Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
01. júl 2020

Thomas Sowell má 90

Mysliteľ na pomedzí ekonómie a kultúry

Legendárny ekonóm práve oslávil 90. narodeniny a vydal novú knihu.

Mysliteľ na pomedzí ekonómie a kultúry

Ekonóm Thomas Sowell. Screenshot – YouTube

Keď Thomas Sowell v 50. rokoch išiel študovať na Harvardovu univerzitu, afroamerický básnik Sterling Brown, ktorý mu napísal odporúčací list, ho vyprevádzal so slovami: „Neopováž sa sem vrátiť s tým, že si neuspel, lebo bieli ľudkovia boli na teba zlí.“

Neúspech z toho nebol, hoci sotva si niekto môže predstaviť horší štart do života, než aký mal Thomas Sowell. Jeho detstvo tak trochu pripomína román od Charlesa Dickensa.

Zamladi marxistom

Sowell sa narodil 30. júna 1930 v meste Gastonia v Severnej Karolíne. Otec mu zomrel krátko pred narodením. Stihol však požiadať svoju tetu, aby sa o chlapca postarala, keďže Sowellova matka už mala štyri deti a ako slúžka si nemohla dovoliť živiť ďalšie.

Keď mal Thomas deväť rokov, presťahovali sa zo Severnej Karolíny do newyorskej štvrte Harlem. Svoju sprvu sľubne sa rozbiehajúcu cestu za vzdelaním prerušil a istý čas pracoval ako robotník či poslíček. Počas kórejskej vojny pôsobil ako fotograf v námornej pechote. Po návrate z vojny však na svoje vzdelanie nadviazal.

Bakalára z ekonómie získal na Harvardovej univerzite v roku 1958, magistra na Kolumbijskej univerzite v roku 1959. A titul PhD z ekonómie získal na Chicagskej univerzite v roku 1968.

V čase svojho univerzitného obdobia bol presvedčeným marxistom. Vo svojej autobiografii Osobná Odysea opisuje Sowell, ako si raz našetril desať dolárov na kúpu novej spodnej bielizne. No v antikvariáte narazil na tretí diel Marxovho Kapitálu, ktorý si hneď kúpil, a tak starú spodnú bielizeň musel nosiť ešte o čosi dlhšie.

Jeho svetonázor pozmenila stáž na americkom ministerstve práce. Zaoberal sa tu na prvý pohľad úzko špecializovanou témou: dosahmi minimálnej mzdy na odvetvie cukrovarníctva na ostrove Portoriko.

Aby si overil príčiny nárastu nezamestnanosti v tomto odvetví, chcel si Sowell vypýtať nejaké dáta, ktoré mal k dispozícii iný rezort – ministerstvo poľnohospodárstva. No jeho snaha získať príslušné údaje stroskotala na byrokratických prekážkach i nedostatku vôle zo strany jeho kolegov.

„Prinútilo ma to uvedomiť si, že vládne úrady sa starajú o svoje vlastné záujmy, bez ohľadu na záujmy tých, kvôli ktorým boli štátne programy zriadené,“ napísal o tejto skúsenosti Sowell. Bolo to približne v rovnakom čase, ako získavala podobu teória verejnej voľby, ktorá sa v rámci ekonómie zaoberá sebeckými záujmami politikov či štátnych úradníkov. O dvadsať rokov neskôr mal túto tému spopularizovať britský komediálny seriál Yes Minister.

Ťažká povaha

Sowell sa teda priklonil k pro-trhovým názorom, ktoré v tom čase reprezentovali osobnosti ako Milton Friedman, Friedrich Hayek a George Stigler. Všetci traja boli pre neho inšpiráciou a všetci traja mali časom dostať Nobelovu cenu za ekonómiu.

Sú takí, čo si myslia, že by ju mal dostať aj Sowell. Ako napríklad americký ekonóm Richard Ebeling, ktorý na počesť jeho 90. narodenín napísal v polovici júna rozsiahlu esej. V nej píše, že Sowell „by už dávno dostal Nobelovu cenu za ekonómiu, keby vo svete bola nejaká spravodlivosť. A to za jeho ďalekosiahly a interdisciplinárny výskum rasy, kultúry a ekonomických politík, pokrývajúcich storočia a kontinenty“.

No „kozmická spravodlivosť“ v ľudských rukách neexistuje. Čo je tiež jedna z tém, o ktorých Sowell písal vo svojich knihách.

Názorové dozrievanie afroamerického ekonóma formovali aj iné vplyvy. Sowell v roku 1969 už bol učiteľom na Cornellovej univerzite, kde zažil vyčíňanie militantných študentov i zbabelú kapituláciu školského vedenia voči ich požiadavkám. V tomto zmysle jeho prípad pripomína britského filozofa Rogera Scrutona, ktorý sa stal o rok skôr konzervatívcom pod vplyvom osobnej skúsenosti s radikálnymi marxistickými študentmi v Paríži.

Sowell vyučoval na viacerých prestížnych amerických školách vrátane Brandeisovej univerzity či Kalifornskej univerzity. Opakovane sa zaplietal do fakultných sporov. Nepáčili sa mu jednak nízke akademické nároky, ktoré na seba kládla časť čiernych študentov, a jednak ochota časti pedagogického zboru uľahčovať to týmto študentom. Svoje v tom nepochybne zohrala aj Sowellova tvrdohlavá a nediplomatická povaha.

Posledných pár rokov bola jednou z jeho tém kritika vysokých škôl a bubliny v univerzitnom vzdelaní. Renomované univerzity v USA podľa Sowella sústavne zvyšujú školné, kým profesori vlastnú výučbu odsúvajú na asistentov a za dodatočné prostriedky od zadlžených študentov a ich rodičov sa budujú napríklad výstavné univerzitné športoviská. Ak študenti chcú, aby ich školné neskôr prinieslo dividendy, mali by o voľbe vzdelania rozmýšľať inak ako generácia ich rodičov...

Je to o kultúre

Inzercia

Thomas Sowell napokon zakotvil na Hooverovom ústave Stanfordovej univerzity. Napísal asi tridsať kníh o širokom spektre tém. Hoci bol veľmi všestranný mysliteľ, ako už bolo uvedené, jeho hlavný prínos spočíva v aplikovaní ekonomických poznatkov na skúmanie javov ako rasa či kultúra a ako sa prekrývajú s fenoménom spoločenskej vrstvy.

Rozdiely rôznych skupín vo výsledkoch či v zastúpení sa často pripisujú diskriminácii alebo systematickým predsudkom, ktoré v spoločnosti existujú. Thomas Sowell, naopak, tieto rozdiely vysvetľuje ako dôsledok rozdielov v ľudskom, sociálnom či kultúrnom kapitáli členov rôznych skupín.

Pokiaľ ide o ekonomicko-sociálne zaostávanie afroamerickej komunity v USA, prináša argumenty, ktoré vyvracajú tak vysvetlenie, že černosi nemôžu napredovať v dôsledku „menejcennosti“ svojej rasy, no odmieta tiež vysvetlenie, že nemôžu napredovať pre „systémový rasizmus“ bielej populácie.

V strede jeho pozornosti sú premenlivé a vývoja schopné kultúrne postoje, presvedčenia či návyky. A aj v rámci afroamerickej komunity venuje pozornosť nielen ohniskám spoločenských problémov, ale tiež skupinám, ktoré ekonomicky a sociálne prosperujú, ako sú napríklad Američania nigérijského pôvodu, ktorí majú vyššie vzdelanie a lepšie zárobky ako americký priemer.

No pri týchto témach Sowell nekončí. Zaujímavé sú aj jeho diela o dejinách myslenia či dvojdielna učebnica ekonómie.

Vízie pomazaných

Mnohé spory súčasnosti týkajúce sa politiky identity, politickej korektnosti či pozitívnej diskriminácie Sowell fakticky predvídal vo svojich knihách, z ktorých časť bola napísaná už pred desaťročiami.

Dobrým príkladom je kniha z roku 2004 pod názvom Pozitívna diskriminácia okolo sveta: Empirická štúdia. Sowell tu analyzuje rozličné politiky pozitívnej diskriminácie, nielen v USA, ale aj na takých miestach ako Južná Afrika, Malajzia či India. Ide o politiku, ktorá podľa neho vytvára len nepatrné benefity pre úzku skupinu ľudí (väčšinou zámožných členov minorít), no nesie so sebou veľké spoločenské náklady.

Napríklad nižšie nároky kladené na menšinových študentov pri prijímaní na univerzity spôsobujú, že si títo študenti vyberajú náročnejšie odbory a školy, než na aké majú schopnosti. Následne však samotné štúdium (kde už uľahčenia neplatia) nezvládajú a predčasne končia, hoci by mali schopnosti úspešne vyštudovať menej náročný univerzitný odbor alebo vysokú školu.

Pozitívna diskriminácia pri verejnom obstarávaní zase spôsobuje, že majitelia firiem si v radoch uprednostňovanej komunity hľadajú bieleho koňa, z ktorého urobia partnera, aby mohli úradom deklarovať, že sú tiež firmou, ktorú vlastní člen minority. A podobných vedľajších dôsledkov týchto dobre mienených politík je viac...

Sowell práve to považuje za katastrofu, že v politike sa rátajú „dobré úmysly“, a nie skutočné efekty ľudomilných politík. V knihách ako Konflikt vízií, Vízie pomazaných alebo Intelektuáli a spoločnosť rozvíja svoju kritiku sklonu intelektuálnych elít k sociálnemu inžinierstvu.

Nazýva ich „pomazanými“ a na základe príkladov z histórie i súčasnosti ich obviňuje zo snáh meniť spoločnosť od zeleného stola podľa svojich idealizovaných predstáv. Tie však neberú do úvahy realitu na zemi, ľudskú prirodzenosť ani možné nezamýšľané dôsledky.

Sowell pripomína, že dokonalá spoločnosť nikdy nevznikne. Bráni tomu ekonomická vzácnosť i naše poznávacie limity. Spoločenské problémy často nemajú definitívne riešenia, môžeme dúfať len v postupné zlepšenia v podobe „trade-offs“, teda akýchsi kompromisov, v rámci ktorých obetujeme niečo za niečo.

Stále píše knihy

Thomas Sowell dlhé roky pôsobil ako komentátor spoločenských a politických udalostí. Z tejto roly sa stiahol po prezidentských voľbách v roku 2016.

No aj teraz, pri príležitosti jeho 90. narodenín, mu vychádza nová kniha. Je o fenoméne takzvaných „charter schools“, teda základných a stredných škôl, ktoré si neúčtujú školné a platí ich štát, no majú väčšie možnosti stanovovať si svoje vlastné pravidlá činnosti. Sowell vidí v týchto školách prostriedok, ako zaceliť priepasť v školských výsledkoch medzi bielymi, čiernymi a hispánskymi študentmi, zvlášť v chudobných mestských štvrtiach.

Hoci Thomas Sowell má už 90 rokov, mnohé rozhovory s ním sa dajú nájsť na YouTube, kým na Twitteri funguje účet, zverejňujúci denne jeho okrídlené výroky. Jeden z nich sa hodí aj ako reflexia našej slovenskej (či vlastne akejkoľvek) politiky: „Keď chcete pomôcť ľuďom, hovorte im pravdu. Keď chcete pomôcť sebe, hovorte im, čo chcú počuť.“

Odporúčame