O chorvátskych opatrovateľkách, ktoré prileteli k nám do Burgenlandu

Keď sa na území Rakúsko-Uhorska vytvorili dva slovanské štáty, bol to predovšetkým Masaryk, ktorý sledoval plán spojiť Československo a Juhosláviu pásom krajiny. Tak by mohol prísť na koni z Prahy až k Jadranu a znepriatelené nástupnícke štáty Rakúsko a Maďarsko by nemali spoločnú hranicu.

Zamýšľané územie obývali po nemecky hovoriaci a Maďari, ale aj významná chorvátska menšina. Keďže Juhoslovania súhlasili s podriadením „Slovanského koridoru“ Československu, tento plán sa nazýval aj „Český koridor“.

Z koridoru napokon nebolo nič, namiesto toho vznikla na západnej časti tohto pásu deviata rakúska spolková krajina „Burgenland“, po chorvátsky „Gradišće“. A práve tam žijem aj so svojou slovenskou rodinou. No a keďže všetky susedné krajiny uzavreli svoje hranice, od polovice marca už nevychádzam z Rakúska, mojimi poslednými európskymi expedíciami boli akurát výlety v Burgenlande.

V Gra­diš­či

Preto som spozornel, keď prišla správa, že 24-hodinové opatrovateľky z Chorvátska sa letecky prepravili na viedenské letisko a odtiaľ prišli k nám do Burgenlandu. Uzavreté hranice rušia tranzitné trasy východoeurópskych opatrovateliek: zopár ich pravdepodobne utieklo, kým boli hranice ešte otvorené, ďalšie sú vydané napospas novému pašeráckemu biznisu (od 400 do 600 eur za jeden prechod v nočnom konvoji cez Maďarsko na rumunskú hranicu), no väčšina z nich, ktorú motivuje 500-eurová odmena, zostáva dlhšie pri svojom pacientovi – o týždne či aj o mesiace dlhšie.

Sto Chorvátok, ktoré prišli letecky, testovali v Pinkafelde a umiestnili na päť dní do prísnej karantény. A tak som konečne zašiel do Pinkafeldu, ktorý vyblednuté tabule označujú ako „Najkrajšie mesto Európy (2002)“ – v roku 2002 mal Pinkafeld najkrajšiu kvetinovú výzdobu v Európe.

Pred zadným vchodom do školského internátu sedelo niekoľko opatrovateliek, práve fajčili, takže mali stiahnuté rúška. Potešilo ich, že sa môžu so mnou pustiť do reči, „tak či tak nám chýbajú muži, máme tu len troch“. Väčšina mala už svoj vek. Podišiel som k nim presne podľa predpisov, riadne zarúškovaný. Ak u nich dopadne test negatívne, povedali mi, všetky sa vrátia na svoje existujúce pracovné miesta. Vedeli, že sú v „Gra­diš­či“, jedna sa rozprávala so svojím pacientom po chorvátsky.

Vrava ustála, keď vyšli von dva takzvané „ťažné kone“ agentúry. Hoci som dodržiaval päťmetrový odstup, zaháňali ma preč, opatrovateľky úplne rozohnali. Jedným z týchto ťažných koní bola dcéra chorvátskeho gastarbeitera v Nemecku, hovorila najlepšou nemčinou a kričala kasárenským tónom: preukazy položiť, ustúpiť, Milena fotografuje preukazy, teda čo vy chcete. „Musíte chápať, testovali nás.“ – „Ste nervózna?“ – „Nie.“ Potom som musel čakať na povolenie od šéfky agentúry.

Dobrá správa: testy sú negatívne

Tak som sa pustil na prechádzku po piatom najväčšom meste Burgenlandu (5800 obyvateľov). Nie sú to namyslení mešťania, niekoľko detí sa mi dokonca pozdravilo. Našiel som „Bar Süd­see“, „Disco Hal­le­lu­jah“ a „Pizzeria Ve­necia“, nie Venezia, pretože predáva aj burger a pretože Venezia sa v Mexiku píše Venecia. Dlho som hľadal nejaké miesto, kde by som zjedol svoju pizzu. Parkové lavičky v Pinkafelde boli zaprášené, sedel som na schodíkoch pred zavretým kostolom.

O chvíľu mi zavolala šéfka agentúry Anita Szojak, „nemám s tým nijaký problém“. Práve dostala dobrú správu: „Akurát mi zavolal krajinský minister Illedits, všetky testy sú negatívne.“

Znovu som sa dostavil pred školský internát. Tie ťažné kone, ktoré sa s ironickou hrdosťou nechali volať „polícia“, boli teraz milučké, zrazu vystupovali ako „veľká rodina“. Zakričal som na niektoré po chorvátsky, že sú negatívne, ony zakričali späť: „Super.“ No šéfka mala iný plán, chcela ešte pomlčať pred opatrovateľkami o výsledku testu, vraj je to „horúca chorvátska krv“ „a okrem toho budú aj arogantné“.

Szojak bola so svojimi 400 chorvátskymi opatrovateľkami priekopníčkou, v Rakúsku robili túto prácu väčšinou Rumunky a Slovenky. „Milujem túto krajinu,“ povedala, mentalita, kuchyňa a usilovnosť sú si vraj podobné. Jej opatrovateľky pracujú v 28-dňovom turnuse. Šéf, ktorý sám priváža opatrovateľky z Chorvátska, to vysvetľoval aj nákladmi: „Kto platí cesty?“ Šéf ustavične rozprával o nákladoch. Rozdelenie nákladov za čártrový let nebolo ešte jasné, hospodárska komora poskytla peniaze a aj krajinská vláda zaiste niečo prispeje.

Až po prílete sa začala skutočná logistická nočná mora. Szojakovej malé autobusy sa nehodili na sedenie s odstupom, preto si prenajímajú veľké autobusy s 54 sedadlami, „stojí to kopec peňazí“, a so 72-hodinovým osobitným povolením, ktoré ich tímový manažér v Chorvátsku získal od chorvátskeho ministra zahraničných vecí osobne, plánujú prvý raz prejsť cez hranice.

Prečo majú s vírusom väčšie problémy Rakúšania než Chorváti?

Na konci mi ťažné kone predviedli na novinársky rozhovor tri opatrovateľky. Prvá, 67-ročná, kedysi pomocná sila v domácnosti vo Švajčiarsku a Francúzsku, prišla z najsevernejšieho regiónu Chorvátska, z Medzimurskej župy, ktorá je vzdialená len jeden a pol hodiny cesty autom. Jej pacientka mala 85 rokov. Túto prácu robí už štyri roky, „umerli mi dva“. Obavy mala len o svojho syna a svoje dve vnučky, ktoré žijú v španielskej Valencii. Bola už dôchodkyňa. Spýtal som sa jej po chorvátsky: „Prečo ešte pracujete?“ Odpovedala po nemecky: „Lepšie žiť.“

Druhá, 62-ročná, predtým čašníčka v Chorvátsku, bola tiež z blízkej Medzimurskej župy, jej klient mal 94 rokov. Bol jej tretím klientom, starala sa o neho už tri roky. V Chorvátsku by už mala nárok na v každom prípade mizerný starobný dôchodok. Nemá žiaden strach: „Ako te zahvati, te zahvati.“

Tretia, 59-ročná, predtým domáca pani, bola zo vzdialenejšieho Sisaku, jej pacient mal 97 rokov, „pri hore, v lese, prekrásne“. Mala strach pred koronou: „Hrôza, zomierajúce deti!“ Ale: „Kolegyňa je pri ňom už dva mesiace, už je môj čas.“ Spýtal som sa jej: „Ako dlho ešte chcete pracovať?“ – „Kým vládzem a kým ma šéfka nevyhodí.“

Boli to jednoduché ženy, niektoré z nich po prvý raz v živote sedeli v lietadle. S rúškom a odstupom stáli okolo šéfky a okolo šéfa a okolo dvoch ťažných koní a vychvaľovali šéfku do nebies. Spýtal som sa ešte v našom spoločnom kruhu, ako si vysvetľujú, že Chorvátsko má podstatne menej nakazených než Rakúsko. Odpovede boli predvídateľné: „Chorváti sú disciplinovaní“, „Chorvátsko veľmi skoro prijalo opatrenia“, „rýchlo zavrelo hranice“.

Len vojensky nabrúsený ťažný kôň, ktorý sa teraz nepretržite usmieval, mal naporúdzi ešte jedno vysvetlenie: „Problémom Rakúska je to, že u vás žijú mnohé národnosti. V Chorvátsku ich máme menej.“