Srebrenica, August 1968, Volyňský masaker
Masakre, genocídy, masové vraždy, nasadenie armády proti civilistom. Niekto si ich pripomína, niekto ich zamlčiava. Niekto ich ospravedlňuje či zľahčuje, iný zvýrazňuje. Niektoré majú byť zvečnené v pamätníkoch, o iných sa nemá hovoriť. Všetky však na nás doliehajú aj po desaťročiach. Spôsob, ako s ...
Masakre, genocídy, masové vraždy, nasadenie armády proti civilistom. Niekto si ich pripomína, niekto ich zamlčiava. Niekto ich ospravedlňuje či zľahčuje, iný zvýrazňuje. Niektoré majú byť zvečnené v pamätníkoch, o iných sa nemá hovoriť. Všetky však na nás doliehajú aj po desaťročiach. Spôsob, ako s nimi zaobchádzame, hovorí, kto sme. Pozrime sa na niektoré z týchto udalostí, ktoré na nás z minulosti doľahli počas uplynulých týždňov.
Pamätník masakra v Srebrenici
Srebrenica 1995
Pred pár dňami sme si pripomenuli dvadsiate výročie masakra v Srebrenici. V polovici júla 1995 v blízkosti mestečka Srebrenica v Bosne zabili vojská Armády Republiky srbskej, teda armády bosnianskych Srbov, tisíce bosnianskych moslimov. Spravidla sa uvádza počet obetí osemtisíc. Toto číslo zaraďuje Srebrenický masaker na prvé miesto najväčších masakier v Európe od konca druhej svetovej vojny. Okrúhle výročia tejto udalosti sa v médiách pripomínajú v Európe i Amerike. Tak to bolo i tohto roku.
Nikto dnes nespochybňuje, že táto tragédia sa stala a že tisíce moslimov bolo povraždených Srbmi. Nanajvýš sa nájdu kritici, argumentujúci, že počet obetí bol o niekoľko tisíc menší. Niektorí zase pripomínajú, že sa nemá zabúdať ani na srbských civilov zavraždených moslimami ešte pred Srebrenickým masakrom, hoci počet týchto obetí bol podstatne menší (poväčšine sa uvádzajú čísla okolo jednej tisícky.)
"Srbský prezident Tomislav Nikolič, kedysi ultranacionalista, sa v roku 2013 ospravedlnil v mene Srbska obyvateľom Srebrenice za zločin. 'Kľačím pre to na kolenách,' povedal."
Zdieľať
Tiež pretrváva politická diskusia, či je na označenie udalosti vhodnejšie slovo masaker alebo genocída. Európsky parlament prijal 9. júla tohto roku rezolúciu, v ktorej označil Srebrenický masaker za genocídu. Rovnakú rezolúciu prijal v tom istom čase i americký Kongres.
Srbský prezident Tomislav Nikolič, kedysi ultranacionalista, sa v roku 2013 ospravedlnil v mene Srbska obyvateľom Srebrenice za zločin. „Kľačím pre to na kolenách,“ povedal. Nesúhlasí však s označením za genocídu. Súčasný srbský premiér Aleksander Vučič kedysi obhajoval generála Mladiča, zodpovedného za vraždenie, ale v roku 2010 zmenil názor: „V Srebrenici sa stali strašné zločiny. Neskrývam, že som sa zmenil.“ Premiér Vučič sa zúčastnil tohto roku na pozvanie bosnianskej vlády spomienky na masaker a položil kvety na cintoríne obetí. Pokorne znášal, ako Bosniaci naňho pískali a hádzali kamene.
Československo – August 1968
O pár týždňov si 21. augusta opäť pripomenieme okupáciu Československa armádami Varšavskej zmluvy v roku 1968. Okupačné armády zabili viac ako sto československých občanov, následkom okupácie bola emigrácia sto až dvestotisíc Čechov a Slovákov na Západ, perzekúcia státisícov a ideológia komunizmu dostala ďalších dvadsať rokov života.
V máji odvysielala ruská štátna televízia Rossija 1 „dokumentárny“ film „Varšavská zmluva: Odtajnené stránky“. Film sa netýkal primárne okupácie, ale postavil sa k nej v duchu starej sovietskej propagandy a de facto ju ospravedlňoval. Podsúval nezmyselné tvrdenia, že NATO chystalo v roku 1968 v Československu ozbrojený puč, politických väzňov komunistického režimu z 50. rokov paušálne označoval za fašistov. Film bol v rozpore s postojom bývalého prezidenta Borisa Jeľcina, ktorý Pražskú jar označil za „pokus oslobodiť sa od dogmatizmu a lží“ a inváziu za „útok na suverenitu nezávislého štátu“. Napokon bol v rozpore i s postojom Vladimíra Putina, ktorý v roku 2006 počas návštevy Českej republiky potvrdil, že platí postoj Borisa Jeľcina, ktorý hovoril za Ruskú federáciu, a že Rusko nesie za inváziu nie síce právnu, ale politickú zodpovednosť. Film vyvolal v Česku a na Slovensku oprávnené protesty.
Volyňský masaker
"Ukrajinská povstalecká armáda obkľučovala poľské dediny a vyvražďovala všetkých jej obyvateľov. Bežne ich pri tom mučila najbeštiálnejším spôsobom."
Zdieľať
V rokoch 1943-1944 príslušníci UPA – Ukrajinskej povstaleckej armády, vojenskej zložky Banderovej OUN – Organizácie ukrajinských nacionalistov, povraždili na území Volyne a v susednej Haliči 50-tisíc až 100-tisíc poľských civilov, vrátane starcov, žien a detí. Dialo sa to tak, že UPA obkľučovala poľské dediny a vyvražďovala všetkých jej obyvateľov. Bežne ich pri tom mučila najbeštiálnejším spôsobom. Munícia sa šetrila, používali sa sekery, nože, kosy. Podrezávali im hrdlá, rezali pílou, párali bruchá, pribíjali ich na dvere, odtínali ruky, nohy. Ženám odrezávali prsníky, zabíjali deti narodené i ešte nenarodené. UPA pripravovala etnicky čistú Ukrajinu.
UPA najprv bojovala po Hitlerovom boku proti Stalinovi a neskôr potom aj proti Hitlerovi. Zločiny voči poľskému obyvateľstvu však nemali nič spoločné ani s bojom proti nacizmu, ani proti komunizmu.
Hitlerov nacizmus pozabíjal milióny ľudí a rovnako konal stalinský komunizmus. Lenže Hitler mal na to 12 rokov, Stalin 30 a obaja to páchali na neporovnateľne väčšom území. Vzhľadom na krátke obdobie, počas ktorého mohla UPA páchať svoje zločiny, a podstatne menšie územie, na ktorom pôsobila, s prekvapením vidíme, že UPA nijako nezaostávala v zločinoch za obidvomi zločineckými režimami.
Veliteľom UPA bol generál Roman Šuchevič a po Banderovi bol druhým najvýznamnejším dlhoročným predstaviteľom OUN. V roku 2001 vznikol o jeho živote ukrajinský hraný film „Nepokorený“, ktorý je možné pozrieť si na Youtube. Film bol financovaný aj z ukrajinských štátnych zdrojov. Opisuje Šuchevičov život od mladých liet, keď bol protipoľským rebelom, až do jeho smrti v roku 1950, keď zahynul v prestrelke s NKVD, ktorá ho obkľúčila v jeho úkryte na západnej Ukrajine. Film sa sústreďuje na jeho zápas s komunistami a potom aj s nacistami. On i celá OUN-UPA sú hrdinami bez bázne a hany. O masakroch Poliakov niet vo filme ani zmienky.
"V apríli 2015 ukrajinský parlament ovládaný poslancami prezidenta Porošenka a premiéra Jaceňuka prijal zákon, ktorý označuje príslušníkov OUN a UPA za 'bojovníkov za slobodu'."
Zdieľať
Prezident Viktor Juščenko udelil v roku 2007 Romanovi Šuchevičovi a v roku 2010 i Stepanovi Banderovi titul „Hrdina Ukrajiny“. Súd v Donecku neskôr Juščenkove rozhodnutia anuloval. K stému výročiu narodenia v roku 2007 sa Šuchevičovi dostalo pamätnej poštovej známky a o rok nato bola vydaná pamätná minca s jeho portrétom.
Vyvrcholením oslavy pôsobenia OUN a UPA bol zákon, ktorý prijal v apríli 2015 ukrajinský parlament ovládaný poslancami prezidenta Porošenka a premiéra Jaceňuka. Zákon označuje príslušníkov OUN a UPA za „bojovníkov za slobodu“. Najradikálnejšími nositeľmi odkazu OUN a UPA v súčasnosti sú bojovníci Pravého sektora, ktorí neskladajú účty nikomu a sami sú ozbrojeným štátom v štáte.
Mapy oblastí vychodná Halíč (oranžová) a Volyň (modrá) z roku 1939
Obete Ukrajinskej povstaleckej armády z júna 1944
pri obci Lubycza Królewska vo Volyni
Pomník poľským obetiam z Janowej Doliny vo Volyni
Kto má s minulosťou najväčší problém?
Pokusy meniť minulosť nebývajú úspešné. Minulosť sa vracia. Národy, z ktorých pochádzali páchatelia spomenutých tragédií, sa občas pokúšali pred ňou ujsť, ale nejde to.
Najväčší kus cesty, zdá sa, prešli Srbi. Prezident i premiér boli kedysi členmi strany, ktorej vodcom bol radikál Vojislav Šešelj. Dnes priznávajú Srebrenický zločin a kajajú sa zaň.
Rusko musí ešte prejsť kus cesty. Na jednej strane prezident Putin išiel na dištanc od invázie v roku 1968 prihlásením sa k Jeľcinovmu postoju. Na druhej strane moskovský režim bazíruje na čo najväčšej podpore obyvateľstva a preto v záujme udržať si aj podporu tých, čo radi spomínajú na zašlú sovietsku slávu, ponúkne im v televízii to, čo chcú o roku 1968 počuť. Nepovie im to prezident, ale televízia, ktorú pokojne možno označiť za prezidentovu.
Na európske pomery je nevídaný postoj ukrajinskej vlády. Prijatie zákona, ktorý označuje príslušníkov OUN a UPA za bojovníkov za slobodu a mlčí o Volyňskom masakre, by zodpovedalo tomu, keby Srbsko schválilo zákon o Armáde Republiky srbskej ako armáde bojovníkov za srbskú slobodu a keby začalo oslavovať Radovana Karadžiča a generála Ratka Mladiča. Lenže Karadžiča a Mladiča so súhlasom Srbska súdi haagský súd.
"Ak Európsky parlament trvá na označení genocída pre Srebrenický masaker, ťažko to uprie aj Volyňskému masakru. Ako však bude vysvetľovať, že mlčal, keď boli jeho páchatelia označovaní za bojovníkov za slobodu?"
Zdieľať
Pre Európsku úniu je víťazstvom európskych hodnôt aj to, že Karadžiča a Mladiča súdia v Haagu pre Srebrenicu, aj to, že v Kyjeve vládnu tí, čo oslavujú Banderovu a Šuchevičovu OUN a zamlčiavajú Volyňský masaker. Poctivý pozorovateľ však vidí, že ide o víťazstvo politiky dvojakého metra. A Ukrajinu tá minulosť aj tak raz dobehne. A nielen Ukrajinu. Dobehne i Európsky parlament.
Na Európsky parlament čaká pasca
V kauze Srebrenica išiel Európsky parlament nadoraz. V rezolúcii, ktorou označil udalosti za genocídu, vyjadril i ľútosť nad tým, že toto označenie sa nepodarilo prijať i v rezolúcii OSN (kvôli vetu zo strany Ruska). V dnešnej dobe parlamenty štátov sveta často prijímajú uznesenia, ktorými pravdivo pomenúvajú hrozné udalosti minulosti a odsudzujú ich spáchanie. Príkladom sú napríklad uznesenia o genocíde Arménov spred sto rokov alebo o hladomore na Ukrajine a iných častiach bývalého Sovietskeho zväzu spred 80 rokov.
Pokojne sa môže stať, že niektorí poslanci Európskeho parlamentu predložia návrh uznesenia o masakre (či genocíde) poľského obyvateľstva, ktorej sa dopustila OUN. Ak Európsky parlament trvá na označení genocída pre Srebrenický masaker, ťažko bude môcť toto označenie uprieť aj Volyňskému masakru, keďže v ňom bolo obetí rádovo viac a OUN na rozdiel od Srbov masovo zabíjala i ženy a deti. A ak bude takéto označenie musieť prijať, ako bude vysvetľovať, že mlčal v čase, keď boli páchatelia tohto masakru (či genocídy) označovaní za bojovníkov za slobodu? Ako bude Európska únia vysvetľovať, že politické udalosti vedúce k oslavovaniu páchateľov masakra označovala za víťazstvo európskych hodnôt?
Vladimír Palko
Autor je bývalý minister vnútra, autor kníh Boj o moc a štátna služba a Levy prichádzajú.
Ilustračné foto: TASR/AP, www.volhyniamassacre.eu, wikipedia.org
