Nočné vstávanie, údel matky. V akejkoľvek žiadanej frekvencii. Dvakrát, päťkrát, či desaťkrát za noc. Ťahá sa to celé týždne a mesiace. Bez vyhliadky a nádeje na zdarný koniec trápenia. Nečudo, že sa po čase z láskavej a milujúcej bytosti stane zombík na pokraji nervového zrútenia.
A niet divu, že noví rodičia v nedávnom nemeckom prieskume hlásili po narodení prvého dieťaťa väčšiu stratu dobrého pocitu zo života ako pri rozvode, či smrti partnera. Naozaj „byť matkou“ znamená dobrovoľne sa podrobovať celé mesiace, či roky, mučiarskym metódam spánkovej deprivácie? Nie nevyhnutne.
Na prestížnej newyorskej pediatrickej klinike sa s tým nepárajú. Zavrieť, čakať 12 hodín a potom otvoriť. Odporúčané pre deti od osem týždňov. Po štyroch nociach bábo už ani nehlesne, prespí celú noc a zobudí sa až ráno. S kontroverzným ohlasom sa metóda zavretých dverí bez ohľadu na plač stretla aj v britskej reality show o výchovných metódach.
Predpokladajme však, že väčšina rodičov má v sebe ešte toľko citu, aby svojho novorodenca neodsúdila na samotku bez jedla a kontaktu na celých päťdesiat percent času jeho života. Tak pre tých máme dve správy. Najprv tú zlú. S výnimkou vyššie spomínaného mučenia žiaden jednoduchý trik, aby bábätko spalo, neexistuje.
Hneď prvá ťažkosť je, že nie je jasné, čo znamená veta „aby dieťa spalo“. Vstávať dvakrát v noci k trojmesačnému krpcovi je pre niekoho peklo, pre iného nedosiahnuteľný ideál a pre tretieho akceptovateľný modus vivendi. Ďalšou komplikáciou je temperament malého nespáča. Sú deti, s ktorými nie je žiaden problém, spia rady a dobre už od mala. A potom tie, na ktorých už rodičia vyskúšali všetko možné a nemožné, a to decko jednoducho spať nebude.
A teraz tá dobrá správa. Existujú princípy, ktoré platia všeobecne. Aj keď z teórie sa jeden nenaje, rozumným použitím znalostí spánkovej vedy by sa jeden mohol aspoň trošku vyspať.
Asi najväčšou chybou, ktorú matky a otcovia robia, je vytvorenie pochybných spánkových asociácii. Čiže všetkého, čo potrebuje bábo k tomu, aby zaspalo. Metódou pokus-omyl rodičia väčšinou prídu na to, že ide o príhodnú kombináciu hojdania, cuckania a niečoho pevného okolo tela, napríklad zavinovačky. A občas to preženú. A tak tu máme zúfalých rodičov, ktorí bábätko vozia po nociach v aute, aby zaspalo. A iných, ktorí každú noc skáču desiatky minút na fit lopte.
No, ono by to ešte šlo, keby to stačilo spraviť raz večer, a potom mať pokoj až do rána. Lenže tie bábätká sú koťuhy. Nielenže sa v noci budia kvôli jedlu. Ale ony sa budia ešte aj kvôli spánkovým cyklom. To je to, ako sa strieda plytký spánok s hlbokým a ako sa pri REM fáze pohybujú oči. Presne to isté, len v trošku iných intervaloch majú aj bábätká. A problém vzniká pri prechode z jedného cyklu do druhého – zatiaľ čo sa dospelý človek možno trochu pomrví a prehodí na druhý bok, bábo zistí: „Aha, nikto ma nehojdá, nemám cumeľ, ani mama tu nie je, neviem zaspať. Uááááá, uááááá, uááááá.“
"Asi najväčšou chybou, ktorú matky a otcovia robia, je vytvorenie pochybných spánkových asociácii."
Pre fajnšmekrov malý fun fact, že prvé približne štyri hodiny nočného spánku, majú bábätká fázu hlbokého spánku. A potom sa to už viac strieda a nad ránom koniec sveta, tam už len nahusto samý REM. Preto sa nadránom veľa detí často budí a mnohé už po piatej ani nezaspia.
Z logiky veci vyplýva, že radikálne obmedziť nočné buntošenie sa podarí vtedy, ak sa dieťatko naučí zaspávať bez pomoci. Bude sa tak vedieť samo uspať aj pri prechode spánkovými fázami.
Nie vždy, ale niekedy to ide aj bezbolestne, teda najmä v prvom polroku, keď ešte návyky nie sú také silné. „Krásne na tom je to, že od tretieho, štvrtého mesiaca naozaj nepotrebujú tak veľa, ako si myslíte, aby sa naučili zaspať samé od seba,“ píše Nicole Johnson, expertka na detský spánok a šéfka webu babysleepsite.com.
Stačí dieťatko položiť, optimálne dobre zaviazané v perinke, a možno zaspí samé. Možno sa to podarí raz, potom aj druhý a tretíkrát, a potom možno čoraz častejšie, kým sa to nestane normou. Minimálne raz v histórii sa to už touto metódou a bez plaču podarilo, a to priamo autorke článku na vlastnom dieťati.
U mnohých detí to asi tak jednoducho nezafunguje. Pre tie je naporúdzi stará klasika, kontroverzná Feberova metóda. Snahou je naučiť dieťa zaspávať samo. A keďže bábo je už naprogramované na zabehnutý spôsob zaspávania, samozrejme, protestuje, keď od neho chceme, aby zaspalo ináč. Aby to nebolo také drsné, pán Feber vymyslel, že k dieťatku treba v určených intervaloch chodiť a kontrolovať ho, až kým nezaspí. Dieťa pohladkať, uložiť do postieľky a zase odísť. Určite nie brať na ruky a uspávať. Na podobnom princípe radia uspávať deti v knihe Každé dieťa sa vie naučiť spať, ktorej pdf je aj na webe.
V praxi to však znamená, že minimálne prvú noc dieťatko preplače pomerne veľa času, niekedy aj niekoľko hodín. Každú ďalšiu noc by sa to malo zlepšovať, avšak niektoré vytrvalejšie povahy ťahajú vreštiaci maratón aj vyše týždňa. Zatiaľ čo sám Feber uznáva, že jeho prístup nebude na sto percent fungovať u všetkých detí, psychologička Laura Markham upozorňuje na riziko permanentných zmien v mozgu. To podľa niektorých výskumov hrozí, keď sa bábätká nechajú vystresované dlho plakať.
Druhým dychom však doktorka dodáva: „Hoci si myslím že Feberova metóda obsahuje rizikový faktor, nie je to zďaleka najhoršia vec, ktorú svojim deťom môžete spraviť. Podľa môjho názoru je horšie, ak by ste mali v dôsledku únavy vkuse po svojich deťoch vrešťať. Jednoducho, spánková deprivácia z vás spraví horšieho rodiča.“
Ak aj dieťa samo od seba, či po nejakom tom nácviku dobre spí, ešte nie je všetko zachránené. Čakajú ho nástrahy spánkovej regresie. A to nie jednej, ale minimálne troch. Prvýkrát môže zaskočiť rodičov v štyroch mesiacoch. Bábätko, čo prespávalo v pohode niekoľko hodín, sa kvôli vývoju spánkových cyklov zrazu zmení v nepokojný, stále sa budiaci balíček. Niektoré deti ten nepokoj prejde po týždni, dvoch, iným to trvá mesiace.
A potom príde obdobie bábätkovskej univerzity, ôsmy, deviaty, desiaty mesiac. Regresia číslo dva. Bábo sa tak rýchlo vyvíja a učí, že jeho mozoček občas prestáva mať silu na hlboký nepretržitý oddych, na ktorý bol pred tým navyknutý. Do toho sa pridá neodolateľná túžba skúšať nové schopnosti a namiesto pokojne relaxujúceho dieťaťa, ktoré zvyklo zaspať do päť minút, máte v posteli živé striebro, ktoré neznáma sila poháňa dlhé desiatky minút v čase zaspávania či počas nočného kŕmenia loziť, stavať sa na mreže postieľky, prevaľovať sa ako vrtuľa. A keď do tohto obrázku pridáte prerezávajúce sa zúbky, tak je vlastne zázrak, že ten tvorček vôbec niečo spí.
Aj toto, ako všetko na svete, však prehrmí. Avšak ešte stále nie ste v suchu. Môže vás zasiahnuť osemnásťmesačná regresia. V podstate z podobných dôvodov. Prerezávajúce sa stoličky veľmi bolia, prudký nárast nezávislosti a nových schopností, ako aj práve vrcholiaca separačná úzkosť.
"Niekedy to asi bez plaču naozaj nepôjde. Pretože viac ako nulu na slznom konte dieťatko potrebuje rodičov, ktorí sa oň dokážu s láskou starať."
Ako by toho ešte nebolo málo, spánkové regresie sa zvyknú vyskytnúť aj okolo 12 mesiacov a druhého roku. Menej často, ale nie je to nevídané.
Čo teda mám s tým svojim dieťaťom robiť? Spýta sa na tomto mieste nejeden zmätený rodič. Každá situácia je iná, ale začať treba od základov. Pred spaním by malo mať bábätko vždy ten istý spánkový rituál. A tiež veku zodpovedajúci režim, nech chodí tvorček spávať každý deň v príhodnom a podľa možností rovnakom čase. Nedávať ho spať málo unavené, ale ani príliš unavené. Dôležitá je aj dĺžka a kvalita denného spánku, ten by mal byť vo veku primeraných intervaloch.
Čo určite neuškodí je nájsť pre mamu extra pár rúk, ktorý občasne či pravidelne odľahčí tie jej, aby si mohla pospať. Ranná hodinka tandemu bábo-otecko dokáže mamičke zachrániť príčetnosť.
No a čo sa týka spánkových asociácií, tie treba ťahať čo najkonzervatívnejším smerom. Čiže hľadať také spôsoby, ktoré zúčastneným čo najviac vyhovujú a podľa možnosti s čo najmenšími zásahmi rodičov. Fitlopty a naskakovačky sú tabu.
K téme:
Bábätko podľa manuálu
Verejnosť pri dojčení (alebo Dojčenie na verejnosti)
Čo ak je však problém naozaj vážny, spánkový deficit nezvládnuteľný a bábo lieta po uši v zlých spánkových asociáciach? Vtedy treba zvážiť nejakú z metód nácviku spánku. A niekedy to asi bez plaču naozaj nepôjde. Pretože viac ako nulu na slznom konte dieťatko potrebuje rodičov, ktorí sa oň dokážu s láskou starať. Avšak nemusí to nevyhnutne znamenať vystavovať jeho nedovyvinutý mozoček traume dlhotrvajúcim osamoteným plačom. Nacvičovať zaspávanie sa dá aj menej drasticky, v prítomnosti rodiča a postupným prechodom od spania pri cuckaní k spaniu v náručí, až po spanie vo vlastnej postieľke.
Slávka Kubíková
Foto: Flickr
Dojčením k svetlým zajtrajškom
Cieľ, aby malé dieťa vedelo samo spať, vidia zástancovia „attachment parentingu“, čiže vzťahovej výchovy, ako pomýlený. Bábätko je totiž biologicky predurčené na to, aby sa počas noci niekoľkokrát dojčilo a aby pri satí mliečka aj zaspávalo. Recept tejto školy je jednoduchý – dajte si ho do postele a maminka nech dojčí, čo malému hrdlo ráči. A tak dlho, ako sa mu ráči, čiže pokojne aj do tretieho, štvrtého roka. Cez deň nech je v šatke a nech v šatke aj spí. Ako ináč, pri dojčení.
Tak to fungovalo tisícročia, čiže malo by aj dnes. Aspoň v teórii. Ale existuje niekoľko scenárov, keď sa tak v modernej dobe nestane. Napríklad taký najčastejší. Bábo si z mamy spraví cumeľ a chce sa cuckať osem-desaťkrát za noc. A to už aj otrlejšiu matku môže dosť vyrušovať.
Nežne a bez sĺz
V takom prípade je tú Elizabeth Pantley s bestsellerom The No-Cry Sleep Sollution. Podstatou jej metódy je malému závislákovi na mlieku jemne a postupne znižovať dávky, či čas cuckania. Ono to naozaj niekedy zaberie, ale Nicole Johnson poukazuje na zopár problémov s týmto prístupom. Po prvé, kniha rieši len nesprávne spánkové asociácie spojené so satím. Čo ak je dieťa závislé na hojdaní, uspávaní na rukách či skákaní na fitlopte?
A po druhé, pri odúčaní sa od zlých návykov nie je vždy najlepším nápadom metóda znižovania dávky. Že ak si človek snažiaci sa prestať fajčiť povolí len jednu cigaretu denne, hovorí sám sebe, že to vlastne nie je až také zlé. Jedna môže viesť k dvom a dve k dvadsiatim. A pri snahe odučiť malého od návyku zaspávať na prsníku, sa môže celý proces poriadne natiahnuť. „Môže to trvať tak dlho, že sa pýtate, či bábätko náhodou z toho nevyrástlo prirodzene,“ komentuje Johnson problematickosť prístupu.
Slávka Kubíková