Pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie budeme počas celého roku v spolupráci s historikom Jánom Šimulčíkom uverejňovať osobné svedectvá ľudí, ktorí sa zapojili do aktivít tajnej cirkvi v komunistickom režime. Do tohto projektu sa môžete zapojiť aj vy.

Chodili ste na tajné stretká podzemnej cirkvi? Čítali ste samizdaty alebo ich aj distribuovali? Podieľali ste sa na podpisových akciách? Stretávali ste tajne vysvätených kňazov? Napíšte svoj príbeh (svedectvo).

Jedno latinské príslovie hovorí: To, čo nie je napísané, sa nikdy nestalo. Nielen preto je dobré napísať o tom, ako to bolo. Zanechajme svoju osobnú skúsenosť aj pre iných. Návod, ako na to, nájdete tu.

Ing. Renáta Brocková (1958) V rokoch 1979 – 1984 študovala na Obchodnej fakulte Vysokej školy ekonomickej v Bratislave. Už počas vysokoškolského štúdia sa angažovala v štruktúrach tajnej cirkvi. S manželom Júliusom viedli oblastné stretnutia laického apoštolátu v Trnave. V roku 1986 boli spolu iniciátormi petície proti liberalizácii interrupčného zákona a boli moderátormi mládežníckych stretnutí na pútnických miestach /Velehrad, Šaštín, Trnava/.

Rok 1985 bol zaujímavý už od samého začiatku. Už v priebehu predchádzajúceho roka sa na zhromaždeniach veriacich na pútnických miestach spontánne objavovali prosby, modlitby za príchod Svätého Otca k nám. Medzi angažovanými skupinami kresťanov sa rozšírila myšlienka pozvania Svätého Otca do Československa formou petičnej akcie pri príležitosti významného okrúhleho výročia 1100 rokov od smrti svätého Metoda, ktorá pripadla na tento rok. Pozvanie pre pápeža od oficiálnych štátnych štruktúr bolo nepredstaviteľné, napriek tomu, že štát sa podieľal na organizovaní osláv. Podpisová akcia veriacich s takýmto pozvaním mohla byť určitou formou tlaku zdola na štátnu moc. Určite bola i výrazom viery v podobný zázrak, ako sa udial v susednom Poľsku. Aj tam bola komunistická vláda a Poľsko už navštívil. Boli sme mladí, trochu naivní, ale určite veľmi zapálení za správne veci. Petícia, pri ktorej sa zozbieralo na Slovensku okolo 17 000 podpisov, hoci nespĺňala všetky náležitosti, bola tiež jednou z dôležitých súčastí príprav na vyvrcholenia tohto jubilejného roka.

Vyvrcholením osláv jubilea sv. Metoda bola púť veriacich na staroslávny Velehrad, miesto, kde naši vierozvestcovia pôsobili v časoch Veľkej Moravy a kde je podľa tradície sv. Metod na neznámom mieste aj pochovaný. Táto púť bola pre nás veriacich na Slovensku udalosťou nie roka, ale desaťročia. Veriaci boli o nej informovaní najmä prostredníctvom štruktúr tajnej cirkvi cez samizdatové časopisy a na stretnutiach mládeže v ilegálnych krúžkoch, ale aj oficiálnou hierarchiou, keďže to bola významná nielen náboženská, ale aj spoločenská udalosť Moravanov, Čechov a Slovákov.

Hlavná bohoslužba mala byť v nedeľu 7. 7. 1985, ale väčšina mladých pútnikov zo Slovenska cestovala na Velehrad už v sobotu, aby sme sa dostali na miesto včas a podľa možnosti čo najbližšie do stredu diania, keďže sa očakávalo veľké množstvo pútnikov aj zo zahraničia. Zo zahraničia mal prísť aj vyslanec Svätého Otca, kardinál Casaroli.

Z Trnavy a okolia sme organizovali na Velehrad skupinu, ktorá cestovala spoločne vlakom. Zaujímavé epizódy nás sprevádzali už počas cesty. V kupé rýchlika z Bratislavy sedel s nami, okrem nás pútnikov, aj jeden starší pán. Spoločná modlitba bola okrem spievania, hovorenia samozrejmou súčasťou nášho každého duchovného stretnutia a aj putovania. Chceli sme sa modliť aj teraz, ibaže sme neboli sami – to bol nový prvok – a tak sa môj manžel Július neznámeho pána taktne spýtal, či mu to nebude vadiť. Povedal, že nie. Keď sme sa však domodlili ruženec, osmelil sa i on a pýtal sa, kam cestujeme, že také niečo ešte nezažil, mladí, vzdelaní ľudia a takto verejne sa modliť... Zjavne bol povzbudený, necítil sa byť nami ohrozený a my sme boli šťastní, že aj takto vydávame svedectvo o viere. Uvedomili sme si, že svet, v ktorom žijeme, nie je úplne normálny. On nebol jediný, komu sa informácie o dianí v spoločnosti, o týchto veciach okolo nás aj o Velehrade nedostali.

Poslednú etapu našej cesty – zo Starého Města, kam sme dorazili vlakom – sme absolvovali pešo. Cesta na Velehrad bola jednou dlhou niťou pútnikov. Na niektorých miestach sa pri ceste objavili „kameramani“, ktorí všetkých prichádzajúcich filmovali. Niektorých z nás dokonca legitimovali uniformovaní príslušníci polície, čo nám vôbec nekazilo náladu, skôr naopak, len zdôrazňovalo vážnosť a dôležitosť tejto udalosti.

Nebolo žiadnym problémom nájsť miesto stretnutia. Veže velehradskej baziliky nás bezpečne viedli. Na námestí pred bazilikou, rovno pred vchodom do nej, sme si zložili svoje plecniaky a spacie vaky. Nie príliš veľké námestie sa postupne zapĺňalo skupinami mladých pútnikov z celej republiky. Stretali sme svojich kamarátov a známych z celého Slovenska. Mnohí sedeli na tráve, jedni oddychovali po dlhej ceste, iní sa posilňovali z vlastných zásob na tele a iní zasa na duchu s gitarou a spevmi.

My sme sa najprv v preplnenej bazilike poďakovali za šťastný príchod a milosť, že tu v tomto čase môžeme byť. Uvedomovali sme si, že nie každému z tých, ktorí sa na tento deň dlho pripravovali a veľmi tešili, sa to podarilo. Jednu takú skúsenosť sme mali aj my. Po príchode na Velehrad sme videli rozostavené zábavné kolotoče, ktoré sa točili dokola úplne prázdne. Ten pohľad na kolotoče bol tragikomický, najmä v kontexte stoviek mladých ľudí, ktorí prišli radosť zo života prejavovať úplne iným spôsobom...

Podobných rušivých momentov tam bolo viac a ak bol zámer „usporiadateľov“ podráždiť účastníkov púte, tak sa im to podarilo, čo sa ukázalo neskôr. Boli sme pobúrení, keď sme hneď po príchode ku kostolu zistili, že hlavné pódium postavili nie na námestí, aby čo najviac účastníkov videlo na oltár, ale zboku v úzkom priestore, medzi kostol a vysoký múr.

Prvý konflikt s oficiálnymi usporiadateľmi vznikol hneď po večernej svätej omši, keď nám oznámili cez reproduktory, že musíme opustiť vnútorné priestory baziliky z dôvodu jej prípravy na zajtrajšiu slávnosť, pritom sa v nedeľu všetko malo odohrať vonku na priestranstve pred ňou. Podráždilo nás to najmä preto, že sme plánovali stráviť noc bdením a v spoločnom duchovnom i kultúrnom programe mladých pútnikov v bazilike.

Napätie medzi účastníkmi stúpalo aj vďaka necitlivému prístupu k starším pútnikom, ktorí chceli dlhú noc čakania stráviť v kostole, lebo neboli tak dobre vystrojení ako my mladí, ktorí sme predsa len mali karimatky i spacie vaky. Tento raz sme ešte poslúchli výzvu usporiadateľov a ustúpili, hoci sme cítili, že to nie je vôbec v poriadku. Prvý otvorený konflikt však nenechal na seba dlho čakať.

Vrátili sme sa na pôvodné miesto na námestí pred bazilikou. „Organizátori“ však prišli s ďalšou výzvou, tentoraz s požiadavkou, aby sme uvoľnili aj tento priestor. Nechceli sme veriť vlastným ušiam, ale oni to mysleli úplne vážne. Po dôrazných a opakovaných výzvach sa dokonca pustilo dolu námestím čistiace auto, autá komunálnych služieb.

Tak to teda nie. Jednu chybu sme už urobili, keď sme sa bez odporu dali vykázať z baziliky. Druhú podobnú chybu už nesmieme urobiť, aj keď tu už nie sme pod takou ochranou, ako by sme boli dnu v chráme. Takéto myšlienky nám vírili hlavami. Bola to zlosť aj vzdor, čo nás v tej chvíli opanovali, a prišlo i pokušenie znovu ustúpiť, keď niektorí navrhovali presunúť sa na lúky za mestom. A vtedy to prišlo, zažili sme to prvýkrát na verejnom priestranstve. Začali sme tlieskať. Tlieskať dlaňami v jednom rytme, najprv my pred hlavným vstupom do baziliky a potom postupne všetci na námestí. Celé námestie stálo a tlieskalo. Zrazu sa všetko to napätie, ktoré bolo vo vzduchu, premenilo na hromový potlesk. To bola naša nová zbraň, silu ktorej sme ocenili aj neskôr a aj pri iných podujatiach. Bolo to jasné gesto, že odtiaľto nás už nikto nedostane a nech príde aj polícia. Zrazu sme mali takú odvahu, že námestím sa hromovo ozývali naše tajné túžby, túžby o tom, že chceme náboženskú slobodu, že chceme biskupov, že chceme, aby prišiel Svätý Otec a podobne. Tlieskali a skandovali sme veľmi dlho, až nás boleli dlane. Keď sa stratili tí, čo chceli čistiť námestie, začali sme sa modliť a náš spontánny program piesní a modlitieb pokračoval dlho do noci. Počas tohto programu sa k nám postupne pridali aj mnohí z tých, čo predtým odišli z námestia na velehradské lúky.

Tú noc sme takmer celú prebdeli.

Skoro ráno prišiel medzi nás František Mikloško s prosbou, že potrebuje niekoľko mladých dobrovoľníkov, aby robili „ochranku“ biskupovi Korcovi, ktorý sa chcel pokúsiť o stretnutie s kardinálom Casarolim v dave, keď bude prechádzať k oltáru na pódiu. Mladí pútnici ich mali v tlačenici obkolesiť a vlastnými telami chrániť, aby sa mohlo aspoň na pár okamihov uskutočniť stretnutie akoby tajnej cirkvi na Slovensku a Svätej stolice, v danej situácii stretnutie na najvyššej možnej úrovni. Veľmi rýchlo sme dali dokopy prvých ochrankárov tajnej cirkvi. Boli to 20-roční chlapci a dievčatá, ktorí išli možno do otvoreného konfliktu so štátnou mocou. Odišli s Františkom a vrátili sa, keď bolo po všetkom. Stretnutie sa nakoniec neuskutočnilo, ale ten zážitok bol aj pre nich, aj pre nás úžasný.

V nedeľu sa Velehrad stal najdôležitejším miestom v krajine a určite najväčšou manifestáciou veriacich v tomto čase komunistického režimu. Tisíce a tisíce ďalších pútnikov prichádzali zo všetkých strán a s nimi i nová energia i do našich po prebdenej noci unavených tiel. Videli sme v dave medzi nami mladé tváre rehoľníkov v habitoch, dosiaľ vec nevídaná. Aj to bolo jasným znakom toho, že náš priestor slobody sa zrazu zväčšuje.

Obrovské nadšenie veriacich, ovácie prejavované kardinálovi Tomáškovi, poslovi Svätého Otca kardinálovi Casarolimu či skandovanie na slávu Svätému Otcovi, to všetko tvorilo zvukovú kulisu slávnostnej bohoslužby i sprievodného programu.

Nasledoval ešte jeden trápny pokus štátnej moci o manipuláciu a zvrátenie priebehu tohto náboženského podujatia, keď vtedajší minister kultúry Klusák a ďalší okresný štátny funkcionár nazývali púť k svätému Metodovi mierovou slávnosťou a o svätom Metodovi hovorili bez prívlastku. Naše reakcie pískaním a skandovaním boli také silné a dôrazné, že títo ani nedokončili svoje prejavy. Toto bol aj záblesk demokracie, keď sme verejne vyjadrili svoj odvážny názor. Po rokoch strachu bolo úžasné počuť ako vyše 250 000 dav skanduje, že chce náboženskú slobodu, návštevu pápeža. Komunistický štát zostal v šoku. Bol zvyknutý, že všetci ho iba počúvajú bez vlastného názoru.

Po svätej omši sme ešte dlho skandovali pod oknami velehradskej fary a vyvolávali nášho verného duchovného otca. Chceli sme ukázať kardinálovi Tomáškovi, ale i celému svetu, že dnes toto nebol sen.

Na druhý deň sme sa však veľmi rýchlo dostali do reálneho života. V pondelok prišiel kardinál Casaroli aj na návštevu do Trnavy, kde navštívil, akoby v úplnej tajnosti, chorého biskupa Júliusa Gábriša. V predpoludňajších hodinách mal aj svätú omšu vo farskom Kostole sv. Mikuláša, na ktorej sa zúčastnila hŕstka veriacich, ktorí sa o jeho návšteve dozvedeli v poslednej chvíli. Kým sme sa stihli navzájom telefonicky informovať a dobehnúť na miesto, už vychádzal z chrámu. Ja som mala aspoň to šťastie, že som sa dostala k nemu až tak celkom blízko, že som mu mohla podať ruku. Na Velehrade som také šťastie nemala.