Hra na ulici bola kedysi najlepší tréning, dnes do toho deťom stále niekto kecá

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Hra na ulici bola kedysi najlepší tréning, dnes do toho deťom stále niekto kecá

Športový psychológ Adam Truhlář

Hovorí športový psychológ Adam Truhlář.

Spolupracuje s profesionálnymi športovcami, ale vzdeláva aj trénerov a rodičov športujúcich detí. Adam Truhlář hovorí, prečo je dobré nechať dieťaťu pri hre a tréningu väčšiu voľnosť, ako by s ním mali rodičia komunikovať po zápase, aj o tom, prečo je alergický na slovo kouč.
 

Je dôležité, aby bol športový psychológ sám športovcom?

Sám si kladiem túto otázku. Chodievam školiť potenciálnych športových psychológov a vidím veľké rozdiely medzi tými, ktorí majú športové skúsenosti, a tými, ktorí ich nemajú. Je veľkou výhodou, ak ste sa predtým v športovom svete pohybovali. Viete potom iným ako psychológ lepšie porozumieť a poradiť. Podľa mňa je to nevyhnutná podmienka. Nemusíte mať za sebou veľkú športovú kariéru, ale určitú mieru skúsenosti áno. Mám však pocit, že v poslednom roku musím naprávať reputáciu športových psychológov.

Prečo?

Vyrojilo sa tu množstvo všelijakých koučov, až som na to slovo alergický. Nemajú vlastné reálne skúsenosti, iba si prečítajú zopár múdrych kníh a myslia si, že vedia všetko. Nesprávne selektujú informácie a vytrhávajú ich z kontextu. Často to nemá nič so psychológiou. Ponúkajú „zaručené rady“, ako dosiahnuť úspech, hovoria hlúposti typu o hľadaní vedomia, ktoré sa skrýva kdesi mimo mozgu a tela. Problém je, že si ich najímajú aj profesionálne kluby. Športovcom to v konečnom dôsledku môže ublížiť. Pri skutočnej športovej psychológii treba mať poznatky z anatómie, biológie, trénerstva či pedagogiky, a nielen schopnosť viesť rozhovor.

Vy ste hrávali tenis, dnes ho trénujete vo vlastnej tenisovej škole. Na svojej stránke píšete, že ak by ste v dvanástich rokoch mali pri sebe pomocníka, akým ste dnes vy pre druhých, vaša výkonnosť by bola úplne inde. V čom ste ako mladý športovec zlyhávali?

Veľmi veľa zápasov som prehrával v hlave. Nemal som nikoho, kto by mi poradil po tejto stránke. Moje tréningy boli zamerané čisto technicky, nevedel som však pracovať s emóciami. Všetci mi hovorili, že som nervák, ale nikto mi nepovedal, ako s tým narábať. Nevedel som, v čom som dobrý, čo by som mal zmeniť.

Ak by ste sami sebe mohli spätne poradiť jednu vec, čo by to bolo?

Stačilo by mi možno vysvetlenie, čo je to koncentrácia a ako si ju vybudovať. Sám vidím, že keď to dnes vysvetlím 13-ročným hráčom, mnohokrát to dokážu zlepšiť veľmi rýchlo.

Ako k vášmu športovaniu pristupovali rodičia?

„Vyrojilo sa tu množstvo všelijakých koučov, až som na to slovo alergický. Nemajú vlastné reálne skúsenosti, iba si prečítajú zopár múdrych kníh a myslia si, že vedia všetko.“ Zdieľať

V tomto boli ideálni. Stará mama bola učiteľkou telesnej výchovy, mali sme v rodine športového ducha, hrávali sme veľa športov. Brat bol dobrý futbalista, mne sa darilo v tenise. Nikdy nás však rodičia do ničoho netlačili, nehulákali po nás, ale boli zdravo zaangažovaní. Mamina ma však predsa len vedela pri zápase na turnaji vytočiť.

Čím?

Pamätám si, ako som počas jedného zápasu podával vo veľmi dôležitej situácii. Snažil som sa sústrediť a ona mi v tom kričí: „Nohy, Adam, nohy!“ Chcela mi pomôcť, no v tej chvíli ma to úplne rozhodilo a hneval som sa na ňu. Keď sa človek koncentruje v dôležitej chvíli, má čo robiť sám so sebou, nieto aby bol ešte rušený zvonku.

Čo sú najčastejšie chyby, ktoré robia rodičia?

Najviac ich robia práve vtedy, keď neustále zasahujú do hry. Či už na tréningu, alebo pri zápasoch. Neuvedomujú si, že cieľom nie je dať hráčovi čo najviac, ale, naopak, čo najmenej informácií. V súčasnej dobe sú už tréningy a hra pretechnizované, informácií je strašne veľa. Hlava dieťaťa je nimi už zahltená. V situáciách, keď sa potrebuje koncentrovať, musí mať mozog dostatok priestoru, netreba doň vtláčať ďalšie informácie.

Pokiaľ rodič chce, aby bolo dieťa sústredené a uvoľnené, nemôže mu pri hre stále hovoriť, čo má robiť. Ak k tomu ešte kričí, dieťa bude iba viac napäté. A šanca na nejakú kreativitu tam už nie je vôbec. Aj keď dieťa urobí pri hre chybu, môžeme oceniť jeho odvahu. Samo príde na to, čo urobilo zle, a zlepšuje to tak jeho kreativitu. Samozrejme, môžeme ho upozorniť na nedostatky, ale nie tak, aby malo z hry napätie a strach.

Ako by mali rodičia s deťmi po zápasoch komunikovať?

„Pokiaľ rodič chce, aby bolo dieťa sústredené a uvoľnené, nemôže mu pri hre stále hovoriť, čo má robiť. Ak k tomu ešte kričí, dieťa bude iba viac napäté.“  Zdieľať

Ak raz moja malá dcéra bude hrať tenis a po tréningu či zápase si sadne ku mne do auta, určite jej budem vedieť povedať celý zoznam chýb, ktoré urobila. Bol by som však hlupák, ak by som jej to hneď začal vyhadzovať na oči. Iba by ju to zdeptalo. Rodič by tam mal byť pre dieťa a nechať ho, nech sa pýta, ak chce. Netreba vždy niečo hovoriť, hodnotiť či chváliť.

Keď sme my ako deti hrávali futbal za bytovkou, nikto nás nechválil, akí sme dobrí. Neboli tam rodičia, ktorí by nás ochraňovali. Keď nás niekto potkol, museli sme sa s tým sami vyrovnať. Ak sa to deti učia spracovávať emočne samy, rozvíja sa ich odolnosť. Niekedy stačí byť pri nich prítomný a hlavne nereagovať emočne. Potom deti namiesto koncentrácie na hru rozmýšľajú, ako bude rodič po zápase reagovať.

Ak to preháňame s chválou po výhre alebo, naopak, s kritikou po prehre, dieťaťu to iba polarizuje sebavedomie. Nesmie byť závislé od výsledkov. Je chybou, ak sa hneď pýtajú po zápase rodičia dieťaťa iba na to, či vyhral alebo koľko dal gólov. Samozrejme, ak vidíme, že je pripravené, treba si racionálne rozobrať, čo by sa dalo zlepšiť alebo robiť inak.

Kde je podľa vás hranica v tom, nakoľko majú rodičia tlačiť dieťa do športu?

Niekedy sa dieťaťu naozaj nechce, no riešením nie je, že rodič povie „ok, rob si, čo chceš“. V bežnom živote sa človek musí prekonať a robiť aj veci, ktoré ho nebavia. Treba to rozlišovať. Vždy hovorím rodičom, aby sa odrážali od motivácie dieťaťa. Ak vidím, že ho šport a tréningy bavia, môžem mu ich poskytnúť viac. Umením trénera je, aby dokázal v dieťati zväčšovať túžbu venovať sa danému športu.

V akom veku je vhodné dať dieťa na šport?

Záleží na druhu športu. Niektoré sú úzko špecializované, napríklad krasokorčuľovanie. Tam treba začať už skôr. Ja vo všeobecnosti radím začať s organizovanou formou športu niekedy v predškolskom veku. 

Je lepšie vybrať jeden šport alebo nechať ho skúsiť viacero?

Určite je dobré vyskúšať viacero športov. Dieťa získa nielen lepší športový cit, ale je to dobrá prevencia voči zraneniam. Ak bude hrať od malička trebárs iba tenis, môže mať v ôsmich či deviatich rokoch problémy s chrbticou. Treba to kompenzovať plávaním alebo nejakým iným športom, kde zaťaží iné časti tela. Všimnite si, ako dobre vedia hokejisti našej zlatej generácie hrať tenis alebo futbal. Práve preto, že v detstve sa venovali viacerým športom.

Minulý rok ste vydali príručku pre rodičov malých hokejistov „Nechajte nás hrať sa“. V jej úvode píšete, že veľkou zmenou oproti minulosti je pomer organizovanej a voľnej hry detí. Čo tým myslíte?

Za posledných tridsať rokov sa výrazne zmenilo prostredie, v ktorom deti vyrastajú. Keď vtedy prišli deti zo školy, odhodili tašky a vybehli na ihrisko. Veľa času strávili takouto voľnou hrou. Povedzme, že z dvadsiatich hodín do týždňa boli sedemnásť vonku na ulici, ale iba tri hodiny strávili na nejakom tréningu alebo inej organizovanej aktivite. Dnes je to naopak.

Na ulici mali deti možnosť učiť sa objavovaním a práve to ich formovalo najviac. Keď hrali nejakú hru, nemali pri sebe trénera, ktorý im hovorí, čo a ako majú robiť. Samy museli prísť na to, ako v nej uspieť. Skúšali, vymýšľali a na chybách sa učili a zisťovali. Bola to pre ne výzva. Rozvíjali sa mentálne schopnosti, zároveň sa decká museli vedieť zorganizovať, zohnať na hru ďalších kamarátov, rozdeliť sa do tímov a podobne. Dôležité je, že to robili samostatne, nikto ich nechválil a nerobil z nich šampiónov. Samy si museli vybudovať odolnosť.

Chodievate prednášať športovcom, ale aj rodičom a trénerom. Na svojom facebooku ste minulý týždeň opísali situáciu, ako ste sa publika opýtali, či poznajú hru Minecraft. Zodvihlo ruku iba sedemročné dievčatko a keď ste sa jej opýtali, čo sa jej na hre páči, povedalo, že si v nej môže robiť, čo chce. O čom to vypovedá?

„Na ulici mali deti možnosť učiť sa objavovaním a práve to ich formovalo najviac. Keď hrali nejakú hru, nemali pri sebe trénera, ktorý im hovorí, čo a ako majú robiť.“ Zdieľať

To je práve spomínaný priestor na objavovanie, ktorý deti potrebujú. Dnes majú presne naplánovaný program celého týždňa. Rodičia ich ráno odvezú do školy, kde majú tiež presný harmonogram, prídu domov, robia úlohy a večer idú spať. Ak majú medzitým nejaký krúžok alebo tréning, ešte aj tam majú presne určené, ako vyplniť čas. Kde je vlastný priestor pre dieťa, keď má všetko vopred predostreté?

Ten Minecraft sa mu potom môže páčiť práve preto, že je to istý únik do sveta, kde sa môže realizovať a nikto mu do toho nekecá. Aj ako tenisový tréner sa v posledných rokoch snažím vytvárať deťom na tréningu Minecraft.

Čo to znamená?

Úplne som prekopal systém svojich tréningov a sú oveľa efektívnejšie. A to iba vďaka tomu, že dokážem do nich deti lepšie emočne vtiahnuť. Dnes už neplatí autoritatívne vedenie tréningov. Musí tam byť disciplína, ale zároveň priateľský prístup. Ak trénujeme napríklad presnosť úderov, mám viacero cvičení, ale opýtam sa ich, ktoré si chcú vybrať. A k tomu im dávam možnosť, aby navrhli, ako môžeme dané cvičenie upgradovať. Niekedy si to samy sťažia tak, že ani ja by som im to takto nenastavil. Baví ich potom prekonávať výzvy, ktoré si stanovili. Teší ich, že sa samy podieľajú na tvorbe tréningu.

Prečo mnohé deti so športom počas dospievania skončia?

Zo skúseností viem, že ak majú dobrú motiváciu, tak neskončia. A pokiaľ nemajú zranenia. Dôležité je prostredie, aby dieťa nechodilo na tréning iba kvôli športu, ale tešilo sa tam aj na kolektív okolo seba. Ak je to iba o drile, ťažko si motiváciu udrží. Veľa urobia aj pubertálne zmeny, zrazu dieťa, ktoré dovtedy vyhrávalo, nenarastie tak ako jeho rovesníci a tí majú nad ním fyzickú prevahu. Nehrá sa mu už s takou ľahkosťou, a tak ho to prestáva baviť.

Pomáhate aj profesionálnym športovcom. Kedy za vami prichádzajú?

Som rád, ak mám možnosť stretnúť sa aj s ich trénerom a spolupracovať na hľadaní riešenia. Niekedy zasahujeme až do metodiky tréningov, pretože to všetko spolu súvisí. Zväčša za mnou športovci prichádzajú vtedy, keď sa dlhodobo trápia so zhoršenou výkonnosťou a nedarí sa im zlepšiť výsledky.

Čo im radíte?

„Zväčša za mnou športovci prichádzajú vtedy, keď sa dlhodobo trápia so zhoršenou výkonnosťou a nedarí sa im zlepšiť výsledky.“ Zdieľať

Spolu sa snažíme zanalyzovať, kde a prečo dochádza k problému. Hráči si niekedy vytvárajú tlak sami na seba. Vidia sa niekde inde, ako sú, a čím viac sa snažia, tým menej sa im darí. Vtedy ich to frustruje. Môžu do toho vstupovať rôzne ďalšie faktory ako vzťahy či financie. Niekedy ich to zožiera, pretože sa na problém pozerajú iba z jedného uhla pohľadu. Nevedia sa z toho vymotať, cítia sa stratení. Úlohou dobrého psychológa je ho „upratať“, pomôcť im odfiltrovať niektoré veci alebo iba správne usmerniť.  

Niektorí športovci majú po skončení profesionálnej kariéry problém zaradiť sa do života, často strácajú jeho zmysel. Prečo sa to deje?

Je dobré, ak už myslia na budúcnosť počas aktívnej kariéry a snažia sa na ňu pripraviť. Dá sa ostať pri športe z inej pozície ako tréner či funkcionár. To je asi najplynulejší prechod. Dominika Cibulková, ktorá nedávno ukončila kariéru, má svoju tenisovú akadémiu.

Takisto je prospešné, ak sa aj počas kariéry zvládnu venovať štúdiu určitého odboru. Nemusia v ňom vynikať, ale aspoň ovládajú základy, ktoré im môžu neskôr pomôcť. Myslím, že sa to dá skĺbiť.


Foto: archív A. T.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Novinka z vydavateľstva

Na pleciach obrov

Veľké pravdy viery, ako o nich meditovali a ako ich žili cir...

Na sklade. Odosielame ihneď.

O knihe
Cena u nás: 9,27 €

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo