frontu spustilo na nemecké pozície palebný prepad s cieľom narušiť sústreďovanie nepriateľských jednotiek. Nemci boli v prvom momente zaskočení, ale ich delostrelectvo sa rýchlo spamätalo a začalo intenzívne odpovedať.

Prekvapivý delostrelecký prepad sa stal jednou z mnohých propagandistických legiend, ktoré sa o Kurskej bitke dodnes hovoria. Len pomerne nedávno ruskí vojenskí historici priznali to, čo nemeckí tvrdili už roky – že prepad nemal ani zďaleka také zničujúce dopady na nepriateľa, ako tvrdila propaganda. Sovietske velenie malo síce presnú informáciu o začiatku nemeckej ofenzívy, ale čo sa týka informácií o presnom rozmiestnení k útoku sa pripravujúcich jednotiek, tam to už bolo horšie. Aj Nemci boli dobrí v maskovaní. A že problém môže byť o dosť vážnejší, zistil generál Rokossovskij, keď sa Modelove tanky dali do pohybu.

Rokossovskij predpokladal ťažisko nemeckého útoku v priestore Ponyri, ale veľmi rýchlo začalo byť jasné, že hlavný prúd nemeckého útoku smeruje na dediny Samodurovka a Olchovatka, asi tridsať kilometrov západne od Ponyri. Útočným hrotom nemeckého 47. tankového zboru posilneného práporom ťažkých tankov Tiger sa podarilo v prvý deň ofenzívy postúpiť o približne desať kilometrov a večer stáli pred Samodurovkou. Zdalo sa, že v sovietskej obrane sa otvára nebezpečná medzera. Modelovi kazil radosť iba pomalý postup jeho ľavého krídla, ktoré malo tú smolu, že pred ním stáli hlavné sily Stredného frontu.

Lenže nie nadarmo je Konstantin Konstantinovič Rokosovskij považovaný za jedného z najlepších vojvodcov Druhej svetovej vojny. Z Modelovho počiatočného úspechu vyrobil výhodu pre seba. Okamžite prikázal svojej 48. armáde, aby sa stočila na západ a udrela Nemcom do boku. Protiútok Nemci síce dokázali zastaviť, ale za cenu oslabenia síl na hlavnom útočnom smere. Na zastavenie sovietskych tankov Nemci paradoxne využili aj pôvodné sovietske mínové polia. Len v prvý deň bojov musel Model odpísať viac než sto tankov.

Napriek tomu, že bitka sa v podstate len začínala, na druhý deň ráno Rokossovskij nasadil proti Modelovmu natiahnutému ľavému krídlu 2. tankovú armádu zo svojich strategických rezerv. Nemci boli rýchlosťou preskupenia sovietskych vojsk zaskočení, ale ich tankisti medzi sovietskymi tankami T-34/76 aj tak rozsievali skazu.

V otvorenom teréne ruskej stepi mohli výborne vycvičení nemeckí tankisti svojimi výkonnými 88 a 75 mm kanónmi ničiť sovietske tanky aj na vzdialenosť dva kilometre. Aby mohlo 76,2 mm (F-34, model 1940) delo sovietskeho tanku preraziť 100 až 120 mm čelný pancier nemeckého Tigra (v prípade Pantheru 85 až 100 mm), musel sa sovietsky tank priblížiť k nemeckému na vzdialenosť približne dvesto metrov. Rokossovskij preto vydal rozkaz, aby sa jeho tanky zakopali na terénnych vyvýšeninách a nevychádzali do otvoreného terénu, kde sa stávali veľmi ľahkou korisťou.

Model riešil problém, ktorý sa stal pre Nemcov v tejto bitke a po nej chronickým. Tankov by aj mal relatívne dosť, ale nemal dosť pechoty, ktorá by tanky kryla a podporovala na krídlach. Bol to dôsledok ťažkých strát utrpených v zime 1942/43 pri Stalingrade. Nemci tak na svoje krídla museli posielať zase len tanky, čím dochádzalo k ďalšiemu oslabovaniu síl na hlavnom útočnom smere. Deviateho júla bitka v severnej časti kurského oblúka vrcholila. Nemecký postup sa fakticky zastavil pred opevnenými výšinami pri dedinách Teploje, Olchovatka, Ponyri a Maloarchangeľsk.

Večer Model dospel k záveru, že snažiť sa o ďalší postup proti nahustenej Rokossovského obrane je len zbytočným mrhaním síl a stiahol cenné ťažké tanky Tiger z bojovej línie. Na druhý deň sa Nemci začali zakopávať.

Podstatne dramatickejšie sa odvíjala situácia na južnej časti bojiska. Proti Vatutinovmu Voronežskému frontu nastúpila 4. tanková armáda (2 tankové zbory a jeden peší) generála Hermanna Hotha. Skúsený Hoth bol hrdinom francúzskeho ťaženia a pri pokuse vyslobodiť v Stalingrade obkľúčenú 6. armádu sa práve jeho tanky k nej dostali najbližšie. Pre svoju starostlivosť sa tešil medzi vojakmi veľkej popularite, čo mu vynieslo prezývku „Papá“ (Otecko).

Inzercia

Hothovej armáde, na hrote ktorej útočil elitný 2. tankový zbor SS, sa prudkým útokom už v prvý deň ofenzívy podarilo postúpiť až o 18 kilometrov a dobyť dedinu Jakovlevo. Na druhý deň Hothove tanky obnovili postup na rieku Psel. Na pravom krídle Hothovej armády postupovala armádna skupina Kempf (2 pešie zbory a jeden tankový). Tá mala obísť sovietske ľavé krídlo a postupovať po pravom brehu rieky Donec. Jej postup ale za plánmi výrazne zaostával. Kempfova skupina narazila na mimoriadne húževnatú obranu sovietskeho 25. gardového zboru. Postup armádnej skupiny sa zrýchlil až 7. júla, keď sa jej konečne podarilo obranu protivníka preraziť.

Prochorovka

Situácia sovietskej obrany sa začala zhoršovať 9. júla, keď Hothove tanky dosiahli rieku Psel a armádna skupina Kempf preťala cestu Bjelgorod – Voronež. V nasledujúcich dňoch sa pod údermi nemeckých tankov sovietska obrana niekoľkokrát otriasla, ale červenoarmejcom sa s obrovským úsilím vždy podarilo obnoviť súvislý front. Sovietske velenie si ale uvedomovalo vážnosť situácie, pretože 11. júla sa nemecké tanky už prehrýzali poslednými pásmami obrany Voronežského frontu. Keby sa Nemcom podarilo dobyť dedinu Prochorovka, za ktorou členitejší terén prechádzal do otvorenej stepi, nemecké tanky by sa dostali do pre nich ideálneho terénu. Nemcov by potom dokázal zastaviť už len Konevov Stepný front, ale to by znamenalo, že z naplánovaných ofenzív by nadlho nebolo nič.

Nemci cítili, že sovietska obrana povoľuje, preto jedenásteho večer napriek všeobecnej únave vládla medzi nemeckými vojakmi vcelku optimistická nálada. To bol ostatne dôvod, prečo von Manstein neprerušil ofenzívu napriek tomu, že Modelova armáda na severe sa zastavila. Nemci ale netušili, čo na nich Červená armáda chystá.

Zo strategických záloh bola k Vatutinovi prevelená elitná 5. gardová tanková armáda generála Pavla Rotmistrova. Ráno 12.júla sa na severovýchodnom horizonte zdvíhali husté kúdoly prachu. Po na kameň vysušenej stepi sa plnou rýchlosťou do boja valilo 850 sovietskych tankov. Rotmistrov si uvedomoval, že nemecké tanky sú vybavené kanónmi, ktoré boli podstatne výkonnejšie ako sovietske tankové delá. Druhým zdrojom Rotmistrovových obáv bol omnoho lepší výcvik nemeckých tankistov a ich schopnosť viesť presnú paľbu na veľkú vzdialenosť.

Generál Pavel Rotmistrov. Zdroj: Wikimedia.org

Rotmistrov preto vydal rozkaz, aby jeho tanky prekonali otvorený terén, ktorý ich delil od nepriateľa, čo najvyššou rýchlosťou. Veľmi to nepomohlo. Útok prvej útočnej vlny 50 tankov odrazili nemeckí tankisti divízie Leibstandarde presnou paľbou vedenou na vzdialenosť dva kilometre, keď Nemci zostávali ešte bezpečne mimo dostrelu sovietskych diel. Útok ďalšej vlny vedenej na divíziu Das Reich skončil podobne.

Jedna z útočiacich sovietskych tankových brigád narazila na predsunutú tankovú čatu divízie Leibstandarde a zničila ju. Teda aspoň si to sovietski tankisti mysleli. V skutočnosti tri nemecké tanky zostali bojaschopné a po tom, čo sa popri nich sovietske tanky v kúdoloch prachu prehnali, upozornili vysielačkou veliteľstvo na blížiaceho sa nepriateľa, otočili svoje stroje a vydali sa za nimi. Kým si sovietski tankisti uvedomili, že paľba prichádza zozadu, dvadsať ich tankov bolo v plameňoch. Medzitým sa do boja zapojili aj hlavné sily nemeckej divízie, ktoré nepriateľa vyčkávali na výšinách pri Prochorovke. Sovietske tanky sa síce valili veľkou rýchlosťou, ale v zovretej formácii manévrovali len minimálne. Nemci protivníka privítali hromadnou salvou a následným útokom do jeho boku. Z približne sedemdesiatich sovietskych tankov ich po dvoch hodinách boja nebolo v plameňoch iba osem.

Znepokojený Rotmistrov na hodinu útok prerušil, aby preskupil svoje sily. O desiatej dopoludnia bol obnovený útok na nemecké predmostie na rieke Psel, ktoré držala divízia Totenkopf bojujúca na ľavom krídle nemeckej zostavy. Jednej kolóne sovietskych tankov sa podarilo preraziť nemeckú líniu v mieste dotyku s divíziou Leibstandarde a preniknúť do nemeckého tyla. Kým zasiahli protitankové delá, Nemci prišli pri boji zblízka v priebehu pár minút o tucet tankov.

Na nemeckom pravom krídle sa v ťažkej situácii ocitla divízia Das Reich. Jej bok mala kryť armádna skupina Kempf, ale tá ešte stále nebola na svojom mieste. Situáciu zachránili až 88 mm protilietadlové delá Flak, ktoré v radoch sovietskeho 2. gardového zboru rozpútali masaker.

V priebehu boja došlo ku kurióznej situácii. Po zásahu odrazenou strelou sa na opasku SS-untersturmführera (podporučík) Krügera z divízie Das Reich vznietil zavesený zápalný ručný granát. Od granátu sa vzápätí chytili nohavice a Krüger zo seba horiace oblečenie vrátane spodnej bielizne okamžite zhodil. Boj bol v ten deň ale taký intenzívny, že nemal kedy „nafasovať“ novú výstroj, a tak celý zvyšok dňa esesman bojoval od pása dole nahý.

Za cenu enormných strát sa sovietskym tankistom napokon podarilo postup 2. tankového zboru SS spomaliť a na niektorých miestach až zastaviť. Krátko popoludní sa ale divízia Leibstandarde s veľkým úsilím pokúsila postup opäť obnoviť. V čele útoku postupovali posledné tri tanky Tiger, ktoré divízii ešte zostali. Proti Leibstandarde vyrazil preriedený 18. zbor Rotmistrovovej armády. Sovietskym tankistom sa tentoraz z chodu podarilo prekonať jeden a pol kilometrové územie, kde boli ich tanky zraniteľné a vrhli sa na Nemcov.

Pri boji zblízka sa do značnej miery stierali rozdiely vo výkonnosti nemeckých a sovietskych tankových kanónov a naopak, mohla sa uplatniť väčšia pohyblivosť sovietskych T-34. Po bojisku sa prevaľovali oblaky čierneho dymu z horiacich tankov a kúdoly prachu zvíreného tankovými pásmi. Viditeľnosť miestami dosahovala len pár desiatok metrov. Dym, prach a krátke vzdialenosti medzi bojujúcimi tankami prakticky znemožnili činnosť taktického letectva, čo tiež prispelo k eliminácii taktickej prevahy nemeckej Luftwaffe.

V zápale boja prišlo aj na sovietmi v kritických situáciách často používaný taran, t. j. zámerný náraz do protivníkovho stroja. Jeho obeťou sa mal stať aj tank budúceho tankového esa SS-untersturmführera Michaela Wittmana. Jeho tank ale dokázal taranu ľahšieho sovietskeho stroja odolať. Naopak, sovietsky tank sa prevrátil a po niekoľkých minútach sa vznietil a vybuchol.

Popoludní prešla do útoku aj divízia Totenkopf, ktorej sa darilo rozširovať predmostie na severnom brehu riečky Psel. Sovietskym tankoborníkom (pechote špeciálne vycvičenej na ničenie tankov) sa podarilo jej postup zastaviť až pred súmrakom.

Po západe slnka najväčšia tanková bitka v dejinách pomaly utíchala. Vtedajšia technika neumožňovala tankom nočný boj a pechoty bolo na bojisku pomerne málo. Po zotmení sa bitevné pole stalo doménou prieskumníkov, ktorí sa snažili v nepriateľskej línii nájsť slabé miesta, a zdravotníkov, ktorí sa zo zasiahnutých tankov snažili vyťahovať preživších ranených – zvyčajne veľmi ťažko popálených.

Po porade s veliteľmi podriadených zborov si Rotmistrov uvedomil, že v priebehu celodennej bitky stratil takmer polovicu z 850 tankov, s ktorými ráno do boja tiahol. Pritom aj z tých obrnencov, ktoré boj prežili, boli mnohé poškodené a potrebovali opravy. Na veliteľstvo frontu zahlásil, že na druhý deň môže poslať do boja ani nie 150 tankov.

Straty Wehrmachtu boli podstatne nižšie. Najväčšie mala v strede nemeckej zostavy bojujúca Leibstandarde, ktorá na bojisku zanechala 45 tankov. Nemci ale mali prepracovaný systém údržby a ich opravárenské čaty sa snažili zachrániť čo najviac tankov vrátane tých, ktoré boli pod ochranou tmy schopní odtiahnuť z bojiska. Leibstandarde tak na druhý deň ráno chýbalo len 17 tankov a divízia Das Reich mohla dokonca nasadiť o niekoľko tankov viac ako v predošlý deň.

Generál Hoth nechcel veriť hláseným vysokým počtom zničených nepriateľských tankov, preto sa osobne vybral na bojisko a prikázal zničené nepriateľské tanky ešte raz spočítať. Aby sa predišlo omylu, každý započítaný tank bol označený kriedou. Výsledok sčítania ohromenému Hothovi dokázal, že jeho velitelia boli v hláseniach ešte pomerne konzervatívni. Pomer zničených sovietskych a nemeckých tankov v ten deň presahoval pomer 10:1. Keď o pár dní neskôr prechádzal bojiskom štáb Voronežského frontu, jeden z komisárov dal vykázať z miesta všetkých vojenských korešpondentov a prísne zakázal fotografovať. Kam oko dozrelo, všade boli len zničené sovietske tanky.

Pri Prochorovke sa na území osemkrát osem kilometrov v štrnásťhodinovej bitke stretlo 1400 tankov. Bitka skončila taktickou remízou, ba dokonca s ohľadom na to, že bojisko sa po súmraku v podstate ocitlo pod kontrolou Nemcov, sa dá hovoriť o čiastkovom nemeckom víťazstve. Strategicky ale jednoznačne zvíťazila Červená armáda. Nemecký útok stratil hybnosť a sovietska obrana vydržala. Ovládnutie bojiska na tom nemohlo nič zmeniť. Poľný maršal von Manstein bol 12. júla večer ale stále optimisticky naladený. Veril, že nasledujúci deň sovietske postavenia definitívne prelomí. Lenže okolnosti už začali pracovať proti nemu.

Na Sicílii sa 10. júla vylodili anglo-americké jednotky (operácia Husky). Stalo sa tak napriek tomu, že Hitler pred operáciou Zitadelle svojich generálov ubezpečoval, že v júli k tomu určite nedôjde. Taliani Spojencom kládli len symbolický odpor, preto Hitler musel okamžite obranu Sicílie posilniť. Posily však mohol zobrať iba z východného frontu. Na Mansteinovo rozčarovanie sa preto Hitler rozhodol z operácie Zitadelle stiahnuť elitný Hausserov tankový zbor SS. Ten mal čo najrýchlejšie odísť z boja a nastúpiť na cestu na západ. Na nočnej porade v Kremli maršal Žukov hlásil Stalinovi, že podľa názoru jeho a veliteľov frontov sa nemecký útok už vyčerpal a žiadal súhlas so zahájením ofenzívy. Stalin súhlas dal.

Manstein stále veril, že má víťazstvo na dosah. V priebehu 13. júla sa podarilo postúpiť vpred aj armádnej skupine Kempf a spojiť sa s Hothovou armádou. V obkľúčení sa tak ocitla takmer celá sovietska 69. armáda. Nemci pri útoku použili lesť. Na hrot útoku umiestnili niekoľko koristných tankov T-34, ktorých prítomnosť obrancov zmiatla.

Kutuzov a Rumjancev

Po stiahnutí 2. tankového zboru SS Nemci už neboli schopní kruh obkľúčenia udržať. Naviac, práve v čase, keď dohorievala bitka pri Prochorovke, na severnom úseku kurského výbežku, kde Model útok už dávno prerušil, prešla Červená armáda do masívnej protiofenzívy. Na Nemcov súčasne zaútočil nielen Rokossovského Stredný front, ale aj doterajším bojom nedotknutý Brjanský front.

Operácia Kutuzov, ako sovietske velenie ofenzívu nazvalo, smerovala zbiehavým kliešťovým útokom na mesto Orjol. Veliteľ skupiny armád Stred poľný maršal von Kluge so sovietskou ofenzívou počítal. Neveril v úspech operácie Zitadelle a aby šetril sily, povolil Modelovi prerušiť jeho útok už 10. júla. Nemecká obrana bola vybudovaná skutočne dôkladne a do hĺbky, ale sovietska presila bola drvivá. Orjol bol oslobodený 5. augusta. Von Klugeho skupina armád sa dokázala vyhnúť obkľúčeniu a po stopäťdesiat kilometrovom ústupe dokázala v druhej polovici septembra obnoviť súvislú obrannú líniu na hraniciach Bieloruska. V ústupových bojoch sa opäť vyznamenal generál Model, ktorému sa pre jeho majstrovské zvládanie defenzívy začalo hovoriť „Hitlerov hasič“.

V tom čase už ale sovietska ofenzíva drvila aj Mansteinovu skupinu armád. Ten do poslednej chvíle veril, že hoci operácia Zitadelle nedosiahla plánované ciele, aspoň sa ňou malo podariť sovietske vojská oslabiť do tej miery, že nasledujúcich niekoľko týždňov by nemali byť schopné výraznejšej útočnej akcie.

O tom, že nemecký prieskum fatálne zlyhal sa presvedčil už 3. augusta ráno, keď sa smerom na Charkov dali do pohybu nielen Vatutinov Voronežský, ale aj doteraz v zálohe čakajúci Stepný front generálplukovníka Koneva. Operácia dostala názov Rumjancev po slávnom vojvodcovi z éry cárovnej Kataríny II..

Odjazd Hausserovho tankového zboru do Talianska bolo nutné odložiť, pretože jeho tanky museli hasiť situáciu na prístupoch k Charkovu. Situácia Wehrmachtu bola skutočne kritická. Pri doterajších sovietskych ofenzívach mali Nemci vždy v zálohe čerstvé strategické rezervy, ktoré mohli do prielomov nasadiť. Teraz ale všetko, čo mali, vrhli do kurského výbežku. Manstein vo svojich pamätiach len sucho skonštatoval, že jeho strategické zálohy tvorili dokopy tri divízie – tanková, motorizovaná a jedna pešia. To bolo zúfalo málo na zastavenie dvoch sovietskych frontov. Sovietsky úder neomylne smeroval do miesta dotyku Hothovej armády s armádnou skupinou Kempf. V priebehu pár dní medzera medzi nimi dosahovala takmer šesťdesiat kilometrov. Nemeckí vojaci vyčerpane civeli na stovky valiacich sa sovietskych tankov, ktoré sa na bojisku zjavili zdanlivo odnikiaľ. Podľa hlásení sovietskej kontrarozviedky, ktorá vypočúvala zajatcov, nemeckí vojaci boli totálne vyčerpaní a otrasení. Priebeh bojov bol príliš drastický aj pre skúsených frontových veteránov.

Bjelgorod oslobodil Konevov front v noci z 5. na 6. augusta. Do ťažko skúšaného Charkova sa Vatutinove vojská prebili 23. augusta. Mesto zmenilo majiteľa štvrtý a v tejto vojne poslednýkrát. To však stále nebol koniec. Manstein robil, čo mohol, ale diery vo frontovej línii sa mu zaceľovať nedarilo. Vatutinove a Konevove divízie si nekompromisne kliesnili cestu ku Dnepru. Von Manstein musel svoje južné krídlo zachraňovať rýchlym ústupom, pretože mu hrozilo obkľúčenie. Nemci na ústupe k Dnepru uplatňovali taktiku spálenej zeme a ničili všetko, čo malo nejakú hodnotu.

Začiatok konca

Ak bitka pod Moskvou v decembri 1941 bola pre Sovietsky zväz, povedané Churchillovými slovami, „koncom začiatku“, Kurská bitka bola bezpochyby začiatkom nemeckého konca. Po bitke pri Stalingrade bolo zrejmé, že Sovietsky zväz túto vojnu neprehrá, ale pre sériu porážok v lete 1942 a úspešnú nemeckú protiofenzívu na jar 1943 stále panovali pochybnosti, či v nej dokáže aj zvíťaziť. Po víťazstve pri Kursku o tom, že porážka Nemecka je len otázkou času, pochyboval už len málokto – vrátane nemalej časti nemeckej generality.

Z hlavných protagonistov tejto bitky sa až traja konca vojny nedožili. Generál Nikolaj Vatutin sa stal obeťou útoku príslušníkov Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA) na jeho kolónu pri presune za frontovou líniou neďaleko mesta Rovno. Generál bol pri útoku ťažko zranený a následkom zranenia podľahol 15. apríla 1945.

Veliteľ nemeckej skupiny armád Stred poľný maršal Günther von Kluge spáchal 18. augusta 1944 samovraždu, aby sa vyhol vypočúvaniu a verejnému poníženiu za účasť na príprave atentátu na Hitlera uskutočnenej podplukovníkom von Stauffenberg 20. júla 1944. Na jeho pozícii ho vystriedal práve generálplukovník Walther Model, ktorý, naopak, patril medzi najvernejších Hitlerových prívržencov. Model sa nedokázal preniesť cez porážku Tretej ríše a 21. apríla 1945 pred tým, než skupina armád, ktorej velil, kapitulovala, sa neďaleko Duisburgu zastrelil služobnou zbraňou.

Manstein a Hoth po vojne čelili súdnym procesom za krutosti, ktorých sa ich jednotky dopustili na civilnom obyvateľstve a zajatcoch. Manstein bol odsúdený na 18 rokov väzenia, ale trest mu bol po odvolaní znížený na 12 rokov. Hoth bol odsúdený na 15 rokov. Za zníženie trestu pre oboch nemeckých vojvodcov intervenovali aj viacerí západní politici vrátane Winstona Churchilla. S odvolaním sa na zhoršujúci sa zdravotný stav boli obaja predčasne podmienečne prepustení. Manstein v roku 1953, Hoth o rok neskôr.

Generálplukovník zbraní SS Paul Hausser sa trestnému stíhaniu vyhol a po vojne intenzívne spolupracoval s Američanmi. Po odchode na odpočinok svoj život zasvätil úsiliu o rehabilitáciu príslušníkov zbraní SS (Waffen SS). To sa mu síce nepodarilo, ale aj vďaka jeho úsiliu sa vnímanie Waffen SS podarilo oddeliť od jednotiek Allgemeine SS, ktoré spravovali koncentračné a vyhladzovacie tábory.

Konev, Rokossovskij a Rotmistrov si po vojne užívali slávu víťazov. Všetci traja dosiahli hodnosť maršala. Konev a Rokossovskij sa na konci vojny ako velitelia kľúčových frontov zúčastnili záverečného útoku na Nemecko. Slávu dobyvateľa Berlína ale Stalin vyhradil Georgijovi Žukovovi a obaja maršali to niesli ako veľkú nespravodlivosť. Konev sa na oplátku dokonca zapojil do kampane proti Žukovovi, keď ten u Stalina neskôr upadol do nemilosti.

Rokossovskij ako jeden z mála vojvodcov v dejinách sa stal dokonca dvojnásobným maršalom. Stalin využil Rokosovského poľský pôvod a po vojne ho vyslal do hoci už komunistického, ale nie veľmi priateľského Poľska, aby tam ako minister obrany dozrel na sovietske záujmy. S postom ministra bola spojená aj hodnosť maršala Poľska (Marszałek Polski). Stal sa jedným z celkovo šiestich nositeľov tejto hodnosti v 20. storočí. Napriek tomu, že Rokossovskij si dôsledne celý svoj život uvádzal v životopise aj v dokladoch poľskú národnosť, jeho krajania ho neprijali s nadšením a po nástupe Chruščova k moci si Poliaci vymohli jeho odvolanie. Pri odlete to položartom komentoval: „Ja som v podstate najnešťastnejší sovietsky maršal. V Rusku ma mali za Poliaka a v Poľsku za Rusa...“

Konev, Rokossovskij aj Rotmistrov po svojom penzionovaní v šesťdesiatych rokoch písali memoáre a dožili ako uctievaní a vážení hrdinovia Veľkej vlasteneckej vojny.


 

Odporúčame