Odporučiť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Kultúra
03. december 2019

Politických odkazov sa v mojich piesňach nedočkáte

Rozhovor so speváčkou Simou Martausovou.

Politických odkazov sa v mojich piesňach nedočkáte
Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Rozhovor so speváčkou Simou Martausovou.

Minulý mesiac začala menšie turné koncertov v kostoloch. Väčšinu z nich musí platiť sama, no neprekáža jej to, pretože ich venovala ako hudobný darček fanúšikom. Speváčka Sima Martausová hovorí o tom, či jej nevadí, ak jej piesne ľudia pochopia inak, ako ich myslela, prečo sa nehrnie do angažovaných skladieb, ako sa vyrovnáva s bulvárom a prečo ešte stále nemá úplne normálny život, o ktorom spieva.

Keď som si s vami dohadoval rozhovor, nájsť voľný termín bolo náročnejšie ako pred naším prvým rozhovorom pred tromi rokmi. Čím to je?

Podľa mňa to nebolo až také zložité (smiech). Ale je pravda, že som teraz trochu rozcestovaná a mala som viac rozhovorov, tak možno preto.

Čiže nemáte pocit, že je toho na vás oproti minulosti výrazne viac?

Ale áno, no snažím sa to usporiadať tak, aby som mala čas aj pre seba, a nebrať všetko, čo prichádza.

Je ťažké odmietnuť niektoré ponuky a povedať si, že stačí?

Vôbec nie, pretože si nemyslím, že je sebecké, keď si človek utriedi veci a myslí aj na to, aby mal priestor na svoj pokoj. Chodím hrávať na rôzne charitatívne, benefičné akcie, k deťom do nemocníc alebo aj k ľuďom do bytov, keď cítim, že je to pre dobrú vec. Tieto aktivity často nezverejňujem, ale napĺňajú ma radosťou a energiou. Viem z nich veľa načerpať. Potom sú tu väčšie koncerty, kde mám zase pocit, že musím zo seba viac dávať ja.

Momentálne mávate koncerty v kostoloch, ktoré ste predstavili ako hudobný darček pre fanúšikov. Bol to váš vlastný nápad?

Áno, ide o šesť koncertov v kostoloch. Chceli sme zahrať aj v niektorých kostolíkoch na východe, tam sa nám to, žiaľ, nepodarilo vybaviť, preto hráme len tam, kde sme dostali povolenie. Keďže vstup je zadarmo, zistila som, že väčšinu z nich musím preplatiť sama (smiech). Ale ide o darček, takže je to v pohode. Ľudia roky chodievajú na naše koncerty, cestujú, kupujú si lístky, tak som im chcela dať takto najavo, že si ich vážim a mám ich rada.

Je pre vás kostol dobré „pódium“?

Áno, schválne som si to tak vymyslela, pretože sa tam cítim dobre. Repertoár piesní je duchovnejší. V prostredí kostola prirodzenejšie hovorím o vzťahu k Bohu. I keď ja o ňom hovorím, aj keď hrávam v krčme (úsmev).

Na vaše koncerty ale chodia aj neveriaci ľudia. Neprekáža im to?

Nie, vždy hovorím, že viem, že sú tam aj neveriaci. Rovnako ako ich ja prijímam a rešpektujem z pozície veriaceho človeka a nesnažím sa ich do ničoho tlačiť, verím, že aj oni prijímajú mňa. Nie je ťažké hovoriť o viere ani pred nimi. Mojím cieľom totiž nie je pri koncertoch evanjelizovať. Spievam o vzťahoch, horách či iných témach a nechávam slobodu v tom, koho sa to dotkne.

Veľa ľudí sa ma pýta či je náročné zachovať si vieru v prostredí známych osobností alebo povedzme showbiznisu, ale vždy tvrdím, že mi to vôbec nespôsobuje ťažkosť. Viera mi prináša pokoj a povzbudzuje ma v tom, čo robím. Dokonca aj neveriaci diváci niekedy po koncerte prídu a povedia, že hoci v Boha neveria, cítili počas vystúpenia niečo nebeské. To si však vôbec nepripisujem ako svoju zásluhu, ale ako dar od Boha, ktorý mi dal a ja ho len používam.

Jedna z najznámejších piesní s názvom „Nenahraditeľná“ hovorí práve o vašom vzťahu k Bohu. Mnoho ľudí si však myslelo, že spievate o vzťahu k mužovi. Nemrzelo vás, že ju nepochopili?

Nie, ja vždy objasním, ako som túto pieseň myslela. Ale nevadí mi, ani keď ju niekto vníma inak. Nemôžem to ovplyvniť. Aj na koncertoch poviem, že tí, ktorí ju chcú so mnou spievať, môžu tak robiť smerom k Bohu, ale aj k svojmu partnerovi.

Vo väčšine svojich piesní vyjadrujete svoje osobné prežívanie a vnútorné pocity. Tento rok ste však uviedli pesničku Za život v hore, kde pomenúvate zlý pocit pri pohľade na zvieratá v klietkach a cirkusoch. Bol to zámer zložiť tento typ pesničky?

„Mojím cieľom nie je pri koncertoch evanjelizovať. Spievam o vzťahoch, horách či iných témach a nechávam slobodu v tom, koho sa to dotkne.“ Zdieľať

Áno, táto pieseň je trochu iná. Chcela som ňou povedať, že ak má luxus niekomu ubližovať, tak asi nie je potrebný. A to sa týka aj zvierat. Časť klipu k tejto piesni sa točila na mieste, kde sa starajú o zvieratá, ktoré v cirkusoch týrali. Nehrám sa na nejakú odborníčku v tejto téme, ale chcela som na to upozorniť. Sú aj krásne cirkusy, kde nemusia jazdiť medvede na bicykli, a sú aj krásne zoo, kde sa zvieratá majú dobre, no sú aj také, kde je to horšie. A o tých som zložila pieseň. No mojou ambíciou nebolo naspievať nejaký protestsong, ale len – tak ako pri iných pesničkách – vyjadriť svoj pocit.

Pesničkári sa zvyknú vo svojich piesňach vyjadrovať k problémom, ktoré si v spoločnosti všímajú. Môžeme u vás v budúcnosti takisto očakávať skladby s takýmito odkazmi?

Neviem, nie som typ človeka, ktorý to veľmi potrebuje vkladať do hudby. Samozrejme, že ma tiež trápi, čo sa v našej spoločnosti a politike deje a neignorujem to. Ale nikdy nebudem ako Jarek Nohavica či Tomáš Klus, ktorí sa k tomu viac či menej priamo v piesňach vyjadrujú. Angažovaných názorov či nejakých politických odkazov sa v mojich piesňach nedočkáte. Nie preto, že by som sa tomu zámerne bránila, ale radšej spievam o svojom vnútornom svete a prežívaní. Mám čo robiť sama so sebou a nebudem sa starať do politikov (smiech).

V posledných rokoch sa na vás viac zameral aj bulvár, ktorý riešil, s kým máte vzťah alebo čo máte oblečené. Prekážalo vám to?

Áno, nepáčilo sa mi to, i keď viem, že sa tomu nedá úplne zabrániť. Vždy som si povedala, že mohlo byť aj horšie. Ja som nikdy bulváru nehovorila nejako veľa o svojom súkromí.

Hlavne neviem pochopiť, že niekto vynaloží energiu na to, aby sledoval nejakú speváčku, kam ide do obchodu alebo podobne. Načo je to dobré a prečo by to malo niekoho zaujímať? Nechápem to, ale úprimne ma to ani až tak netrápi.

Cítite kvôli tomu nejaké obmedzenie?

Trochu áno. Uvedomujem si ale, že som si to asi zvolila sama tým, aké mám povolanie.

Inzercia

Pred tromi rokmi ste nám v rozhovore povedali vetu „Dúfam, že ešte nie som namyslená.“ Nenarastá s počtom vypredaných koncertov, rôznych ocenení a čoraz väčšou popularitou pokušenie k pýche?

„Radšej spievam o svojom vnútornom svete a prežívaní.“ Zdieľať

Je to zvláštne, ale čím viac takých vecí pribúda, tým viac si uvedomujem, že za svoje úspechy nemôžem. Vždy ma teší, keď sa nám podarí koncert alebo dostanem nejakú cenu. Nesiem sa vtedy trochu na takom obláčiku, ale asi je to milosť, keď si dokážem potom povedať, že to všetko je dar od Boha, ktorý nie je samozrejmosťou. To ma drží pri zemi. Istotne riešim nejaké vnútorné boje, ale zápas s pýchou medzi ne nepatrí.

Čo sú teda vaše trápenia, ktoré prežívate? Mnohí si pri pohľade na vás povedia, že ich možno ani nemáte.

Určite mám dni, keď som smutná rovnako ako každý iný človek. O týchto trápeniach vedia moji najbližší a myslím, že tak to má byť. No ak chcete niečo zistiť o mojich smútkoch, treba sa dobre započúvať do niektorých pesničiek, ktoré som skladala v ťažkých chvíľach (úsmev).

V dňoch, keď musím o pokoj a radosť v sebe bojovať, mi najviac zo všetkého pomáha modlitba, stíšenie sa, čítanie kníh alebo rozhovor s múdrym človekom.

Kto je takým pre vás?

Keď som raz mala ťažšie obdobie, poprosila som o stretnutie Maxa Kašparů. Odvtedy sme aj s jeho manželkou dobrí kamaráti. Max mi vie veľmi dobre poradiť. Taktiež mám pár priateľov, s ktorými sa dokážeme rozprávať o všetkom a tiež sme si navzájom oporou.

Čítate aj jeho knihy?

Áno, asi najviac kníh mám práve od neho. Mám rada duchovnú literatúru, napríklad knihy od Joyce Mayerovej alebo Johna Powella. Ale mám rada aj obrázkové knihy hôr, nedá sa zaplavovať iba duchovnými a motivačnými myšlienkami. A občas si kupujem bulvár, lebo sú tam ľahké krížovky, a potom to použijem, keď lúpem jablká (smiech).

Ľudia vám často dávajú prívlastky ako autentická či bezprostredná a uvádzajú to ako dôvod, pre ktorý vás majú radi. Nie je to podľa vás tým, že im to pri pohľade na známe osobnosti chýba?

To si netrúfam posúdiť, ale za seba môžem povedať, že sa snažím byť sama sebou, či už hrám na akcii v malej obci, alebo v národnom divadle. Niekedy si aj poviem, že budem vážna, no nakoniec sa to celé nejako obráti (úsmev). Možno nás bezprostrednosť všetkých spája a preto sa to ľuďom páči. Nevytvára to bariéry medzi nami, ale, naopak, sme k sebe bližšie.

Posledný album ste nazvali Len tak sa stíšim. Máme vo svojich životoch nedostatok ticha?

„Možno nás bezprostrednosť všetkých spája a preto sa to ľuďom páči. Nevytvára to bariéry medzi nami, ale, naopak, sme k sebe bližšie.“ Zdieľať

Myslím, že áno. Neviem, či je to tým, že sú na nás často kladené veľké nároky a tlaky, alebo žijeme takú rýchlu dobu. Poznám ľudí, ktorí sú kvôli tomu nešťastní a majú z toho úzkosti. Je však na nás, ako si to zariadime. Ja som si aj preto teraz kúpila tlačidlový mobil bez internetu a keď sa pripojím na wifi tým svojím „ex-mobilom“, vybavujem iba najnutnejšie veci.

Tí, čo vás sledujú, vidia často vaše príspevky z hôr, do ktorých evidentne chodíte veľmi rada.

Teraz som tam už dlhšie nebola, ale verím, že sa mi to čoskoro podarí. V horách mi je dobre najmä preto, že keď idem na výstup, neriešim iné veci, iba to, ktorou cestou treba ísť, kde sa musím chytiť alebo kedy budem na vrchole. Nezamýšľam sa nad pracovnými povinnosťami alebo nejakými problémami. Tam na to nemám priestor, hlavne keď idem ťažší výstup. Vtedy sa musím sústrediť.

V minulom rozhovore ste nám tiež povedali, že normálny život sa dá žiť aj v pozícii známej speváčky a vo veľkom meste. Platí to stále?

Verím, že áno. V tej piesni ale spievam aj o manželovi a deťoch, preto kým nebudem mať vlastnú rodinu, po ktorej túžim, ten môj vysnívaný normálny život ešte nie je taký naplnený, ako spievam. Na koncertoch hovorievam, že tú pieseň myslím stále vážne, hoci ju spievam už šesť rokov (smiech). Ešte teda v tomto zmysle normálny život nežijem.

Blížia sa Vianoce a viem, že na Štedrý deň ste v posledných rokoch zvykli byť pri deťoch v nemocnici. Prečo?

Angažujem sa v jednej neziskovej organizácii, ktorá sa volá Deťom s rakovinou. Navštevujem ich aj počas roka. Nie všetky deti môžu odísť na Štedrý večer domov a vtedy ich podľa mňa poteší, keď k nim niekto príde. Pre mňa sú Vianoce práve o tom, že niekomu inému môžem spraviť radosť.

Čo vám dávajú tieto stretnutia?

Jasné, že je tam aj smútok a je mi ľúto, keď vidím, že trpia deti aj ich rodičia. Naozaj som však veľmi rada, ak niekto vďaka tomu, že ho navštívim aspoň na chvíľu, zabudne na svoje bolesti a teší sa. Je úžasné, že takým málom sa dá pomôcť. Zároveň si potom viac vážim hodnotu života a uvedomím si, že veci, ktoré riešim, často nie sú také dôležité, ako si myslím.

V minulosti ste mali hudobný sen zahrať si so sláčikovým kvartetom, čo sa vám vlani podarilo. Máte nejaký hudobný plán aj teraz?

Momentálne nahrávame viacero prevažne gospelových piesní, takže asi vydáme budúci rok nový album, s ktorým urobíme aj také malé turné po Slovensku.

Foto: Marka Zacková

Odporúčame