Krycie meno Vendelín (Napíšte príbeh)

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Krycie meno Vendelín (Napíšte príbeh)

Ilustračné foto: TASR/ Drahotí Šulla

Tajní kňazi sa pre prenasledovanú cirkev stali prínosom a dopĺňali aktivity, ktoré nemohla vykonávať oficiálna cirkev.

Pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie budeme počas celého roku v spolupráci s historikom Jánom Šimulčíkom uverejňovať osobné svedectvá ľudí, ktorí sa zapojili do aktivít tajnej cirkvi v komunistickom režime. Do tohto projektu sa môžete zapojiť aj vy.

Chodili ste na tajné stretká podzemnej cirkvi? Čítali ste samizdaty alebo ich aj distribuovali? Podieľali ste sa na podpisových akciách? Stretávali ste tajne vysvätených kňazov? Napíšte svoj príbeh (svedectvo).

Jedno latinské príslovie hovorí: To, čo nie je napísané, sa nikdy nestalo. Nielen preto je dobré napísať o tom, ako to bolo. Zanechajme svoju osobnú skúsenosť aj pre iných. Návod, ako na to, nájdete tu.

Ing. Peter Murdza, SF (5. 11. 1954 – 14. 12. 2009) V roku 1979 ukončil Elektrotechnickú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Od roku 1976 bol členom spoločenstva Fatima. V rokoch 1980 -1989 pracoval na Inšpektoráte telekomunikácií. Po tajných štúdiách teológie bol v roku 1987 J. Ch. Korcom tajne vysvätený za katolíckeho kňaza. V dome, kde býval, bol vybudovaný tajný sklad literatúry a neskoršie podzemná tlačiareň samizdatov. Po Nežnej revolúcii sa stal prvým predsedom Hnutia kresťanských spoločenstiev mládeže a začal pôsobiť vo verejne pastorácii.

Myšlienka na kňazstvo sa nerodila odrazu – máš byť kňaz. Vznikala a silnela postupne. Predovšetkým sa u mňa objavila myšlienka zasvätiť svoj život Bohu a službe ľuďom – v tej dobe pre potreby študentov. Zo začiatku som nemal jasnú predstavu, ako to budem realizovať. Vedel som, že potrebujem absolvovať teologické vzdelanie. Práca s vysokoškolákmi to dosť potrebovala. Postupne som sa touto myšlienkou začal viac zaoberať. Najprv som absolvoval filozofické disciplíny. V rámci nášho zasväteného spoločenstva Fatima mal prípravu na kňazstvo na starosti Vladimír Jukl.

Začali sme sa pravidelne modliť po latinsky breviár s tým, že sme si prekladali texty. Jeden deň v týždni sme mali latinčinu, neskoršie som dostal skriptá s 50 lekciami latinčiny, ktoré sme postupne prebrali. Latinčina mi išla dosť ťažko, lebo som skôr technický typ. Vyžadovalo sa od nás, aby sme vedeli presne z latinčiny prekladať dogmatické pravdy. Štúdium som začal vo štvrtom ročníku na vysokej škole. Počas dvoch rokov, pokiaľ som ukončil vysokú, sa mi podarilo absolvovať latinčinu a niekoľko skúšok z filozofie. Počas vojenčiny nastala študijná prestávka.

Na štúdium filozofie a teológie sme v komunite nemali dostatok odborníkov. Preto sme využívali skúšajúcich z jednotlivých reholí, ktorých nám odporučil biskup Korec. Filozofiu som absolvoval u saleziána Stana Slobodu. Keďže v tej dobe sa prezentoval ako najväčší konflikt rozdiel medzi marxizmom a kresťanstvom, absolvoval som aj jednu skúšku, ktorá sa zameriavala na filozofický rozdiel a ich antagonizmus. Bol som rád, že som mal aj tento predmet, lebo na vysokých školách, kde sa vyučoval marxizmus, chceli mať študenti v týchto otázkach jasno. Na spoločných stretnutiach vysokoškolákov sme preberali aj tieto problémy.

Po vojenčine som pokračoval vo filozofii, po ktorej som začal študovať teológiu. K profesorom som chodil do bytu, kde sme preberali určité témy, dostal som materiál, čo som si mal preštudovať. Zväčša to boli skriptá, ktoré sa používali na teologickej fakulte, a odborné knihy, ktoré prišli zo zahraničia. Väčšina skúšok sa niesla v duchu samoštúdia, niekoľkokrát som prišiel na konzultácie, kde sme preberali moje nejasnosti. Skúška bola buď ústna, čo bolo väčšinou, alebo písomná. Niekedy ma skúšali aj dvaja skúšajúci. Po skúške som musel opustiť miestnosť, oni sa poradili a dozvedel som sa, či som absolvoval, alebo nie. O skúškach, ktoré som absolvoval, sa dozvedel iba predstavený spoločenstva. Po absolvovaní jednej som mohol pokračovať v ďalšej. Spomínam si, že jeden z vyučujúcich bol dosť asketický typ. V zime nekúril a v byte mal okolo 13 stupňov. Konzultácie neboli „najteplejšie“, ale o to sme mali pohotovejšiu myseľ.

Po skončení vojenčiny som pokračoval v zamestnaní na Inšpektoráte telekomunikácií. Tu som sa na služobnej ceste dostal do trocha nepríjemnej situácie. Pri rôznych meracích prácach som mal vždy trocha času, ktorý som využíval na opakovanie učiva. Podobne to bolo i na jeseň v roku 1980, keď som si opakoval latinčinu. Pri čítaní textov zazvonil telefón. „Peter, auto mám pripravené. Môžeme sa vrátiť do Bratislavy,“ oznámil mi môj kolega. Rýchlo som sa zbalil a ponáhľal som sa do auta. Až v Bratislave som si uvedomil, že moje latinské texty zostali v telefónnej ústredni. Pri tomto zistení ma zalial studený pot. V noci som nemohol ani spať. Na druhý deň hovorím kolegovi: „Včera som nedokončil všetky merania. Musíme sa ešte na niekoľko hodín vrátiť do Nitry.“ Pri príchode na telekomunikácie sa na mňa všetci podozrivo usmievali. Rýchlo som vbehol do ústredne medzi regály, zbalil si svoje skriptá a nenápadne odišiel. Skriptá boli uložené na inom mieste, ako som ich zanechal. Neviem, čo si o tom mysleli. Boli to náboženské latinsko-slovenské texty. Po tejto skúsenosti som si už dával veľmi dobrý pozor na študijný materiál.

Keď som začal ako študent pracovať v apoštoláte, mal som prvú možnosť stretnúť sa s biskupom Korcom. Prostredníctvom svojho priateľa, ktorý ma odporučil, som si s ním dohodol prvý termín stretnutia. Od roku 1976 som začal jeho byt v bratislavskej Petržalke navštevovať pravidelne. Už samotný príchod k nemu bol sprevádzaný ostražitosťou. Musel som si dávať pozor, či ma niekto nesleduje. Potichu som vyšiel po schodoch a zazvonil som. Vlastne to ani nebol zvonček, iba svetelná signalizácia. V izbe sme sa zhovárali veľmi potichu, za hlasného sprievodu rádia. Keď som mu chcel niečo dôležité povedať, písali sme na papier, najmä čo sa týkalo dátumov stretnutí. Neskoršie sme využívali novodurovú rúru, do ktorej sa rozprávalo, aby sa zvuk nešíril a aby ho nemohli zachytiť štátne odpočúvacie zariadenia. Pri prvých stretnutiach som mu rozprával, ako to vyzerá so spoločenstvami na elektrofakulte. Koľko máme spoločenstiev a aká je v nich atmosféra.

Po ukončení vysokej školy, keď som sa stal zodpovedným za celú elektrofakultu, som navštevoval biskupa Korca a pozýval som ho na tzv. absolventské stretnutia. Boli to stretnutia práve skončených vysokoškolákov na našej fakulte, biskup Korec mal vždy pripravený duchovný príhovor. Bolo to vlastne povzbudenie absolventov, ktorí sa stretávali v spoločenstvách, aby sa ďalej venovali apoštolátu a rozširovali myšlienku spoločenstiev tam, kde prídu. Prípadne, ak sa vracali do oblasti, kde nikoho nepoznali, dostali kontaktnú adresu aktivistu v danom regióne. Biskup Korec vedel, že patrím do spoločenstva okolo Silva Krčméryho a Vlada Jukla. Na jednom zo stretnutí som mu spomenul, že by som rád získal určité teologické vedomosti. Potom sa ma na každom stretnutí opýtal, ako ide apoštolát a či som už absolvoval nejaké skúšky. V roku 1987 som ukončil teologické štúdium, ktoré s „vojenskou prestávkou“ trvalo osem rokov. Poslednú som mal jurisdikčnú skúšku, aby som mohol spovedať.

Po tejto skúške som mal ukončené celé teologické štúdium, čo som považoval za najdôležitejšie. Po jeho ukončení som si povedal: „Nechám na predstavených, kedy budem vysvätený za kňaza. Či to bude o rok, o dva, o päť... a či vlastne Cirkev bude potrebovať moju osobu na túto službu.“ Môj predstavený videl, že je veľká potreba kňazov, ktorí by v podzemí pracovali s mládežou, zúčastňovali sa na duchovných výletoch, pripravovali pre nich duchovné obnovy a cvičenia. Vlado Jukl, ktorý bol vtedy predstavený nášho spoločenstva, mi povedal: „Ak si pripravený na kňazstvo, neodkladaj túto službu. Spoločenstvo požiada biskupa Korca o tvoju vysviacku.“ Predstavený sa ma opýtal, ktorý deň by som si tak predstavoval. Bol apríl a chcel som si nechať dostatočný čas na prípravu. „Ak by sa dalo,“ odpovedal som, „bolo by to veľmi pekné na sviatok svätého Petra a Pavla (29. júna).“ Predstavený pri najbližšej návšteve biskupa Korca predniesol prosbu o moje vysvätenie. Biskup Korec, ktorý ma poznal už niekoľko rokov v práci v apoštoláte s mládežou, súhlasil. Vlado Jukl mu zároveň nadhodil aj dátum vysviacky. Biskup Korec sa pousmial: „Vidím, že vysviacku chce mať na pekný sviatok.“ A súhlasil. Dohodol sa presný dátum, teda 29. júna 1987, aj presná hodina.

O mojej vysviacke vedeli iba svätiteľ a predstavený. Na jednej strane som bol rád, že budem môcť medzi študentmi pôsobiť ako kňaz, na druhej strane som mal aj obavy, či všetko dobre zvládnem. Vysviacka znamenala dôležitý moment v mojom živote. Niekoľko týždňov pred vysviackou som sa duchovne pripravoval. Mal som niekoľkodňové duchovné cvičenia. Deň pred vysviackou bola nedeľa, ktorú som prežil v duchu príprav. V pondelok 29. júna 1987 som o ôsmej ráno, ako sme boli dohodnutí s biskupom Korcom, prišiel k nemu. Ako som sa blížil k jeho dverám, bolo vidieť, že ma už čakal a cez priezor na dverách sledoval, kedy prídem. Otvoril potichu dvere, aby ani susedia nepočuli, že niekto prichádza. Pred vysviackou sme sa ešte porozprávali o dôležitosti úkonov, ktoré budú nasledovať. Potom pristúpil k vysviacke. Keďže sme pri vysviacke boli iba dvaja, komunikovali sme veľmi potichu. Najskôr ma biskup vysvätil za diakona, po chvíľke ticha nasledovala kňazská vysviacka. Tieto dve svätenia boli spojené preto, aby sa minimalizovalo odhalenie. Po vysviacke ma biskup požiadal o požehnanie. Pamätám si, ako sa mi triasli ruky, keď som mu ich pri požehnaní kládol na hlavu. Večer som s radosťou išiel k predstavenému a oznámil som mu, že som bol vysvätený. Spolu sme slávili eucharistiu. Predstavený mi pripomenul, aby som zatiaľ ani v spoločenstve nespomínal vysviacku a nevystupoval ako kňaz. Bolo nepísaným pravidlom v našom spoločenstve, aby aspoň rok vysvätený kňaz zostal aj v rámci spoločenstva utajený. Samozrejmosťou bolo, že ani najbližší príbuzní a rodičia nemohli o tom vedieť. Dozvedeli sa o tom, až keď prišla sloboda.

Takmer po roku ma predstavený predstavil pred naším spoločenstvom ako kňaza, ktorý bude pre spoločenstvo slúžievať svätú omšu. Pre členov to bol samozrejmý záväzok, že o tom nebudú rozprávať. Nikto sa nevypytoval „kedy si bol vysvätený, kto ťa vysvätil“. Tieto otázky vzhľadom na bezpečnosť patrili k diskrétnym veciam, o ktorých sa nehovorilo. Po roku „vonkajšej“ neaktívnosti som pred „podzemnou verejnosťou“ mohol tiež vystupovať ako kňaz, ale musel som sa predstaviť iným menom. Vybral som si krycie meno Vendelín z úcty k pátrovi Vendelínovi Javorkovi, ktorý bol veľkým misionárom a prvým rektorom Rusicumu v Ríme. Ako kňaz som vystupoval iba v neznámom prostredí, kde ma nepoznali. Bolo to zväčša na inom konci republiky. Ak ma aj tam niekto náhodou spoznal, diskrétne som ho poprosil: „Nespomínaj o mojej osobe podrobnosti...“ Ľudia pohybujúci sa v podzemí to chápali automaticky. Nešlo iba o moju bezpečnosť, ale najmä o ľudí, s ktorými som sa stretával. Nechcel som nikoho ohroziť.

Aj keď som už bol vysvätený za kňaza, medzi študentmi elektrotechniky, ktorých som viedol v spoločenstve, som stále vystupoval ako laik. Na duchovné obnovy medzi nás chodil jezuita Emil Váni, tiež tajne vysvätený. Pri jednej príležitosti som mu povedal: „Nemusíš si nosiť veci na svätú omšu, u mňa v dome, kde sa stretávame, nejaké sú.“ Raz prišiel na stretko na poslednú chvíľu, zavolal ma do inej miestnosti a vraví mi: „Peter, myslím si, že aj ty si kňaz. Načo sem budeme chodiť obaja. Slúž tomuto mládežníckemu spoločenstvu ako kňaz ty.“ Ja som sa iba usmial: „To je síce pravda, že som kňazom, ale v Bratislave by som nechcel vystupovať ako kňaz. Ak by to bolo možné, chodievaj sem naďalej, aby som niekoho neohrozil.“ Emil súhlasil.

Začiatkom roka 1990 som bol s vysokoškolákmi na lyžovačke na Donovaloch. Miestny farár, ktorý vedel, že na výlete so študentmi je aj kňaz, ma vyhľadal a požiadal ma: „Nemohol by si v nedeľu mať svätú omšu?“ Bola to moja prvá verejná omša v kostole. Po Nežnej revolúcii, keď nastala sloboda, som sa chcel o radosť z kňazstva podeliť aj s mojimi rodičmi. Dovtedy o tom nesmeli vedieť. Veľkonočnú nedeľu som na to považoval za najvhodnejšiu. Niekoľko týždňov pred veľkonočnými sviatkami som prišiel domov. Pri nedeľnom obede, kde boli moji rodičia a sestry, som im povedal o mojej vysviacke. Bol som veľmi rád, že to prijali s potešením. Poobede som zašiel za kňazom v našej farnosti, s ktorým som sa chcel dohodnúť o slúžení eucharistie, a tak mať malé primície v mojom rodisku. Keď som mu povedal, že som kňaz, poznamenal: „Tipoval som to na teba.“

So svojím zverejnením som sa rozhodol ukončiť aj zamestnanie v telekomunikáciách, kde som pracoval desať rokov. V práci netušili, že som katolícky kňaz. Ohlásil som sa u riaditeľa. Privítal ma veľmi milo. „Rád by som ukončil zamestnanie,“ začal som priamo. Riaditeľ jemne naznačil: „Môžeme hľadať nejaké riešenie, ktoré by tvoje rozhodnutie zmenilo?“ Myslel si, že som si našiel lepšie platenú prácu vo firme alebo že mi niečo nevyhovuje. Poďakoval som sa za všetky jeho ponuky. Na záver sa ma opýtal: „Kam odchádzaš?“ – „Do služieb Cirkvi.“ Po mojej odpovedi sa nechápavo na mňa pozrel. Vysvetľujúco som dodal: „Som katolícky kňaz.“ Riaditeľ bol veriaci človek, hneď všetko pochopil a zablahoželal mi. Správa o tom, že som kňazom, sa bleskurýchlo rozšírila po všetkých oddeleniach. Začali prichádzať kolegovia a na rozlúčku mi potriasať rukou. Ťažko sa mi lúčilo s kolektívom, kde som mal veľa priateľov. Nastal čas slobody, a teda väčšej služby Cirkvi.

S odstupom času som vďačný za skúsenosť kňaza, ktorý niekoľko rokov pracoval vo výrobe. Pri hľadaní riešenia problémov ľudí, ktorí sú v rôznych zamestnaniach, si neraz spomeniem na svoje skúsenosti z „výroby“. Neraz sa mi stalo, že pri pastorácii sa spomenula aj elektrotechnika, ktorú som vyštudoval a niekoľko rokov aj robil. Ľudia, s ktorými som sa bavil na túto tému, sa potešili, že aj kňaz sa rozumie odborným technickým veciam. Svoje kňazstvo, ktorého plnosť doteraz objavujem, som prijal pre službu. Som rád, že v tejto službe môžem pokračovať v dobe, keď Cirkev pre svoje pôsobenie dosiahla slobodu.

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo