Dlhé umieranie pravicového fúzionizmu

Dlhé umieranie pravicového fúzionizmu

Bude éra Donalda Trumpa pre americký konzervativizmus rovnako prelomová, ako bola éra Ronalda Reagana? FOTO – TASR/AP

Americká diskusia o tom, čo ešte v politike spája konzervatívnych tradicionalistov, ekonomických liberálov a zahraničnopolitických jastrabov.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Tucker Carlson je populárny konzervatívny komentátor televízie Fox News, ktorý sa pred rokmi osvedčil aj ako tanečník v americkej verzii programu Let’s Dance. No začiatkom roka zarezonoval v USA jeden jeho príspevok, spochybňujúci viaceré presvedčenia, ktoré sa medzi republikánmi stali takmer dogmami.

S Carlsonovou kritikou, ktorá bola adresovaná Mittovi Romneymu, neúspešnému kandidátovi republikánov na prezidenta v roku 2012, sa zviezli aj investičné banky, blízkovýchodná intervenčná politika či nezodpovedné politické elity:

„Vládnu nám žoldnieri, ktorí necítia žiadny dlhodobý záväzok k ľudu, ktorému vládnu,“ povedal Carlson vo svojom burcujúcom komentári. „Sú to obchodníci, ktorí v ten istý deň kúpia i predajú. Suplujúci učitelia. Proste len tadiaľto prechádzajú. Sami nič neriskujú a je to vidieť. Nedokážu vyriešiť naše problémy. Ani sa len neobťažujú naše problémy pochopiť.“

Komentátor si tiež podal jednosmerné sústredenie sa republikánov na ekonomiku. Konzervatívci vraj málo doceňujú, že americké rodiny a komunity, ktoré sú im také drahé, sa nachádzajú nielen pod tlakom sekulárnej kultúry (čo si všímajú), ale tiež trhových síl (čo si všímajú menej).

Epidémia drogovej závislosti, nezamestnanosti mužov, ktorí kedysi pracovali v priemysle a ten je medzičasom preč, či detí, rodiacich sa mimo manželstva, presiakla zvnútra miest aj na kedysi konzervatívny americký vidiek. A nie všetko je chybou príliš aktivistickej vlády.

Ak sa chce Amerika vyhnúť socializmu, ktorý sľubujú niektorí politici demokratov, mali by sa republikáni sústrediť na víziu krajiny, ktorá je čistá, usporiadaná a súdržná. Toto sa má podľa Carlsona dosiahnuť správnymi politikami aj vtedy, keby v niektorých oblastiach obmedzovali niektorú ekonomickú slobodu...

Obhajoba trumpizmu

Ľavicové médiá komentár prominentnej tváre Fox News zaujal. „Tucker Carlson sa pripojil k hnutiu proti trhovému kapitalizmu,“ vyhlasoval triumfálne magazín New Yorker. „Nerovnosť je taká hlboká, že ešte aj televízni moderátori z Fox News kritizujú kapitalizmus,“ písal zase britský Guardian.  

No pravda je taká, že Carlson vo svojom príspevku vlastne len obhajoval Donalda Trumpa pred kritikou Mitta Romneyho – reprezentanta tradičného republikánskeho establišmentu. A pokúsil sa zopakovať tézy, pre ktoré bol úradujúci prezident zvolený.

Už prezidentská kampaň Donalda Trumpa oživila desaťročia staré debaty, vyhlasujúce za mŕtvy pravicový fúzionizmus, ktorý dosiahol svoj vrchol v 80. rokoch za Ronalda Reagana. Išlo o voľnú politickú koalíciu kresťanských konzervatívcov, ekonomických liberálov a ľudí, ktorí si v zahraničnej politike želali tvrdý kurz proti Sovietskemu zväzu (a po jeho porážke proti akýmkoľvek ďalším vyzývateľom).

Táto koalícia sa sformovala počas Studenej vojny predovšetkým okolo časopisu National Review. Spojená je s menami ako William Buckley či Frank Meyer.

Nikdy nešlo o hladké spolužitie. Ekonomickí liberáli zvykli v konzervatívnych tradicionalistoch vidieť akýchsi „soft-socialistov“, kým konzervatívci považovali libertariánov za neznabohov, čo všetko redukujú na ekonomiku.

O smrti fúzionizmu sa hovorilo už počas vojny v Iraku, ktorú kritizovali paleokonzervatívci ako Patrick Buchanan aj libertariáni ako Ron Paul. Lenže na fúzionizmus platia slová klasika: Zvesti o jeho smrti boli zakaždým doposiaľ značne prehnané. Dlho totiž nebolo jasné, aká jednotiaca ideológia by ho mohla nahradiť.  

Hádky medzi mysliteľmi boli aj tak len jednou stranou mince. Republikánski politici na štátnej i federálnej úrovni v kampaniach síce opakovali heslá pravicového fúzionizmu, no v reálnej politike sa často správali skôr oportunisticky – podľa toho, či na nich práve viac tlačil veľkokapitál, volajúci po nižších daniach, alebo evanjelikálni kresťania, žiadajúci obmedzenie potratov.

Kritici, ako napríklad J. D. Vance, autor aj u nás známej knihy Hillbilly Elegy, hovoria, že v 80. rokoch síce fúzionizmus odpovedal na dobové výzvy, lenže teraz potrebuje Amerika konzervativizmus, ktorý je viac zameraný na robotnícku vrstvu a súdržnosť rodín.

„Niekedy treba vládu zoštíhliť, no niekedy sa v skutočnosti treba postarať, aby pracovala lepšie a aby fungovala smerom k cieľom, na ktorých nám ako konzervatívcom záleží,“ povedal Vance v príhovore na podujatí magazínu The American Conservative, kam píše aj Rod Dreher, autor knihy Benediktova voľba, ktorú pred dvomi rokmi vydal Postoj.

Donald Trump je odpoveďou na nový politický dopyt. V kampani namiesto voľného medzinárodného obchodu hlásal protekcionizmus a Jebovi Bushovi vytkol vojnu v Iraku, ktorú rozpútal jeho brat. Na zahraničné spojenectvá Ameriky začal hľadieť transakčnou perspektívou – teda čo prinášajú jeho krajine.

Niekedy sa tento program označuje ako nacionálny populizmus. No pravda je skôr taká, že reálny výkon funkcie prezidenta Trumpa je kompromisom jeho priorít z kampane a priorít tradičného republikánskeho establišmentu, v ktorom ešte pretrvávajú staré fúzionistické inštinkty.

Za väčšiu váhu pre kresťanských konzervatívcov

Lenže v posledných mesiacoch sa snaha pochovať fúzionizmus rozhorela nanovo. V marci kresťanský magazín First Things zverejnil manifest s názvom Proti mŕtvemu konsenzu, pod ktorý sa podpísalo viacero známych konzervatívnych tradicionalistov, ako už spomenutý Rod Dreher či sociológ Mark Regnerus, ktorý pred dvomi rokmi zavítal aj na Bratislavské Hanusove dni (jeho prednášku si môžete pozrieť TU).

Autori manifestu priznávajú, že aj keď mali počas posledných prezidentských volieb rôzne názory na Donalda Trumpa, „neexistuje žiadna možnosť návratu k predtrumpovskému konzervatívnemu konsenzu, ktorý sa zrútil v roku 2016“.

V podstate píšu to isté, čo Tucker Carlson povedal na Fox News v januári. Starý konzervatívny konsenzus síce verbálne uznával tradičné hodnoty, no nedokázal zabrániť rozkladu rodín a prirodzených komunít. Príliš veľký dôraz sa kládol na ekonomický liberalizmus, no sloboda nesmie byť cieľom samým osebe – pravica sa viac musí zamýšľať nad tým, ako vytvárať dobrú spoločnosť.

Prvý podpísaný pod týmto manifestom bol Sohrab Ahmari, jedna z najzaujímavejších osobností súčasného konzervatívneho hnutia v USA. Narodil sa v Teheráne uprostred 80. rokov. V roku 1998 sa s rodinou presťahoval do Spojených štátov.

Za svoj krátky život sa stihol politicky posunúť od ateisticko-marxistických začiatkov cez neokonzervativizmus až po konverziu na katolícku vieru v roku 2016. Vo februári mu vyšla kniha pod názvom From Fire, by Water, v ktorej opísal svoju cestu do Katolíckej cirkvi.

Ahmari vystupňoval debatu o podobe americkej konzervatívnej politiky pred mesiacom v článku s názvom Proti David-Frenchismu. Vymedzuje sa v ňom voči Davidovi Frenchovi, prispievateľovi magazínu National Review. Ide o už spomenutý časopis, ktorý bol počas Studenej vojny kľúčový pre sformovanie konzervatívneho fúzionizmu.

French je typ „never-trumpera“, teda amerického konzervatívca, ktorý je kritický voči Donaldovi Trumpovi. Ahmari na ňom oceňuje jeho láskavú zdvorilosť, ktorú vnáša do verejnej debaty, no práve tá mu je v kultúrnej vojne nanič.

French totiž stále verí, že klasický liberalizmus predstavuje s jeho mantinelmi, ktoré majú umožniť mierové spolužitie ľudí s rôznymi životnými štýlmi, dostatočný životný priestor pre konzervatívnych kresťanov aj ľavicových progresívcov.    

Ahmari namieta, že v reálnom živote progresívni liberáli hodnotovú neutralitu verejných inštitúcií neuznávajú, pokiaľ ide o presadzovanie ich vlastnej ideológie. A kdekoľvek majú prevahu, snažia sa bezohľadne ostrakizovať konzervatívne postoje či ich nositeľov a nanucovať všetkým svoju vlastnú ortodoxiu.

Preto by sa konzervatívci podľa Ahmariho mali cieľavedomejšie snažiť využívať politiku a štátne inštitúcie na presadzovanie svojej vízie sveta. Vrátane regulácie neželaných javov, či už v oblasti kultúry a morálky (drogy, pornografia...), alebo ekonomiky (presun priemyslu do lacnejšieho zámoria).

„Progresívci rozumejú tomu, že kultúrna vojna znamená zdiskreditovanie svojich protivníkov a oslabenie alebo zničenie ich inštitúcií,“ píše Ahmari. „Konzervatívci by mali ku kultúrnej vojne pristupovať s podobným realizmom.“

David French na Ahmariho reagoval na stránkach National Review. Väčšinou obhajoval svoje konzervatívne zásluhy, napríklad boje, ktoré ako právnik vybojoval v prospech kresťanov, postihovaných progresívnymi inštitúciami. Rovnako svoj postoj k Trumpovi, veľkorysosť aj voči politickým oponentom a filozofický postoj usporiadanej slobody, ktorá kombinuje inštitúcie vymodelované na základoch klasického liberalizmu s kresťanským étosom, ktorým by ich mali napĺňať konzervatívci...

Nový konzervatívny konsenzus?

Polemika medzi Frenchom a Ahmarim mala ešte pokračovanie v podobe ďalších článkov. Nemá zmysel všetko tu reprodukovať. Dobre ju zhrnul v komentári pre New York Times Ross Douthat.

Ako hodnotiť debatu o americkom konzervativizme zo slovenskej perspektívy? Je zrejmé, že v jej jadre je spor o pozíciu klasického liberalizmu (a zvlášť ekonomického liberalizmu) v americkom konzervatívnom hnutí.

Ľavicovo-liberálny magazín The Atlantic hovorí o „neliberálnej pravici“. No konzervatívnu politiku vždy odlišovalo od liberalizmu (v širokom zmysle tohto slova), že vo väčšej alebo menšej miere bola ochotná využívať politiku na aktívne presadzovanie určitej predstavy o dobrej spoločnosti.

V Spojených štátoch to akurát nebolo také zrejmé ako v Európe, lebo ich politické inštitúcie boli v 18. storočí založené na princípoch klasického liberalizmu. Byť teda konzervatívcom v USA (snažiť sa uchovať tieto inštitúcie) vo veľkej miere znamenalo byť klasickým liberálom. Rovnako ako byť americkým patriotom, teda byť hrdý na tieto inštitúcie (ústava, federalizmus a podobne) často – aj keď nie vždy – znamenalo byť klasickým liberálom.

Pokiaľ ide o ekonomiku, je otázne, či sa tradičná robotnícka vrstva v USA dá zachrániť a ako by táto záchrana mala vyzerať. Pre „hrdzavé pásmo“ sa dá akurát asi len nájsť nový biznis model a pomôcť tamojším obyvateľom, aby sa rekvalifikovali.  

Komunity po celých Spojených štátoch sa totiž neprepadávajú len kvôli presunu priemyselných závodov do Číny či Mexika, ale hlavne kvôli automatizácii: Môžete vyrobiť viac s menej ľuďmi.

No istý priestor pre korekciu sa núka sám. Veľké technologické giganty ako Google alebo Facebook v minulých rokoch čelili kritike kvôli ďalekosiahlym cezhraničným daňovým optimalizáciám. Navyše, tieto firmy sa začínajú dobrovoľne a aktívne zapájať do kultúrnych vojen na ľavicovo-liberálnej strane a došlo už k medializovaným prípadom, keď konzervatívci prišli o miesto v Silicon Valley kvôli svojim postojom.

Za týchto okolností konzervatívci nemajú prečo obhajovať daňové privilégiá týchto subjektov. Netreba sa snažiť zdierať veľké korporácie. Stačí, aby platili podobnú efektívnu daň ako podniky, ktoré tieto možnosti pre optimalizáciu nemajú.

Ak sa americkí konzervatívci budú držať pri zemi, čo by tiež malo byť znakom konzervativizmu, potom môžu prísť s tvorivými odpoveďami na výzvy súčasnosti. Aby ich presadili, bude však nový konzervativizmus trumpovskej éry musieť byť schopný zoradiť za sebou aspoň toľko voličov ako starý konzervativizmus reaganovskej éry.

Akou sumou podporíte POSTOJ vy?

Veľká časť našich čitateľov nás pravidelne podporuje. Pridajte sa k nim a pomôžte tvoriť POSTOJ. Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo