Druhý pilier? V medzinárodnom porovnaní drahý, nevýkonný, no opraviteľný

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Druhý pilier? V medzinárodnom porovnaní drahý, nevýkonný, no opraviteľný

Ilustračné FOTO TASR – Pavol Ďurčo

Ekonómovia Ľudovít Ódor a Pavol Povala zhodnotili 15 rokov fungovania druhého dôchodkového piliera.

Veľká zmena dôchodkového systému, ktorá priebežný pilier rozšírila ešte o druhý, kapitalizačný, patrila v minulej dekáde k najdôležitejším reformám druhej vlády Mikuláša Dzurindu. Napriek viacerým zmenám pravidiel a otvoreniam si v ňom stále sporí na penzie približne 1,5 milióna ľudí. V piatich dôchodcovských správcovských spoločnostiach (takzvaných DSS-kách) majú uložených 8,8 miliardy eur, teda asi 9 percent ročného HDP Slovenska.

Viceguvernér NBS Ľudovít Ódor a v Londýne pôsobiaci slovenský ekonóm Pavol Povala sa pri príležitosti blížiaceho sa 15. výročia existencie druhého piliera rozhodli zhodnotiť jeho prínos z pohľadu sporiteľa. Hlavný záver? „Druhý pilier funguje veľmi dobre v teórii, avšak v stredoeurópskej realite ďaleko zaostáva za svojím potenciálom,“ píšu.

Verdikt štúdie Sporiteľ na prvom mieste je síce voči doterajšiemu výkonu druhého piliera nelichotivý, no autori vnímajú aj jeho potenciálny prínos v rýchlo starnúcej ekonomike, akou je tá slovenská. Ponúkajú na diskusiu niekoľko tipov na vylepšenie dôchodkového systému do budúcnosti.

Kde sa stala chyba?

Z 15 rokov existencie druhého piliera 12 rokov vládol Smer, ktorému bol vždy tak trochu tŕňom v oku. Navyše, pár rokov po slovenskej dôchodkovej reforme zachvátila svet najničivejšia finančná kríza po druhej svetovej vojne.

Avšak Ódor a Povala rozkladajú svoju kritiku rovnomerne. Dôchodkový systém potrebuje hlavne dlhodobú stabilitu a vyvarovanie sa zásahov, motivovaných krátkodobými politickými úvahami. No problém bol od začiatku aj vo veľmi nereálne nastavených očakávaniach.

V roku 2004 Ľudovít Ódor odporúčal, že druhý pilier sa oplatí predovšetkým mužom do 40 rokov a ženám do 35 rokov. Lenže vytvorenie očakávaní „švajčiarskych dôchodkov“ podľa ekonómov spôsobilo, že do druhého piliera vstúpili aj státisíce ľudí, pre ktorých nebol výhodný.

Lenže ešte väčším problémom druhého piliera od začiatku bolo, že nešlo o výsledok širokého politického konsenzu. Presadila ho Dzurindova vláda, kým nasledujúce Ficove garnitúry opakovane menili jeho parametre.

Nešlo len o ideologickú nechuť ľavicového Smeru voči vpusteniu trhových prvkov do dôchodkového zabezpečenia. Druhý pilier preniesol dlhodobý implicitný dlh, ktorý v priebežnom pilieri malo spôsobiť starnutie obyvateľstva, do prítomnosti, keď sa prejavil ako výpadok Sociálnej poisťovne, a teda deficit verejných financií. Inými slovami, z problému politikov, ktorí budú pri kormidle o desať-dvadsať rokov, sa stal problémom súčasných politikov.

S tým súvisela slabá finančná gramotnosť verejnosti, keď prepad na akciových trhoch počas krízy viedol k tomu, že DSS-ky boli politikmi tlačené do zbavovania sa akcií. V skutočnosti práve vtedy bolo investične rozumné akcie nakupovať a zviezť sa na pokrízovom zotavení akciových trhov.

Aj dnes je 75 percent úspor v garantovaných dlhopisových fondoch, ktoré ponúkajú oveľa nižšie zhodnotenie ako akcie. V indexových fondoch, ktoré boli zavedené za vlády Ivety Radičovej a kopírujú rast finančných trhov, je len 12 percent spravovaných prostriedkov.

Ódor a Povala konštatujú, že po zohľadnení inflácie druhý pilier ako celok počas uplynulých 15 rokov nepriniesol žiadne reálne výnosy. Detailnejší pohľad však ukazuje, že výrazné zhodnotenie nad infláciou sa podarilo práve indexovým fondom. No z vlastnej iniciatívy sa tam presunie len málo sporiteľov.  

Autori porovnali výkon slovenských fondov s medzinárodnými benchmarkmi a vyšlo im, že sporitelia prišli o 2 až 7 miliárd eur v dôsledku neoptimálnej alokácie prostriedkov. Pripomíname, že celý objem prostriedkov v druhom pilieri je asi 9 miliárd eur!

Konkurencia medzi správcovskými spoločnosťami je slabá, rovnako ako ich schopnosť generovať výnosy pre sporiteľov. Na druhej strane, pre samotné DSS-ky ide o relatívne výnosný biznis. Vďaka poplatkom, ktoré si účtujú.

„DSS teda aj napriek malej veľkosti, ktorá vzhľadom na štruktúru odvetvia hrá v ich neprospech, generujú relatívne vysoké zisky,“ píšu ekonómovia. „Tieto fakty na jednej strane naznačujú potenciál na úsporu nákladov na správu aktív pre sporiteľa. Na druhej strane indikujú, že konkurenčný boj v druhom pilieri nie je intenzívny...“   

Zhrnuté a podčiarknuté, slovenský druhý pilier je v porovnaní s podobnými systémami vo svete málo výkonný a nákladný. Trochu viny na tom nesú tvorcovia systému, ale tiež vlády Smeru, ktoré boli pri moci po väčšinu existencie systému, DSS-ky a napokon nízka finančná gramotnosť širokej verejnosti.

Ako ďalej?  

Ódor a Povala diskutujú vo svojej štúdii aj o možnosti, že by sa význam druhého piliera znížil. Dalo by sa to dosiahnuť postupným znižovaním odvodov doň.

No sami zastávajú názor, že lepšie by bolo systém reformovať ako marginalizovať. Aj preto, že zrušenie druhého piliera nevyrieši problémy prvého piliera s demografiou. Naopak, jeho existencia umožní Slovensku trochu kompenzovať dlhodobé riziká domáceho ekonomického vývoja vďaka účasti na medzinárodných finančných trhoch. A hoci vo finančnej gramotnosti ako spoločnosť zaostávame, v dlhodobom horizonte môže existencia kapitalizačného piliera slúžiť ako podnet k väčšiemu záujmu Slovákov o sporenie a investovanie aj mimo dôchodkových schém.

Ako by teda rozumná reforma mohla vyzerať? Autori stavia na „paternalistické“ prednastavenie investičných stratégií tak, aby ľudia na začiatku pracovného života mali úspory čo najviac v akciovej zložke. S pribúdajúcim vekom by boli namieste menej agresívne stratégie.

Poplatky DSS-iek by boli závislé od benchmarkov, ktoré by sa im predpísali. Inak povedané, na svoje si prídu, ak spravia svojou aktívnou investičnou stratégiou výnos pre sporiteľa. Pri indexových fondoch, na ktoré stačí pasívne spravovanie, by sa poplatky pre DSS-ky mali znížiť.

Autori pripúšťajú aj diskusiu o nahradení súkromných DSS-iek verejnou správcovskou spoločnosťou. Táto by musela mať garantovanú silnú nezávislosť od politiky – na spôsob Rady pre rozpočtovú zodpovednosť.

Posledný nápad by sa mohol zapáčiť Smeru i SNS. – Niečo ako „národná DSS-ka“! No uvažovanie Ódora a Povalu má zrejme hlbší rozmer.

Keďže počas 15 rokov existencie druhého piliera sa nedostatok politického konsenzu o podobe dôchodkového systému ukázal ako jeho najväčší problém, autori v štúdii silne zdôrazňujú, že v budúcnosti by sa to malo zmeniť. Takýto konsenzus, vyjadrený ústavným zákonom, by musel zahŕňať Smer i súčasnú opozíciu.     

Raz sa už takýto konsenzus naprieč politickým spektrom podarilo dosiahnuť. Keď vznikol ústavný zákon o dlhovej brzde a Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, ktorá dozerá, aby boli príjmy i výdavky štátu dlhodobo čo najviac v rovnováhe a krajina sa nerozumne nezadlžovala. Aj za tým stál vtedy Ľudovít Ódor.   

Pokiaľ by sa politické strany po voľbách rozhodli stabilizovať dôchodkový systém, Smer by mal byť účastníkom dohody. A treba mu ponúknuť úpravy, ktoré by boli prijateľné aj pre ľavicového voliča.  

Komplexná zmena?

Štúdia Ódora a Povalu napokon zdôrazňuje, že riešiť treba nielen druhý pilier, ale dôchodkový systém komplexne. Zo zreteľa teda nemožno púšťať ani prvý, priebežný pilier. Aj keď to je trochu iná téma.

Keďže nedávne zastropovanie veku odchodu do dôchodku a zvyšovanie minimálneho dôchodku vytvoria zvýšený tlak na verejné financie, dá sa predpokladať, že budú skorigované inými zmenami. Zmenami, ktoré budú súvisieť so samotným dôchodkovým systémom.

S najväčšou pravdepodobnosťou dôjde k zmenšeniu rozdielov v rozpätí medzi maximálnymi a minimálnymi dôchodkami, obe sa priblížia k priemernej hodnote.

Druhý spôsob, ako sa bude dôchodkový systém vyrovnávať so zastropovaním a dvíhaním minimálneho dôchodku, bude znižovanie miery náhrady. Teda znižovanie pomeru priemerného dôchodku k priemernej mzde. Hoci dôchodky postupne rastú, ešte rýchlejšie rastie priemerná mzda.

Pred desiatimi rokmi dosahoval priemerný dôchodok približne 50 percent priemernej mzdy, dnes je to menej ako 45 percent. To je stále jemne nad priemerom EÚ, a teda to umožňuje politikom ešte žmýkať tento rozdiel. Časť demografického problému, teda toho, že na jeden priemerný dôchodok bude v budúcnosti musieť robiť menej pracujúcich, sa vymaže znižovaním tejto miery náhrady. Dôchodky síce budú jemne stúpať, ale pomalšie ako priemerná mzda.

S týmto riešením už dnes počítajú aj štátni ekonomickí analytici, ktorí majú za úlohu pripraviť varianty riešenia dôchodkovej sekery. Politicky je to schodnejšia cesta, pretože miera náhrady nie je voličmi až tak citlivo vnímaný údaj. Hoci ide de facto o výšku dôchodku. Uvoľnenie dôchodkovej politiky sa tak do veľkej miery vykryje jej utiahnutím – ale tak, aby to voličom až tak neklalo oči.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo