Kiskov problém a náš problém

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kiskov problém a náš problém

Ilustračné foto: Milan Kapusta/TASR

Čo sa to dvíha zo slovenskej krajiny pri konci Ficovej éry?

Je týždeň do volieb, o zmene je prakticky rozhodnuté. Zostávajú dve otázky. Tá prvá sa týka bývalého prezidenta Andreja Kisku. Všetci vrátane jeho opozičných kolegov vidia, že nie je tým, kým sám chcel byť. Nejde len o druhé video, ide o dlhší príbeh.

Problém je výraznejší, pretože Kiska rúbal vysoko. Ešte ako prezident začal hovoriť o mafianizácii štátu, potom o vydieraní, svoje miesto videl v tom, že slovenská politika má byť iná ako tá ukrajinská. Že tu nemajú rozhodovať oligarchovia a kompromitácie, nahrávky a celý tento podivný svet bez bielych figúrok.

Lenže ak sa niekto chce postaviť špine, ak chce niekto priniesť nápravu, musí si byť istý samým sebou. V tom je politika tak trochu ako náboženstvo, garantujú ju tí, ktorí ju robia, pre ktorých je povolaním. A to je v prípade pána Kisku problém.

Nevyplýva to len z druhého videa, ale už z daňovej aféry. To, čo sa dnes odohráva voči Andrejovi Kiskovi, sa v žargóne nazýva vražda charakteru. Dá sa tomu čeliť dvomi spôsobmi, buď máte vplyv a ľudí, ktorí vás podržia, alebo máte charakter, ktorý zavraždiť nemožno. Čo z toho má Andrej Kiska?

Tretia cesta, že ste menší podvodník, v kauzách, ktoré nestoja za reč, a že vám ide o zlepšenie systému, neobstojí. Je to až príliš pokrytecké, zapadá to do dlhej tradície papalášizmu (pre mňa platia iné pravidlá ako pre ostatných), je po dôvere.

Kiskova aktuálna aféra je dôležitá pre voličov aj pre vývoj po 1. marci.

Voľby 2020 patria medzi tie najdôležitejšie po roku 1990, platí to o to viac, že s nimi sa končí éra Roberta Fica. Podobá sa to na koniec Vladimíra Mečiara, dnes je už Fico neprijateľný pre väčšinu scény, nemá s kým vládnuť, zajtra – keď bude slabší – sa to môže zmeniť, ale to už bude iný Fico a najmä niekto iný bude rozdávať kocky.

Problém je, čo sa to dvíha zo slovenskej krajiny pri konci Ficovej éry.

Pravdepodobný víťaz volieb a kandidát na premiéra si sám v minulosti nahrával a sám kompromitoval svojich oponentov. To doteraz nerobil nikto. Mečiar, Dzurinda aj Fico využívali na odstavenie svojich súperov a oponentov existujúce kompromitácie. Nikto z nich si sám nikoho nenahrával. Igor Matovič prináša iný štýl.

Ďalší problém v závetrí je, že minimálne ďalší traja politici a súčasne predsedovia strán majú divokú minulosť. Zdá sa, že nikdy sme neboli bližšie ukrajinským móresom ako práve teraz.

A to ma vedie k tomu, čo som v nadpise nazval spojením „náš problém“.

V slovenskej politike absolútne chýba jeden typ autority. Ten, kto by na nekonečné preťahovačky a prekáračky, čo všetko má byť pre koho zadarmo, či vlaky, či obedy, či autobusy tam, kde nie sú vlaky, trináste dôchodky alebo akési sabatikaly, diaľnice a neviem čo iné, povedal niečo, čo ide proti tomuto cunami a vyvolával by v ľuďoch vyššie spôsoby, kládol by na nich nároky.

Nedá sa to dosiahnuť ekonomickým argumentom (deficit!), mal by to byť morálny argument.

Napríklad že hoci je každé euro pre rodinu s deťmi vítané, nie každé poslúži správnym spôsobom. Veď čo si asi zoberú do života mladí ľudia, ako budú pristupovať k politike a štátu, ak si zvyknú, že všetko má byť ideálne zadarmo? Najmä ak to závisí od štátu?

Dlho sme žili s názorom, že mladých ľudí treba viesť k úcte k jedlu, aby sa neplytvalo, nehádzali zvyšky do koša a podobne. Argument nebol praktický ani ekonomický, ale morálny. Dokážeme tento cieľ sledovať aj vtedy, keď sú obedy zadarmo? Dá sa vyžadovať úcta k jedlu, keď vás to nič nestojí?

Podobne je to s vlakmi. Čo možno od žiakov a študentov vyžadovať, ak neplatia ani cent? Cestujem s nimi každý deň a vidím, že cítia rovnaký nárok na voľné miesto ako dôchodcovia. Bez bázne a hany.

Lenže kto túto mentalitu sebectva pomáha podporovať? A ešte dôležitejšia otázka: kto jej dokáže čeliť?

Myslím, že je nám všetkým zrejmé, že tu nejde o slová a v podstate ani o zákony, ide o príklad, o vzor, ktorý môže niečo pomenovať, ale ktorého osobný príbeh to musí garantovať. Slová a zákony musia nasledovať. Kto dnes má takúto autoritu? V politike nikto, ani prezidentka.

Po páde komunizmu a Mečiara to vedeli disidenti. Kto to dokáže po páde Fica?

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo