Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

Slovenská aj európsko-americká diskusia o tureckej ofenzíve v severnej Sýrii ukázala niekoľko našich slabín. Pomenujme najprv turecký problém.

Turecký problém

Turecko je zvláštna demokracia, ktorá je vždy raz za niekoľko rokov prerušená vojenským štátnym prevratom, ktorých bolo doteraz šesť, ten posledný neúspešný. Turecká politika je politikou tvrdej interakcie, bola takou vždy, či za čias Osmanskej ríše, či za sekularistických politikov, ako bol zakladateľ moderného Turecka Atatürk, alebo za moderného islamistu Erdogana.

Predstava Turkov o ľudských právach sa nezhoduje s tou európskou. Ťažkým problémom Turecka je jeho kurdský problém. Kurdi v Turecku nemohli používať vlastne ani meno svojho národa. Zdieľať

Turecko je členom NATO a v zápase so sovietskym komunizmom bolo spoľahlivým partnerom. Svoje záujmy však obhajovalo bezohľadne. Od roku 1974 turecká armáda okupuje severný Cyprus a Turecko na tomto území uznalo tzv. Tureckú republiku severného Cypru. Medzinárodné spoločenstvo postup Turecka odsúdilo.

Predstava Turkov o ľudských právach sa nezhoduje s tou európskou. Hovoriť o genocíde Arménov spred sto rokov je v Turecku trestným činom. Ťažkým bremenom Turecka je jeho kurdský problém. Od zániku kalifátu a vzniku Tureckej republiky po prvej svetovej vojne dochádzalo k občasným povstaniam kurdských kmeňov a turecké vlády s Kurdmi zaobchádzali kruto. Známy je Dersimský masaker v roku 1938, keď armáda po potlačení kmeňového povstania pozabíjala vyše desaťtisíc civilov. (Tento masaker ide na vrub sekularistického režimu založeného Mustafom Kemalom Atatürkom. Je zaujímavé, že po sedemdesiatich rokoch, v roku 2011, sa za tento zločin tureckej vlády ospravedlnil islamistický premiér Erdogan, dnešný prezident.)

Kurdi v Turecku nemohli používať vlastne ani meno svojho národa. Turecké orgány ich nazývali „horskými Turkami“. Kurdi rozprávajú viacerými dialektmi. Tureckí Kurdi dlho nemohli používať svoj jazyk, kurmanji. Jeho používanie bolo zakázané. Opäť je zaujímavé, že ústupky v tejto oblasti urobila Erdoganova vláda v roku 2012. Žiaci si môžu zvoliť kurdský jazyk ako nepovinný predmet.

Abdullah Öcalan v roku 1978 založil Stranu kurdských pracujúcich (PKK), ktorá viedla ozbrojený boj proti tureckej vláde teroristickými metódami. Cieľmi boli armádne objekty, policajné objekty i civili. PKK bežne zabíjala i Kurdov lojálnych voči vláde. Zdieľať

V roku 1978 založil Abdullah Öcalan marxistickú Stranu kurdských pracujúcich, ktorá viedla ozbrojený boj proti tureckej vláde teroristickými metódami, ku ktorým patrili únosy, popravy, samovražedné útoky. Cieľmi boli armádne objekty, policajné objekty i civili. PKK bežne zabíjala i Kurdov lojálnych voči vláde. Pre tvrdé reakcie tureckej armády zahynuli v nasledujúcich rokoch na juhovýchode Turecka desiatky tisíc ľudí. PKK sa stala medzinárodne známou teroristickou organizáciou s výcvikovými tábormi v susedných krajinách. Za teroristickú ju považujú desiatky krajín vrátane USA, EÚ a, samozrejme, Turecka.

Turkom sa v roku 1999 podarilo po úspešnej akcii tureckej tajnej služby Öcalana zajať a uväzniť.

Po krátkom prímerí v rokoch 2013-2014 sa v roku 2015 násilný konflikt medzi tureckou vládou a PKK na juhovýchode Turecka opäť rozhorel.

Slabosť prvá: Liberálny zahraničnopolitický romantizmus

Prvou našou, ale i európskou slabinou v diskusii o Turecku je bezpochyby zahraničnopolitický romantizmus či skôr utopizmus.

Už asi dvadsať rokov tvrdím, že Turecko sa nemá stať členom EÚ. Patrí jednoducho do iného civilizačného okruhu. Dôvodom nie sú len vyššie uvedené skutočnosti, ale i geografia. Turecko susedí s nestabilným Stredným východom. Viete si predstaviť schengenskú hranicu s Iránom, Irakom a Sýriou? Veď EÚ by susedila s krajinami s existujúcimi alebo potenciálnymi vojnami.

Už asi dvadsať rokov tvrdím, že Turecko sa nemá stať členom EÚ. Patrí jednoducho do iného civilizačného okruhu. Problematika rozširovania EÚ (i NATO) je zamorená romantickým „Poručíme větru, dešti“. Zdieľať

V Iraku bola vojna od roku 2003 doteraz a v Sýrii od roku 2011 doteraz. O možnej vojne USA s Iránom sa hovorí už pätnásť rokov. A situácia v juhovýchodnom Turecku vzhľadom na PKK pripomína občiansku vojnu.

Čo z vyššie uvedených faktov o Turecku nebolo notoricky známe? A predsa sa elity EÚ celé desaťročia zaoberajú myšlienkou prijatia Turecka do EÚ. Platí to i o slovenských liberálnych elitách. Pred vari pätnástimi rokmi som v mediálnej diskusii argumentoval práve absurdnosťou predstavy, že po vstupe Turecka do EÚ by časť hraníc Iránu mala byť schengenskou hranicou. Vysvitlo, že môj diskusný partner, ktorý členstvo Turecka v EÚ obhajoval, si nevšimol, že Turecko susedí s Iránom.

Prezident Andrej Kiska označil v roku 2015 počas Erdoganovej návštevy na Slovensku Turecko za „ostrov stability a štít voči hrozbám pre našu bezpečnosť“ a vyslovil porozumenie pre snahu Turecka v stúpiť do EÚ. V tom istom roku PKK obnovila boje na východe Turecka, armáda reagovala a popri 200 kurdských militantoch zahynulo i 150 civilov.

Problematika rozširovania EÚ (a platí to i o rozširovaní NATO) je zamorená týmto romantickým „Poručíme větru, dešti“, ktorý ignoruje notoricky známe fakty a tvári sa, že všetko sa dá. Predstava, že členstvo v EÚ by malo nejako súvisieť s príslušnosťou ku (pôvodne) kresťanskej európskej civilizácii, je totiž pre liberálne myslenie neprijateľná.

Druhá slabina: nevieme sa spýtať, ako je to s tou spoluprácou PKK a kurdských milícií v Sýrii?

Je správne odsúdiť jednostranný zásah Turecka v severnej Sýrii a tlačiť naň, aby sa stiahlo. To, čo je však zvláštne, že sa nikto nechce vyjadriť, čo si myslí o argumentoch, ktorými Turecko svoju ofenzívu odôvodňuje.

Je správne odsúdiť jednostranný zásah Turecka v severnej Sýrii a tlačiť naň, aby sa stiahlo. Ale sú YPG/PYD pobočkou PKK alebo nie? Veď to je kľúčová otázka. Zdieľať

Kurdské milície YPG sú vojenským krídlom PYD – Zjednotenej demokratickej strany, ktorá je zase rozhodujúcou zložkou Sýrskych demokratických síl – SDF. Zvykneme čítať v článkoch, že Turecko uvádza, že YPG/PYD v Rojave sú teroristi, že sú len pobočkou PKK v Sýrii. Tento názor Turecka sa uvedie, ale nedozvieme sa, čo si o tomto argumente myslia kritici, či už slovenskí, európski, alebo americkí.

Tak sú YPG/PYD pobočkou PKK alebo nie? Veď to je kľúčová otázka. Neschopnosť zaujať stanovisko k nej je druhou slabinou našej a nielen našej diskusie o ofenzíve Turecka.

Ak si myslíme, že YPG nič nemá s PKK, tak povedzme, že ide iba o tureckú propagandu. Lenže to nikto nepovie. Preto, lebo je to predsa len trochu inak. Ale ak v tom nemáme jasno, ako chceme rozumieť tureckému postupu? Nie ospravedlniť ho, ale pochopiť. Lenže my sme navyknutí iba na morálne rozhorčovanie.

Americký minister obrany Ash Carter v Obamovej vláde potvrdil v senáte, že YPG má „značné väzby“ na PKK. Vo verejne dostupnej správe šéfa amerických tajných služieb Daniela Coatsa z roku 2018 je YPG označená priamo za „sýrsku milíciu PKK“. Americký generál Raymond Thomas v roku 2017 uviedol na bezpečnostnej konferencii v Aspene skutočnú pikantériu. Thomas povedal, že on poradil YPG/PYD zmeniť značku, lebo sú spájané s PKK. Tou značkou sa stalo SDF. Nie, sýrski Kurdi nepovedali Thomasovi, čo to hovoríte, pán generál, veď my s PKK nemáme nič. Nie, hneď zaviedli nový názov.

V New York Times sme sa dočítali, že v Rojave sú často viditeľné na verejnosti portréty Abdullaha Öcalana. Áno, sú tam, turecká televízia ich s radosťou ukazuje.

Dohoda, ktorú podpísali viceprezident Pence a prezident Erdogan pred pár dňami, zohľadňuje problém Turecka s YPG/PYD/PKK. Hneď prvý bod dohody obsahuje vetu „USA chápu legitímne bezpečnostné obavy na jeho južnej hranici“.

Skrátka, väzba sýrskych Kurdov na PKK je čosi podstatne viac ako iba turecká propaganda. Erdogan hovorí voči EÚ aj NATO: Podporujete teroristov. Mohli by mu povedať: „Pán prezident, YPG nemá nič s PKK.“ Alebo by mohli povedať: „Áno, YPG je prepojená s PKK, ale aj tak ich podporujeme“. Ale nepovedia ani jedno, ani druhé. Prečo máme taký problém o tom hovoriť? Je to slabina.

Kurdom šlo o život, nie Američanom. To Amerika prišla na pomoc Kurdom, nie Kurdi Amerike. Toto mal na mysli Trump poznámkou, že Kurdi nebojovali ďaleko od domoviny, na rozdiel od Američanov bojujúcich až kdesi v Normandii. Zdieľať

S ľahkosťou sme prebrali tézu, že Trumpova Amerika rozhodnutím o stiahnutí amerických jednotiek zo Sýrie opustila Kurdov, svojich spojencov vo vojne proti Islamskému štátu. Áno, opustila ich, ale veď vernosť im neprisahala. Kurdi bojovali proti ISIS na území, kde žili. Islamský štát ich ohrozoval u nich doma. Veď Kurdom šlo o život, nie Američanom. To Amerika prišla na pomoc Kurdom, nie Kurdi Amerike. Toto mal na mysli Donald Trump poznámkou, že Kurdi nebojovali ďaleko od svojej domoviny, na rozdiel od Američanov, ktorí v druhej svetovej vojne bojovali až kdesi v Normandii.

Amerika porážkou Islamského štátu už veľmi pomohla nielen sýrskym, ale aj irackým Kurdom. Okrem toho irackým Kurdom pomohla už v roku 1991 pred hnevom Saddáma Husajna zriadením tzv. „severnej bezletovej zóny“ v irackom Kurdistane. Saddám Husajn stratil nad ním moc. V roku 1994 potom došlo v irackom Kurdistane k občianskej vojne medzi dvomi kurdskými frakciami PUK a KDP, v ktorej zahynulo päťtisíc ľudí.

V dnešnej situácii, keď sýrskym Kurdom po vojenských úspechoch posledných rokov pochopiteľne narástlo politické sebavedomie, však už ide o otázky miery politickej moci pre Kurdov. Tam však Amerika už zasahovať nechce, najmä ak podpora kurdských ambícií znamená roztržku s Tureckom, partnerom z NATO. Kto tomu nerozumie, podporuje ďalšie pokračovanie vojny na Blízkom východe.

Pri politických ambíciách Kurdov už Amerika zasahovať nechce, najmä ak to znamená roztržku s Tureckom, partnerom z NATO. Kto tomu nerozumie, podporuje ďalšie pokračovanie vojny na Blízkom východe. Zdieľať

Toto všetko chápe Trump i Putin. Obaja správne tlačia na odchod tureckej armády zo severnej Sýrie. Trump používa sankcie a drsný jazyk. Putin zase vie, že musí dať dohromady Erdogana a Asada, napriek tomu, že ich vojská na seba občas strieľajú. Tí dvaja sa nemajú radi, Erdogan roky žiadal Asadov odchod z funkcie sýrskeho prezidenta, Asad zase Erdogana označil za zlodeja, ale spája ich to, že si neželajú nárast kurdského vplyvu.

Už v januári 2019 počas Erdoganovej návštevy v Moskve Putin naznačil, že by bolo dobré vrátiť sa k turecko-sýrskej dohode o spoločných opatreniach proti terorizmu (rozumej PKK), ktorá bola podpísaná v Adane v roku 2010, teda ešte pred sýrskou občianskou vojnou.

Všimnime si dve veci. V prvých dňoch tureckej ofenzívy sa Asadova armáda postavila do pozície ochrancu sýrskych Kurdov a rozmiestnila jednotky aj v tých miestach severnej Sýrie, kde bola iba YPG. Vzatím Kurdov pod ochranu sa Asad posilnil na úkor YPG. Na strane druhej Erdogan komentoval vstup Asadovej armády na sever v zmysle, že mu neprekáža.

Tretia slabina: Dvojaký meter

Napokon je našou slabinou, teda slabinou celej našej európsko-americkej civilizácie dvojaký meter. Európania chcú od Američanov, aby zostali v Sýrii brániť Kurdov (a to skôr ich politické postavenie ako ich životy), ale keby im niekto povedal, však choďte ich brániť vy, úprimne by sa čudovali, čo to hovorí.

Od Američanov očakávame, že vojensky budú brániť nelegálnemu, násilnému vstupu cudzích vojsk na zvrchované územie Sýrie, pričom samotné americké vojská bojujú už roky na tom zvrchovanom území nelegálne. Zdieľať

Dostali sme sa do absurdnej situácie, ktorej absurdnosť nám už prestala prekážať. Od Američanov očakávame, že vojensky budú brániť nelegálnemu, násilnému vstupu cudzích vojsk na zvrchované územie Sýrie, pričom samotné americké vojská bojujú už roky na tom zvrchovanom území nelegálne, bez povolenia vlády, ktorú pritom uznávajú za legitímnu, a občas pozície tej vlády sami bombardujú. Už si ani nespomíname, že USA roky podporovali a vyzbrojovali sýrsku opozíciu proti Asadovej vláde, čím predlžovali občiansku vojnu, aby nakoniec i tak prehrali. Obete tej vojny asi tisícnásobne prevyšujú straty na životoch počas terajšej tureckej ofenzívy.

Čo si tak asi myslí Erdogan o nás, o Západe? Toto si myslí: Západ s radosťou používal americkú základňu v Incirliku na tureckom území počas invázie do Iraku v roku 2003. Ako dôvod USA uvádzali celý svet ohrozujúce iracké zbrane hromadného ničenia a väzby Saddámovej vlády na teroristickú al-Káidu. Nič z toho neexistovalo. Invázia Stredný východ úplne rozvrátila, a to až do dnešných dní. Kádre Islamského štátu pochádzali práve z porazenej irackej armády Saddáma Husajna.

Potom Islamský štát expandoval do Sýrie, kde využil to, že Amerikou platení vzbúrenci oslabili Asadovu vládu. Bývalý poradca generála Petraeusa v Iraku David Kilcullen to nemohol povedať jasnejšie: „Islamského štátu by nebolo, ak by nebolo americkej invázie do Iraku.“

A teraz USA uvaľujú sankcie na neho, Erdogana, ktorému ide iba o to, aby mal zabezpečenú južnú štátnu hranicu pred protivníkom, ktorého tí Američania tak ako on považujú za spojencov teroristov. Toto si Erdogan hovorí.

Záver

Trump pocítil na vlastnej koži, že účasť vo vojne sa ľahšie začína, ako ukončuje. Nezaslúžene, lebo angažovanie v Sýrii zdedil po svojom predchodcovi v Bielom dome. Úplné stiahnutie amerických vojakov zo Sýrie zatiaľ odkladá.

A najpodstatnejšie je to, že otázka neznie, či sú Turci zlí. Nuž, dobrí fakt nie sú. Otázka však je: Kto je vlastne v tom príbehu ten dobrý? Ťažko je na niekoho staviť.