Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
21. apríl 2020

Zelený údel

Ak má byť politika ochrany prostredia z dielne Európskej komisie úspešná a najmä nemá zlikvidovať hospodársky život a totálne pochovať dôveru v politiku, nesmie podliehať ideológii sociálneho inžinierstva.
Zelený údel

Výkonný podpredseda Európskej komisie zodpovedný za Európsku ekologickú dohodu Frans Timmermans. FOTO TASR/AP

Z ekonomickej teórie vieme, že človek sa ako spotrebiteľ správa sebecky, chce čo najvyššiu hodnotu za čo najnižšiu cenu. Pre ľudí musí byť teda výhodné, aby znížili svoju spotrebu alebo aby používali menej energeticky náročné technológie. Na druhej strane ani ochrana prostredia nejde proti ľudskej prirodzenosti. Veď kto by nechcel dýchať čistejší vzduch, mať istotu, že z kohútika potečie čistá voda alebo jesť zdravé potraviny.

Výzva ministrov životného prostredia väčšiny krajín Európskej únie k zelenému reštartovaniu ekonomiky po koronakríze si dáva za cieľ naplniť záväzky Európskej zelenej dohody, tzv. Green deal. Európa má byť v roku 2050 klimaticky neutrálnym kontinentom. Ministri apelujú najmä na to, aby sa európske hospodárstvo pripravilo na novú situáciu. Aby do obdobia po kríze nevstupovala Európa rovnako nepripravená, ako bola nepripravená na problém s koronavírusom.

Samotný Green deal však hovorí o veľkých investíciách – nielen štátneho, ale aj súkromného sektora. To je prvý možný kameň úrazu celého plánu. Ak budú výsledkom nastupujúcej ekonomickej krízy milióny nezamestnaných v celej Európe, bude takmer politickou samovraždou investovať miliardy eur do niečoho takého vzdialeného, ako je rok 2050. V skratke sa z toho vynára ďalší problém. Ak vlády jasne nevycítia nálady voličov a nebudú mať reálne politické priority, môže nás čakať výrazné prekresľovanie politickej mapy Európy.

Len do roku 2030 sa ročné investície odhadujú na úrovni 260 miliárd eur. Najmenej 25 percent dlhodobého rozpočtu EÚ by sa malo vyčleniť na opatrenia v oblasti klímy.

Spojené nádoby

Viaceré merania hovoria o mimoriadne suchej zime. Napríklad tu alebo tu

Zdroj: https://nasagrace.unl.edu

Zdroj: www.shmu.sk

Výsledkom je tak na Slovensku, ako aj v prakticky v celej centrálnej Európe nedostatok pôdnej vlahy. Má to viacero rizík. V poľnohospodárstve sú jednak riziká so samotným založením úrody. Pri presušení pôdy nepomôže ani neskoršie daždivé obdobie. To môže, naopak, spôsobiť ešte väčšie škody.

V ekonomickej kríze, ktorej sa už minimálne v tomto a zrejme ani budúcom roku nevyhneme, hrozí výrazný pokles príjmov ľudí, zároveň s hroziacou slabou úrodou a hrozbou rastu cien potravín. Nízke príjmy a vysoké ceny chleba sú rozbuška, ktorá už v histórii dokázala z povrchu zemského zmiesť aj iné stáročné režimy (spomeňme len Francúzsku revolúciu 1789). Takáto situácia môže vyniesť do čela štátov rôzne typy politikov.

Európsky Green deal môže byť veľmi rýchlo politicky pochovaný. Reálne riešenie klimatických problémov je však nutné aj pre riešenie spomenutého sucha. Je to teda komplikovaný mix ekonomiky, politiky a ekológie.

Slovensko sa pridalo

Zbežný pohľad na to, k čomu svoj podpis pripojil minister životného prostredia Ján Budaj, znie logicky. Obmedzenia spôsobené koronakrízou totiž ľuďom naozaj ukazujú, že časť hospodárskeho života sa dá realizovať aj inak ako doteraz.

Časť firiem dokáže relatívne normálne fungovať aj systémom homeofficeu. Sú tu tzv. digitálne technológie práce, ktoré reálne dokážu znížiť mobilitu, teda fyzické presúvanie sa ľudí z domu do práce a z práce domov. Užitočnou je aj ministrova výzva pre informatizáciu verejnej správy. Dopravná záťaž totiž vzniká aj z potreby ľudí osobne vybavovať veci na rôznych úradoch.

Pravdaže, existujú aj práce, ktoré sa z domu urobiť nedajú. A nejde len o remeselníkov rôzneho zamerania. Mobilní musia byť lekári, hasiči, policajti, ale koniec-koncov aj tí úradníci, ktorí by mohli z úradov komunikovať s občanmi elektronicky. Digitálne sa nedá doviezť ani tovar do obchodov, aj keby všetci nakupovali online. Nejaká doprava teda existovať musí (a aj elektrina v elektromobiloch sa musí vyrobiť v nejakej elektrárni).

Green deal

Samotný dokument obsahuje viac želaní a cieľov ako konkrétnych opatrení. Vo všeobecnosti však ide o plány na ďalšie regulácie. Je len logické, že opatrenia, ak by aj viedli v Európe k naplneniu cieľov do roku 2050, môžu byť z globálneho hľadiska irelevantné, ak sa podobne nebudú správať iní veľkí (a väčší) hráči. USA, Čína, India, Južná Amerika. S typicky bruselskou rétorikou tak chce Únia formovať celý svet. Vníma riziko presunu výroby, ktorá nebude spĺňať nízkoemisnú legislatívu, alebo budú na európsky trh prenikať pre spotrebiteľa cenovo výhodnejšie výrobky. Komisia preto navrhuje uvaliť na takéto krajiny či výrobky tzv. uhlíkové clo.

A ide aj o vnútorné regulácie. Ak ich bude priveľa a budú sa zaoberať prílišnými detailmi, pochová to nielen voľný obchod. Môžu vyvolať ďalšie odstredivé sily, podobne ako v prípade brexitu.

Na druhej strane, Green deal rozumne predpokladá, že úspešná nízkoemisná ekonomika musí stáť na nových technológiách. Tie si takisto vyžadujú nemalé investície. Na to, aby boli úspešné, zároveň potrebujú byť cenovo dostupné pre spotrebiteľa, napríklad ak benzínové či naftové auto bude násobne lacnejšie ako nízkoemisné alternatívy. Peňazí však v najbližších rokoch nebude na rozhadzovanie. A riziko ideologického rozhodovania je prítomné v každom politickom orgáne, nielen v europarlamente a v Európskej komisii.

Inzercia

Dokument si totiž kladie za cieľ aj preškoľovanie. Píše sa v ňom napríklad, že „Komisia pripraví európsky rámec spôsobilostí na pomoc pri rozvoji a hodnotení vedomostí, zručností a postojov k zmene klímy a trvalo udržateľnému rozvoju“.  Postoje k zmene klímy sa budú hodnotiť nielen pri žiakoch, ale aj pri učiteľoch. Ostáva len dúfať, že rámec bude zohľadňovať skutočné vedecké poznatky. Skúsenosti so štátnymi návodmi na to, čo je správne si myslieť, sú totiž minimálne v polovici Európy dosť nešťastné.

Green deal však neignoruje ani bezpečnostné hrozby, ktoré zmena klímy prináša. Nejde len o tzv. klimatických utečencov. Stratiť odbytové trhy môžu aj krajiny, ktorých ekonomiky sú výrazne závislé od exportu v súčasnosti preferovaných surovín (Rusko, Blízky východ).

Zhŕňajova nevesta

V slovenskej rozprávke Zhŕňajova nevesta sa bohatý sedliak oženil s dievčinou, ktorá ho „zbalila“ na to, že nič neje ani nepije, len zo vzduchu žije. Uprostred domu jej postavil stĺp s dierkami, z ktorých ten vzduch nasávala. Sedliak bol celý šťastný, akú má krásnu, mladú a hlavne finančne nenáročnú ženu. Z ilúzie ho prebralo až zistenie, že po nociach mizne z komory tu slanina, tu klobása či celá misa koláčov. Nuž, mladucha totiž nežila len z toho vzduchu.

Trochu fyziky

tlačovej správe z predstavenia Európskej klimatickej dohody samotnou predsedníčkou Európskej komisie Ursulou von der Leyenovou sa okrem iného píše: „Aby mohla Európa tieto problémy prekonať, potrebuje novú stratégiu rastu, ktorá zmení Úniu na moderné a konkurencieschopné hospodárstvo, ktoré efektívne využíva zdroje a v ktorom nebudú do roku 2050 žiadne čisté emisie skleníkových plynov. Úniu, v ktorej je hospodársky rast oddelený od využívania zdrojov a na nikoho a na nič sa nezabúda.“

Bohužiaľ, Európska komisia opäť skĺzava k ideológii. Neexistuje ekonomický systém, ktorý by nefungoval na využívaní zdrojov. A neplatí to len v ekonómii, ale aj vo fyzike.

Zákon zachovania energie nám v stručnosti hovorí, že energiu nie je možné vytvoriť ani zničiť, iba premeniť na inú energiu. Laické vysvetlenie dostupné napríklad tu, tu alebo tu. Pre náš účel si teda predstavme, že potrebujeme vyrobiť elektrinu. Nezískame ju z ničoho, musíme niečo spáliť. Teda uvoľniť energiu z hmoty. Efektivita spaľovania sa však pri rôznych zdrojoch mení. Iná je energetická účinnosť dreva, iná uhlia, iná ropných derivátov či rádioaktívneho materiálu.

Doposiaľ najefektívnejšie spaľovanie, ktoré dokážeme realizovať, je fúzna reakcia podobná procesom vo hviezdach, kde sa vodík premieňa na zložitejšie prvky, pričom sa uvoľňuje energia. Ide nielen o doposiaľ najefektívnejší, ale aj emisne najčistejší zdroj. Sme však ešte len na začiatku jej využívania. Len nedávno sa podarilo týmto spôsobom vyrobiť o trochu viac energie ako spotrebovať (veľkú spotrebu má najmä magnetické pole, ktoré udržiava plazmu, v ktorej dochádza k fúzii).

Táto fúzna energia je zároveň aj vzdialeným prameňom tzv. obnoviteľných zdrojov energie. Slnko ohrieva zemskú atmosféru, v ktorej následne dochádza k pohybu teplého a studeného vzduchu (čo poznáme ako vietor), z vodných plôch sa odparuje voda, ktorá následne padá aj na pevninu a späť steká k vodným plochám (vďaka tomuto javu máme vodné elektrárne).

Energia teda nikdy neprichádza z „ničoho“, perpetuum mobile neexistuje.

Plán ušitý pre Nemecko

Nemecké elektrárne vyrábajú ročne približne 640 TWh elektriny, čo je dvadsaťkrát viac ako Slovensko. Až 40 percent nemeckej elektriny sa vyrába v uhoľných elektrárňach, postupne vyraďované jadro produkuje ešte 14 percent (údaje publikované v roku 2017). Jadrové elektrárne odstavujú Nemci od roku 2012.

Pri cieľoch klimatických dohôd sa hovorí o percentuálnom, nie objemovom znižovaní emisií. Nemci si odstávku svojich uhoľných elektrární naplánovali až do roku 2038. Plniť percentuálne ciele bude pre nich preto jednoduchšie ako povedzme pre Švédov, ktorí časť svojej energetiky už transformovali. Čím sú východiskové pozície lepšie, tým ťažšie je ďalšie znižovanie emisií, ako to v rozhovore pre portál Euractiv zhodnotila v roku 2018 vtedajšia europoslankyňa Anna Záborská. Je to ako naťahovanie gumy. Kým je voľná, ide to zľahka, čím viac je však natiahnutá, tým viac sily vyžaduje jej ďalšie napínanie a posúvanie. A viac ako pozvoľný útlm energie z uhlia je v Nemecku viac ako pragmatický aj z dôvodu odstávky jadrovej energie.

Po cunami a havárii v jadrovej elektrárni vo Fukušime bolo práve Nemecko jednou z krajín, ktorú najviac postihla iracionálna panika z jadrových elektrární. Tie pritom podľa expertov patria k najbezpečnejším na svete a Nemecko takisto neleží v žiadnej exponovanej zóne zemetrasení. Nemecké voličstvo si z úľaku zažiadalo likvidáciu jadrovej energie a Angela Merkel v obave, že by jej voliči prebehli k Zeleným, sa tohto nápadu chopila. Jadrová energia je pritom z hľadiska emisií (o ktorých sa točí celá debata klimatickej zmeny) v podstate irelevantná – emisie sú na úrovni veterných elektrární.

Bývalý nemecký minister hospodárstva (2002 – 2005) Wolfgang Clement varoval pred bezhlavým odstavovaním elektrární. Nemci totiž síce môžu mať dobrý pocit z toho, že žijú ekologicky, no kým nevybudujú efektívnu sieť z obnoviteľných zdrojov, budú dovážať elektrinu, ktorá sa vyrába v jadrových elektrárňach vo Francúzsku alebo v Česku, či v uhoľných elektrárňach v Poľsku.

Súčasný nemecký minister hospodárstva Peter Altmaier však takéto úvahy odmietol. Len podpora regiónov, v ktorých sú uhoľné bane a elektrárne, ich však v najbližších dvadsiatich rokoch bude stáť 40 miliárd eur. Nemecké domácnosti majú zároveň podľa Eurostatu z roku 2018 najvyššie ceny elektriny v Únii. Posilňovanie alternatívnych zdrojov chce Nemecko podporiť aj plynovými elektrárňami. Neprekvapuje preto ich veľké porozumenie s Ruskom pri výstavbe Nordstreamu. (Spaľovanie zemného plynu pritom produkuje najmä CO2 a vodnú paru, čo sú práve tie skleníkové plyny.)

Zdravý rozum viac ako móda

Zdravšie prostredie nepochybne prospeje každému. Netreba sa však nechať strhnúť módnymi trendmi ani v tejto oblasti. Spomeňme si len na nadšenie z tzv. biopalív. Pestovaniu „benzínu“ padlo za obeť priveľa lesov. Známe sú aj poznatky o tom, že v okolí veterných turbín vymiera vtáctvo. A dotačné schémy na fotovoltaické panely vedú nielen ku korupčnému správaniu, ale blokujú aj veľké plochy obrábateľnej pôdy.

Odporúčame

Smrť číha v smogu

Smrť číha v smogu

Koronavírus postihuje najmä veľké aglomerácie. Výskumníci sa najnovšie domnievajú, že to nie je len vysokou koncentráciou ľudí v mestách. K rýchlejšiemu prenosu vírusu mohol výrazne pomôcť aj smog.