Niekoľko faktov o Sviečkovej manifestácii

Nedávno som si prečítal text účastníka Sviečkovej manifestácie kapucína Jozefa Konca. Písalo sa v ňom: „V tieni epidémie coronavirusu ostalo 32. výročie Sviečkovej manifestácie 1988. Tak som aspoň v modlitbe pri svätej omši poďakoval Pánu Bohu. Je to pre aktuálnu situáciu povzbudenie vo viere, že Pán je s nami aj teraz. (Mt 1,23). Uvedomil som si paradox: Vtedy manifestácia – teraz izolácia.“ O čom bola udalosť z 25. marca 1988 na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave? Prečo si ju pripomíname aj ako pamätný deň Slovenskej republiky?

Existuje internetová stránka Fóra kresťanských inštitúcií, kde nájdeme videá, zvukové stopy i fotografie z manifestácie. Podobne na stránke Ústavu pamäti národa nájdeme aj publikáciu s krásnymi svedectvami k téme dnes už pamätného dňa Slovenskej republiky – Deň zápasu za ľudské práva. Dôležitá je publikačná činnosť Jána Šimulčíka mapujúca udalosti pred manifestáciou i jej samotný priebeh.

Je možné pozrieť si dokumentárny film od režiséra Ondreja Krajňáka s názvom Bratislavský Veľký piatok i film Petra Vlčeka s názvom Nikdy nezhasne...

Pripomeňme si v tieto dni dvanásť faktov, ktoré sa dotýkajú Sviečkovej manifestácie.

Išlo o významnú udalosť

Americký historik Padraic Kenney v knihe Karneval revolúcie píše o Sviečkovej manifestácii v Bratislave a demonštráciách v Budapešti z 15. marca 1988 ako o prvých masových demonštráciách v bývalom Východnom bloku. Je tiež potrebné dodať, že kým 15. marec je pre Maďarov štátnym sviatkom osláv Maďarskej revolúcie z rokov 1848 až 1849, u nás sme 25. marca 1988 začali písať dejiny novej udalosti. Bratislava je spomínaná ako predzvesť pádu Berlínskeho múru svojimi požiadavkami a nenásilím.

Nebola to iba katolícka záležitosť

Vzhľadom na aktuálnosť prvej požiadavky a organizátorov podujatia bolo na manifestácii prítomných veľa katolíkov, avšak iba prvá požiadavka bola „čisto katolícka“, a to menovanie biskupov. V texte sa píše: „Programom verejného zhromaždenia bude tichá manifestácia občanov za menovanie katolíckych biskupov pre uprázdnené diecézy na Slovensku podľa rozhodnutia Svätého Otca, za úplnú náboženskú slobodu v Československu a za úplné dodržiavanie občianskych práv v Československu.“ Manifestácia svojimi požiadavkami zjednocovala všetkých.

Nemala mať cirkevný charakter

„Predpokladá sa, že účastníci zhromaždenia vyjadria svoj súhlas s programom zhromaždenia držaním horiacich sviečok,“ píše sa v ohlásení verejného zhromaždenia z 10. marca 1988 podpísaného Františkom Mikloškom. Už v ohlásení manifestácie sa jasne spomína čisto občiansky charakter manifestácie. Aj keď v aktuálnej situácii na námestí zaznievali spevy, modlitby, najsilnejším hlasom manifestácie malo byť „ticho“ prítomných.

Nekonala sa v nacionalistickom duchu

Veľkosť organizátorov manifestácie bola v tom, že v jej popredí bola otvorenosť voči iným národom. Jej charakteristickou črtou bola snaha vydobyť základné ľudské a občianske práva pre všetkých v Československu. V popredí bolo vedomie, že jedine v slobodnom svete sa môže najlepšie rozvinúť ľudská dôstojnosť.

Nemala sa konať 14. marca

Správu o ohlásení manifestácie na 14. marec ponúkali komunistické médiá v snahe stotožniť organizátorov s „pohrobkami Slovenského štátu“. Avšak už samotný iniciátor manifestácie Marián Šťastný navrhol koncom decembra 1987 dátum manifestácie na 25. marca 1988.

Prvý impulz

Dodnes nevieme, kto a kedy presne napísal list (listy) na Svetový kongres Slovákov a Mariánovi Šťastnému, aby sa zastali prenasledovaných na Slovensku. V liste sa spomína
vražda poľského kňaza Jerzyho Popiełuszku (zavraždený v októbri 1984) a ešte sa nepíše o vražde kňaza Štefana Poláka (október 1987). Tieto listy od neznámeho autora, ktoré spomínajú Slováci v zahraničí, sú stále záhadou.

Rozhodnutie o manifestácii

Nie je možné zabudnúť na podnet od Mariána Šťastného, list podpísaný Františkom Mikloškom. Avšak aj slovami Jána Čarnogurského o uskutočnení manifestácie
rozhodli žiaci profesora Kolakoviča – Poglaena (tzv. Kolakovičova Rodina) a nimi vytvorená štruktúra malých spoločenstiev (tzv. krúžkov).

Protestné modlitbové zhromaždenie?

Týmito slovami označovali manifestáciu spolupracovníci s totalitným režimom. Modlitba je však chápaná ako dialóg s Bohom. Modliť sa v spoločenstve znamená byť otvorený pre dialóg a hľadanie riešení. Mnohí ľudia sa počas manifestácie modlili, no iste nie v duchu protestu.

Zásah represívnych zložiek nebol mierny

Zasahujúce zložky sa správali brutálne počas zásahu i vyšetrovania. Ladislav Stromček informoval Hlas Ameriky takto: „Na námestie sa dostavilo veľmi veľa provokatérov, z ktorých mnohí boli podnapití. Útočili na policajné autá, búchali do nich, kopali, zadržiavali ich, aby nemohli prejsť, a usilovali sa im rozbiť okná. Veriaci naproti tomu pokojne stáli s horiacimi sviečkami v rukách a nenásilne sa uhýbali autám. Boli tam mladí i starí, aj matky s deťmi v kočíkoch. Autá do nich surovo narážali za výkrikov matiek.“ Pani Mária spomína: „Keď okrem sviečky nenašla nič, čo by ich mohlo zaujímať, kázala mi vyzliecť sa. Najskôr do pása a potom aj dole. Ešte aj nohy som musela zdvihnúť, aby videla aj chodidlá nôh, či tam niečo neskrývam… Bolo to ponižujúce a odporné.“ Rovnako o zásahu informuje rezolúcia Európskeho parlamentu z dňa 14. apríla 1988, v ktorej europoslanci píšu o pobúrení z „nehoráznej brutality“; „sme zdesení, že v srdci Európy (…) vláda cynicky a neľudsky obišla vážne sľuby zahrnuté v Záverečnom akte Helsinskej konferencie.“

Komunistické médiá klamú

Vládne orgány najskôr mlčali, potom začali celú akciu spochybňovať a ľudí zastrašovať. V novinových článkoch z 23. marca 1988 sa píše: „Cieľom tohto podujatia je vytvárať dojem prenasledovania katolíkov, narušiť vzťahy štátu a cirkví, jednotu pracujúcich. Chcú využiť prestavbu a ďalšiu demokratizáciu, oklamať veriacich a zneužiť ich náboženské cítenie proti hodnotám socializmu a rýchlejšiemu napredovaniu našej spoločnosti“ (článok s názvom Chcú sa skryť v novinách Hlas ľudu). Po manifestácii písali: „Spľasla bublina provokácie…“, „Provokácia, ktorá nevyšla“.

V Ríme o hodinu skôr

Mládežníci z komunity Comunione et liberazione, ktorá dlhodobo pomáhala prenasledovaným v Československu (v spolupráci so študentom teológie Františkom
Kapusňákom a inými), požiadali talianske úrady, aby v duchu požiadaviek zo Slovenska sa demonštrácia mohla uskutočniť aj v Taliansku pred veľvyslanectvom Československa v Ríme, čo sa aj stalo 25. marca 1988 o 17.00 hod.

V Nemecku nebola manifestácia skôr ako u nás

Od Sviečkovej manifestácie v Bratislave uplynulo 564 dní a podobné zhromaždenie ľudí so sviečkami v rukách v nemeckom Lipsku (9. október 1989) viedlo o mesiac neskôr k pádu Berlínskeho múru – symbolu studenej vojny. Bratislava bola teda inšpiráciou pre Nemecko. Súčasný nemecký prezident Frank Walter Steinmeier ešte ako nemecký minister zahraničných vecí zdôraznil: „Chcem to povedať nahlas a jasne: Zjednotenie Nemecka by nebolo možné bez slovenských ľudí a ľudí východnej a strednej Európy! V marci 1988 ľudia v Bratislave zapálili sviečky a svetlo týchto sviečok sa rozšírilo do celej východnej Európy!“

Na začiatku som citoval slová účastníka manifestácie, v ktorých sa píše: „Uvedomil som si paradox: Vtedy manifestácia – teraz izolácia.“ Vtedy sme boli ako krajina a jednotlivci izolovaní. Ľudia vyšli do ulíc, aby v nás zažali plameň nádeje. Patrí im za to naša vďaka a úcta. Rovnako ako dnes tým, ktorí manifestujú svojou službou pre nás. A my... manifestáciou pracovitosti, vďačnosti, ohľaduplnosti tam, kde sme.