Matka (Andrej Plávka)

Andrej Plávka
Matka

Tichučko sedí tam pod starou hruškou,
len taká drobná kôpka spomienok,
cverničkou hľadá ihly úzke uško,
čo sa jej v zraku úži rok čo rok.

Do diaľky zato ešte oko jasné,
i do tej, čo je najviac ďaleko,
navidomoči iba blízkosť hasne,
zahmlieva sa jej leto za letom.

Ale keď prídu podjesenné dažde
a dlhé noci s víchrom dofičia,
hoc bolesť vyschla dávno ako raždie,
vždy znova ostro ďobne do srdca.

Tu sama v sebe šeptom privráva sa
a neodtŕha oči od dverí.
– Len tri dni si mal, Ďurko, do sobáša, –
a pery sa jej slabo zachveli.

– A druhý, Miško, práve na Michala
dovŕšil by bol rovných päťdesiat –
a keď i muža neskôr pochovala,
už nemal kto viac orať ani siať.

A roky šli jak opustené kone
po nedohľadnom, pustom úhore –
len ona bdie pri každom nebasklone
so starou hruškou sama na dvore.

Po každom dni jak po obrázku siahne
a zo spomienok tká si starobu,
len na mrkaní, keď si večer zažne,
zas vyšíva si cestu do hrobu.
 

Andrej Plávka (1907 – 1982), básnik a prozaik, svoju prvú básnickú zbierku Z noci i rána vydal v roku 1928. Je autorom mnohých kníh, básnických i prozaických.

Spomenul som si naňho pri príležitosti Dňa matiek a vybral som jeho báseň Matka z vydania Andrej Plávka: Moje najmilšie (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1977).