Púť, ktorá zmenila dejiny

Komunisti chceli zahnať katolíkov do kúta, trúfli si aj na provokácie a posmech. A veriaci im ukázali, že ich je viac. Dnes je tomu presne 30 rokov.

Keď sa hovorí o kľúčových momentoch, ktoré viedli k pádu komunizmu u nás, zabúda sa na Velehrad 1985. Je to presne 30 rokov, čo sa uskutočnila púť, ktorá bola v komunistickom Československu prelomom: pre veriacich aj režim.

„Je to historický medzník, hneď v dvojakom zmysle: Jednak sme konečne dosiahli poľské počty, jednak sa páni rozhodli vyvolať konfrontáciu a prehrali ju.“

Zdieľať

Najskôr malý návrat do roku 1985. Je komunizmus, nikto netuší, čo sa stane o štyri roky. V Moskve sa pred pár týždňami dostal k moci energický a obľúbený Gorbačov, režim verí v obnovu. V Poľsku tvrdo vládne generál Jaruzelski. Pred vyše tromi rokmi vyhlásil výnimočný stav, s ktorým prišla vlna represií. Minulý rok bol zavraždený kňaz Jerzy Popieluszko, Adam Michnik je vo väzení, v krajine vypukla inflácia. Československo si žije vlastným tempom, nič neriskuje, radšej konzervuje – a udalosťou je spartakiáda na konci júna, cvičilo vyše dvoch miliónov detí a mladých, rodičia im prišli zatlieskať.

O chvíľu z toho zostanú len spomienky. To dôležitejšie sa totiž odohráva hlbšie v spoločnosti – a Velehrad ukázal, čo to je. Toto je päť vecí, ktoré Velehrad 1985 zmenil a jedna, ktorá podnes zostáva naším záväzkom.

1. My sme väčšina

Jeden z účastníkov o Velehrade povedal: „Je to historický medzník, hneď v dvojakom zmysle: Jednak sme konečne dosiahli poľské počty, jednak sa páni rozhodli vyvolať konfrontáciu a prehrali ju.“

Podľa odhadov prišlo na Velehrad okolo 200-tisíc ľudí, možno až štvrťmilióna. A to sa v čase posunutých osláv 1100. výročia smrti sv. Metoda (vlastné výročie pripadlo na veľkonočnú Bielu sobotu) konala aj púť v Levoči, kde bolo 100-tisíc ľudí, možno viac.

Komunisti chceli výročie opanovať a predefinovať, dopadlo to pre nich fiaskom, posúďte sami – takto vyzerala atmosféra na Velehrade pred 30 rokmi:


(Zdroj audiozáznamu: magnificat.sk)

Komunistický minister kultúry Válek po púti tvrdil, že to bola pre režim rana, ale nič nepochopil – dôkazom bolo jeho angažovanie v potláčaní Sviečkovej demonštrácie o necelé tri roky neskôr.

2. Iniciatívu má tajná cirkev

Najväčšiu autoritu na samotnej púti mal pražský kardinál Tomášek, ukázali to skandujúci veriaci. Nič z toho by však nebolo možné bez tajnej cirkvi a najmä strategického rozhodnutia Vladimíra Jukla. Bol to práve on, kto rozhodol, že sa veriaci nezľaknú snahy komunistov a ukážu im, kto je väčšina. Kardinál Tomášek ho podporil, miestny biskup Vrana a aj velehradský kňaz bol proti. Ale Jukl sa nezastavil.

"Velehrad veriacich oslobodil a zelektrizoval. Do očí udieralo, že väčšina účastníkov púte boli mladí ľudia, emócia bola jasná: režim je starý, cirkev je mladá."

Zdieľať

Na túto púť sa krúžky organizované Juklom a Krčmérym pripravovali takmer celý rok a oplatilo sa. Tajný biskup Korec, ktorý bol pri iných konfrontáciách s režimom skôr opatrný, tu bol tiež a bol aktívny. Vo svojich spomienkach neskôr napísal, že Velehrad veriacich „oslobodil a zelektrizoval“.

Ideovo, organizačne aj spoločensky to bol triumf Vladimíra Jukla. Nielen ako jedno podujatie, ale skôr ako vyvrcholenie niekoľkoročnej snahy. Do očí totiž udieralo, že veľká väčšina účastníkov púte boli mladí ľudia, emócia bola jasná: režim je starý, cirkev je mladá. Vďaka tajnej cirkvi.

Keď pred pár mesiacmi, pri 25. výročí Novembra 1989 dával generál Lorenc rozhovory médiám, tvrdil tam, že pre režim bola najväčším problémom práve tajná cirkev. Bolo v tom kus spätnej racionalizácie, ale aj potvrdenia reality pred rokom 1989.

Komunistickí politici, v obleku prvý zľava je minister kultúry Milan Klusák

kardinál František Tomášek

kardinál Agostino Casaroli

3. Koniec Pacem in Terris

Vatikán síce Pacem in Terris zakázal už v roku 1982, nebolo to však úplne explicitne jasné – meno tohto kolaburujúceho združenia totiž v oficiálnom dokumente nebolo uvedené. Kňazi aj veriaci tomu však rozumeli. A po Velehrade to bolo jasné úplne všetkým, biskupi ako Vrana v Olomouci či biskup Feranec v Banskej Bystrici, ktorých režim využíval, strácali posledné zvyšky autority, vodcami katolíckej cirkvi boli kardinál Tomášek v Prahe a tajný biskup Korec na Slovensku. Rozumeli tomu aj oficiálni predstavitelia ako biskup Gábriš v Trnave a ďalší. Pacem in Terris bola slepá cesta, kolaborácia už nebola atraktívna, znamenala totiž osobné znemožnenie.

4. Nástup novej generácie

Na Velehrade zažili českí, moravskí a slovenskí veriaci to, čo zažili predtým Poliaci počas návštev Jána Pavla II. v komunistickom Poľsku. Nebol to len pocit väčšiny, ale najmä koniec strachu, že sa nemusia báť. Trnavčania okolo Júliusa Brocku sa nedali vytlačiť spred kostola a celú noc tam spievali a modlili sa. Anton Srholec s Františkom Mikloškom boli kúsok ďalej, pri neďalekom cintoríne.

Tajný biskup Korec chodil od skupinky ku skupinke a zdravil sa s nimi. Tie stovky a tisíce mladých ľudí sa domov vrátili zmenení. Zažili to, čo predtým Václav Havel nazval mocou bezmocných. Títo ľudia už neboli formalisti, ktorí na povel mávajú sovietskymi a československými vlajočkami, v srdci cítili niečo podstatne silnejšie a väčšie.

Emancipácia novej generácie na seba nedala dlho čakať: Čarnogurský a Mikloško zorganizovali v marci 1988 Sviečkovú demonštráciu a tajnú cirkev posunuli o míľový krok ďalej.

5. Pápež zjednocuje Európu

Ján Pavol II. krátko pred Velehradskou púťou vydal svoju encykliku Slavorum Apostoli, režim mu zakázal prísť, ale na Velehrad prišiel jeho osobný vyslanec – „vatikánsky premiér“ Casaroli, ktorý prečítal jeho pozdrav. Ale poľský pápež už predtým vedome zjednodcoval Európu ponad železnú oponu a svätých Cyrila a Metoda vyhlásil za patrónov Európy. Pápež tu nebol, nemohol byť, ale ľudia vedeli, že tu s nimi chce byť – a že na nich myslí. Ján Pavol II. tým však neposielal odkaz iba do východnej Európy, ale aj na Západ.

"Na púti v roku 1985 dominovali slovenskí veriaci, ale sila tohto podujatia bola v tom, že slovenskí katolíci vtedy vyšli za hranice svojho národa a urobili službu pre celú republiku."

Zdieľať

Do pohybu sa dostali nové sily. Ľudia túžili po návšteve Jána Pavla II. v Československu, nemali problém sa verejne za náboženskú vec podpísať, angažovať sa.

6. Česko-slovenské puto

Jedna vec však ostáva trochu bokom, nedocenená. Na púti v roku 1985 dominovali slovenskí veriaci, ale sila tohto podujatia bola v tom, že slovenskí katolíci vtedy vyšli za hranice svojho národa a urobili službu pre celú republiku. Vladimír Jukl bol polovičný Čech, muselo mu na tom osobne záležať. Mnohí z tých, ktorí boli pri Velehrade aktívni, si toto česko-slovenské puto vždy osobitne cenili, za všetkých spomeňme Františka Mikloška.

Velehrad preto ostáva tak trochu aj záväzkom. Nielen voči svätcom Cyrilovi a Metodovi, ale aj voči českému národu. A tiež poučením. Tak ako hnutie Fatima ukázalo, že slovenský katolicizmus bol silnejší, keď myslel na záchranu Ruska, Sviečková demonštrácia ukázala, že bol silnejší, keď hovoril súčasne o náboženskej aj občianskej slobode, tak Velehrad ukázal, že je silnejší, keď sa slovenská cirkev spája s českou a moravskou.

A tento odkaz Velehradu stojí nielen za pripomínanie, ale aj oživenie.

Jaroslav Daniška

Foto: farnostvelehrad.cz

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo